IKARIKAR http://www.ikar.sk

Aneta Korenčíková (Ikar) hodnorí rukopis Osudové spojenie Celkový počet komentárov: 3
 

Hodnotí: Aneta Korenčíková, redakcia katalógov (Ikar)
Rukopis: Osudové spojenie (Beáta Halla)

 

     „Sen nemusí byť len snom,“ píše autorka v krátkej anotácii. Súhlasím. Aj s tým, že niektoré sny netreba prezrádzať vopred, inak sa nesplnia. Rovnako je to s týmto rukopisom. Vyhnali ho do sveta skôr, než stihol dozrieť. (Priznávam, po prečítaní diela som celkom scukornatela.)

     Dvadsaťšesťročná Tereza, považovaná za „ľadovú kráľovnú“ (na môj vkus až tak ľadová nie je), sa zamiluje do muža svojich snov, ktorého hlavnou prednosťou je „opálený hrudník v tvare písmena V“ a „nohavice spadnuté na bedrách“. „Spadli si do oka“ a „keď si bola istá, že dočerpala deficit vzduchu, pristúpila k nemu“ a príbeh veľkej lásky sa môže začať...

     Vášniví milenci sa stretávajú v nereálnom svete, vždy, keď Terezina ryšavá hlava spočinie na vankúši, v realite však prítomnosť záhadného krásavca cíti na svojom tele ako chladivý dotyk a jeho pohľad nachádza v odraze zrkadla. Patrik (tak sa ten šťastlivec volá) našu ľadovú kráľovnú požiada o ruku, a ona („úplne chladne“) po krátkej známosti túto ponuku prijme, predsa „nezáleží na tom, ako dlho sa poznáme, ani na tom, že nie sme v realite.“ Strácate sa? Nič to, aj ja som sa stratila...

     Tereza je inak celkom fajn baba, „naučila sa žiť spôsobom vytvorenia vlastného sveta,“ miluje svoju prácu učiteľky a tiež svoju najlepšiu priateľku a zároveň kolegyňu Ivu. Svoje súkromie často riešia aj v škole: „Prvá hodina ubehla neskutočne rýchlo. Teda aspoň mne, ale vidiac Ivu čakajúc na mňa pred triedou si to nemyslím o jej trištvrte hodine.“ Doslova. Takto.

     Máte sa na čo tešiť, Terezu spoznáte ozaj intímne – autorka vám niekoľkokrát zopakuje ranný rituál mladej ženy (so železnou pravidelnosťou zhruba na každej dvadsiatej strane), a tak sa dozvedáte, že hlavná hrdinka ráno vstane, „umyje si zuby“ (zuby sa čistia), odostrie žalúzie a vypije šálku kávy na terase. V cukrárni si „Terez“ vyberie vždy pistáciovú zmrzlinu, lebo pri každej príležitosti treba zdôrazniť, že tú miluje najviac, a v sprche sa umýva zásadne melónovým sprchovacím gélom (me-ló-no-vým, nezabudnite! - ten vonia najkrajšie). Spočiatku milé detaily sa v texte neustále opakujú a začnú vám liezť na nervy tak veľmi, že vety, v ktorých sa spomínajú, nekompromisne preskočíte. Rovnako začnete ignorovať „vysnívané“ scény na pláži, ktoré síce majú erotický náboj, ale pripomínajú krikľavé americké filmy. (Teda, až na niektoré vsuvky, ktoré vás úprimne rozosmejú: „Obaja sme sa unavení vykotili na chrbát do piesku.“)

     Manželská dvojica si život okorení občasným cestovaním (v sne je predsa možné všetko) a Tereza spoznáva neznáme končiny: „Pred nami sa vyobrazili svetlá mesta, ktorému len na základe pouličných svetiel neviem priradiť názov.“ (Keď sme pri tej „hre so svetlami“, ponúkam ďalší príklad: „Usmiala som sa na neho, ale pochybujem, že môj úsmev postrehol z dôvodu čierňavy, ktorá nás obklopovala.“)

 

     Prichádza zápletka – Tereza spozná Nicolasa (z ktorého sa napokon vykľuje jej anjel strážny), podľahne citom k nemu a zahanbená sa pokúsi o samovraždu (opäť na pomedzí reálneho života a sna). S podvedeným manželom Patrikom sa ocitne v nebi, kde jej „neprestajne tiekli slzy premieňajúce sa na dúhové krištáliky,“ (ak sú kryštáliky dúhové, podľa autorky sa asi píšu s mäkkým „i“). Samozrejme, aj tam zažijú zopár horúcich chvíľ v nádhernej scenérii: „Nakoniec sme sa rozhodli zostať pri priezračnom jazierku, naplňujúcim sa dravým vodopádom, odvodňujúc sa zurčiacim potôčikom“ a „zotrvali v nežnom bozku, kým jej motýle skoro nevytrhli žalúdok z brušnej dutiny.“ Aké romantické!

     Keď sa mladí manželia nabažia podobných radovánok, opäť v nich silnie túžba po reálnom živote. Rozhodnú sa vrátiť do svojich tiel (obaja ležia v hlbokom bezvedomí, preto ich stretnutia dosiaľ neboli skutočné). Sľúbia si, že keď sa zotavia, navzájom sa vyhľadajú a budú žiť šťastne, až kým neumrú (tentoraz definitívne)...

     V tom čase sa v nemocnici akoby zázrakom Tereza preberie z kómy, do ktorej upadla z celkom neznámych príčin (mladá dievčina sa totiž z útesu vrhla vo sne) a áno, nebuďte prekvapení, Nicolas je pri jej lôžku. Aj vďaka nemu sa pacientka uzdravuje veľmi rýchlo, dokonca si užíva horúce letné dni: „Nohavičky som mala celý deň prilepené na zadku, takže fakt potrebujem mať trochu vetrania,“ avšak neustále myslí na svojho manžela s vypracovaným hrudníkom.

     Napriek sľubom o večnej láske sa, žiaľ, návrat Patrika nekoná. Mladá učiteľka ostáva s Nicolasom a porodí mu dcérku. Tu už príbeh naberá rýchly spád. Nicolas o štyri roky neskôr zomrie pri autonehode, zanechá Tereze list, v ktorom sa jej prizná, že počas ich spolunažívania sa ju Patrik pokúsil viackrát vyhľadať, ale on - „anjel strážny“ - ho vždy odohnal. Tereza (síce ešte v hlbokom zármutku, ale verná svojej prezývke „ľadová kráľovná“) niekoľko dní po Nicolasovom pohrebe klope na dvere Patrikovho bytu a ich osudovému spojeniu už nič nebráni...

 

     Nie, mojím hodnotením nechcem autorku znechutiť ani odradiť. V príbehu možno nájsť aj svetlé momenty (síce málo, ale predsa). Má bohatú fantáziu, to však pre napísanie knihy nestačí (a už vôbec nie pre prihlásenie sa do literárnej súťaže). Krkolomné vetné konštrukcie („Po tvojom dnešnom preľaknutí považoval za vhodné ťa upovedomiť.“), časté gramatické chyby („so škatuľky“, „v päťhviezdičkovom hotely“, „z odchodom svetiel“, „osudový priatelia“, „sú tak rozdielny“, „s Nikiho úst“ – a mnoho ďalších), nelogické a nesprávne spojenia slov („Ďalším potvrdzujúcim faktom mojich obáv, bolo potvrdenie, že muži, s ktorými sa stretol v noci po našom spojení boli duchovia temnoty, zabávajúci sa na Patrikovi.“ , „objednávať si na bare,“ „prejsť si nákupom rybičiek,“ „odroda svadobných šiat“ – autorka zrejme myslela „obdobu“) čitateľa zbytočne rozčúlia a odpútajú od príbehu.

     Aj napriek kritike však autorke držím palce, stojí pred veľkou výzvou – odporúčam veľa čítať, pracovať na sebe a predovšetkým zdokonaľovať sa v jazyku. Jej čas zatiaľ neprišiel, rukopis nepostupuje.

 

Verdikt LC MT 2013
NEPOSTUPUJE

 

 

 



Komentáre

joja21.6.2013
 

tu vidno, že aj spisovateľ musí byť sám sebou, aby bolo z rukopisu cítiť jeho osobnosť, lebo z tohto rukopisu preráža snaha byť hocikým iným, len nie tým, kým naozaj som

Z20.6.2013
 

Každé slovo má váhu, význam. Ukladať ich vedľa seba je umenie ako každé in! Obraz musí mať kompozíciu, zvolené farby, tému. Jedlo musíte pripraviť s chuťou, zamerať sa na ingrediencie, spôsob servírovania... Hudba má určité aranžmány, rytmiku, dynamiku... Literárny text je tu zrejme považovaný za akúsi zmes slov štiepaných ako suché polená len tak, pseudointelektuálne aranžovaných do ultimátnych extravagánz, ktorých jedninou spoločnou črtou je bohužiaľ to, že sa to nedá čítať. Nie kvôli téme, ale kvôli spôsobu. Vziať do rúk gitaru a snažiť sa interpretovať Pink Floyd s narýchlo naučenými akordmi je odvaha hraničiaca so šialenstvom. Tvrdá kritika? Ale kdeže - mal by to vziať pod taktovku pán Holka, ale pri jeho spôsobe uvažovania mu podľa mňa sistolický tlak stúpol do červených čísiel a nechal to tak. Nemá to štýl, nemá to vkus, nemá to prácu zo slovom, nemá to nič spoločné s \"tvorbou\". Nad týmto literárnym pornom sa mi spotili oči ako už dávno nie.
A to som na reakcie posledný rok skromný ako židia na diamantovej burze v Antverpách.
Na dôvažok - veľký rešpekt voči pani/slečne Korenčíkovej. Rešpektujem, keď niekto kritizuje fakty a hlavne fakty na základe osobnej skúsenosti.

Christian Heffner20.6.2013
 

Celkom tvrdé hodnotenie, ale dobré a hlavne \"poučné\".

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: