IKARIKAR http://www.ikar.sk

Až ku hviezdam (Ana Ignis)25.4.2016
 

3
 počet hodnotení: 4
prečítané 244, Komentáre 14

 
Prológ
Francúzsko, júl 1768
               
                 Nepamätám si na ten deň, tak isto ako nikto z nás, ale z rozprávania matky viem, že deň môjho narodenia bol mimoriadne slnečný. Slnečné lúče sa predierali cez vysoké špinavé okná do jednoducho zariadenej spálne a svietili do očí mojej mame Jacqueline, ktorá zatínala zuby a prijala si, aby som sa na svet dostala čo najskôr. Dlho bojovala, kričala a všetky slúžky posielala do horúcich pekiel. Bacuľatá babica hľadela na rozkročené nohy rodičky a potešila sa, keď zazrela  malú hlávku. Trápenie už netrvalo dlho. Po niekoľkých silných zatlačeniach som vykĺzla von, priamo do rúk babice. Kožu som mala nezdravo sinavú a z drobných úst mi nevyšiel ani hlások.
                 „Je mi ľúto, ale vaše dieťa je mŕtve," oznámila matke tichým hlasom. Mama sa prudko nadýchla a vzápätí izbu zaplavil zvuk kvílivých stonov. Narodila som sa ako štvrté dieťa, ale moji dvaja súrodenci umreli skôr ako sa stačili nadýchnuť. Len sestrička Eleonore poslušne sedela...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S.11.6.2016
 

Prológ si upravila, znie vierohodnejšie, ale má (pre mňa obrovské) medzery, rovnako ako ďalšie kapitoly.

Ber moju kritiku ako návod k postupu, ak budeš prerábať toto dielo alebo do budúcnosti. Keďže z historického hľadiska sú takmer všetky tvoje informácie nepresné, až na Charlotte, kde a komu sa narodila, vstup do kláštora, potom, po jeho zrušení isto pôjde k tete, napokon zavraždí... To si čitateľ vie nájsť v literatúre faktu, od románu sa žiada oveľa viac – príbeh, ktorý bude pôsobiť vierohodne, tak, akoby sa naozaj stal. Do deja patria zápletky – úmrtie matky a vstup do kláštora nimi nie sú. Si na začiatku, ale keďže okato ideš podľa stručného výťahu faktov z histórie, očakávam, že sa niečo zásadnejšie udeje až zavraždením JPM. V historických románoch sa očakáva, že sa neopíšu len fakty, ale na ich základe sa vymyslí príbeh. Ak by napríklad film Titanik nepostavili na emočne podfarbenom, vymyslenom príbehu, nezaujal by. Realita ide ruka v ruke s príbehom, ktorý pôsobí ako skutočnosť.

Čo by som opravila a upravila:

„Špinavé okná“ a „všetky slúžky“ k sebe nepasuje. Ak mali viac slúžok, nemali by mať špinavé okná. 18 storočie síce nevenovalo toľkú pozornosť hygiene, koľkú malo, ale predsa len.

Informácia o schudobnenom šľachticovi a: salónik so stenami potiahnutými brokátom, police plné kníh viazané v koži (drahá to záležitosť v každej dobe, ktorú si hocikto nemôže dovoliť), belostné periny s čipkami, s vyšívanými ružami, (už spomenuté) slúžky, zamatové stužky, koč so zamatom vystlanými sedadlami a s kočišom, výchova dcéry vo vzdialenom kláštore, ktorú si šľachta platila – opäť nejde k sebe. Buď je šľachtic schudobnený, žijúci v schátralom sídle, alebo má na taký prepych a možnosti, o akých sa zmieňuješ.

Opisuješ vlastný pôrod dosť podrobne, vrátane detailov miestnosti, rozloženia slúžok a pod., čím vyvolávaš pocit, že si tam bola účastná a zaznamenávala alebo si aspoň pamätala, aby si neskôr mohla spísať. Asi by som sa týmto smerom neuberala.


18. storočie nepripúšťalo prítomnosť muža pri pôrode, považovalo sa, najmä vo vyšších kruhoch, za neslušné.

„Narodila som sa ja, o ktorej ešte po niekoľkých stáročiach budú vravieť dejiny“ – táto veta obsahuje nepresnosti a nie je logická. Napísať o sebe, že bude známa aj po ďalšie stáročia, je neopodstatnené. Nemohla to vedieť tak, ako to dnes nevie nik, či sa o ňom a do akej miery bude písať. To vždy ukáže budúcnosť.
Dejiny = súhrn minulých dejov. Ak už sa hlavná hrdinka vyjadrí, že o nej budú (bud. čas) pojednávať (nie vravieť) dejiny (minulý čas), vyslovila nezmysel.

Podobne sa hlavná hrdinka vyjadrila o Románe o ruži ako o „najkrajšom“ diele stredovekej tvorby-
po 1. to vtedy nemohla vedieť, nik vtedy nezostavil rebríček, a krása je relatívny pojem, nik nedokáže povedať, čo je pre všetkých krásne. Že bolo zaujímavé, vieme hlavne dnes, vtedy bolo skôr prediskutovávané,
po 2. ak by sa aj už vtedy popisovala ako „najkrajšie“ dielo stredoveku, dievčina to nemala ako vedieť, keďže neexistovali informačné médiá a celý svoj život strávila na vidieku, nikam sa nehnúc, ako si napísala,
po 3. 13-ročné dieťa to nedokáže samo od seba oceniť a
po 4. nie je „najkrajšie“, je iba zaujímavé a, ako som už písala, prediskutovávané, ale v kruhoch, v akých sa ona nepohybovala.

13-ročné dievčina sa asi nezaujímala o reformácie v Nemecku, nepredpokladám, že čítala náročné filozofické verše Románu o ruži, ktorým nemôže rozumieť, neverím, že ju zaujíma Babylonské princezná, čo síce znie romanticky, ale je to kritika spoločnosti, nie vyslovene dievčenská romanca. Pre dieťa naozaj ťažké témy, najmä, keď nevedelo tak plynule čítať, ako to dokážu dnešné deti, keďže denne nesedela v škole. Niekoľko storočí dozadu sa inak pristupovalo k základom čítania, písania a pod., teda k školskému vzdelaniu. Je naozaj nutné poznať viac, historický román sa píše, ak má vyznieť vierohodne, inak. 18 storočie ešte stále považuje ženu za tú, ktorá sa stará o domácnosť, hospodárstvo a pod., vzdeláva viac chlapcov, postupne je zavádzaný systém povinného školstva atď..

„S mamenkou je zle“ – toto je typické slovenské pomenovanie, nie francúzske.

„rodičovská spálňa“ je v 18. st. výraz neznámy, ženy a muži v šľachtických kruhoch spali oddelene. Ak tvoja hrdinka býva v poschodovom sídle, je predpoklad mnohých izieb.

„Svetlé, inokedy dokonale kučeravé vlasy“ – ak sú inokedy kučeravé, znamená to, že zmenili farbu?

Matka leží, dcéra sa jej hodí na hruď, na to sa matka „nakloní“ – v ležiacej polohe so záťažou na hrudi sa nedá nakloniť.

Lieky (tabletky) v 18 storočí nepoznali, liečba prebiehala inak, myslím, že sa začali vyrábať až koncom 19. st.


Rakva – až donedávna sa nepochovávalo tak ako dnes: bohatí mali hrobky, krypty, chudobní do zeme na doske, zvyčajne zahalení do plachiet. Až neskôr sa začalo pochovávať do rakiev, aj to tak, že mali otvorené dno, aby sa mohli použiť viackrát, teda pohreb nevyzeral ako v súčasnosti. Aj o tomto si treba zistiť viac.

Papa sa, myslím, píše s krátkym „a“, ale nie som si istá.

Pozrela som sa na vzdialenosť miest – odkiaľ kam ju kočiš viezol. Je to 160 km, čo je pri rýchlosti koňa cca 8 km/h bez prestávky 20 hodín. Nemožné. Jednak preto, že museli zastať, 20 hodín bez WC, vody či jedla, tiež vody, jedla a oddychu pre koňa nie je možné cestovať. Otec ju asi neposlal na takú dlhú trasu – 18. storočie síce už nie je hlboký, temný a nebezpečný stredovek, ale jeden kočiš a dievčinka sú ľahké koristi pre premávajúce sa lupičské bandy, ktoré sa aj v tom storočí vyskytovali v hojnej miere. Podľa vyjadrení v prvých kapitolách sa otec prejavoval na chlapa až príliš nežne, napriek tomu ju vystavil takému nebezpečenstvu.

„Neboli sme ďaleko od mora“ – more je od Caen viac ako 20 km, čo je na vtedajšie pomery, keď nepoznali autá, autobusy, lietadlá... iba kone, dosť.

Nezdá sa mi príliš realistické (už spomenuté) správanie sa otca - šľachtica v druhej polovici 18. storočia. Výchova bola presunutá na matku, resp. vychovávateľky a pod., nestavala by som ho to extrémne emočnej roviny, jeho vyjadrenia a prejavy sú vlastné žene.

Vstup do kláštora si človek zvolí ako cestu, nie ako samotýranie či týranie iných. Naozaj by si mala viac vedieť o vnútornom živote v kláštoroch, nemýliť si ich s otroctvom a pod. Je to uzavreté spoločenstvo, v ktorom každý v tichu hľadá Boha, každý pracuje pre rád, ako by inak prežili? Varia si, starajú sa o staré mníšky/mníchov, dopestujú zeleninu, je toho veľa a ty nemáš ani základné vedomosti, ako fungujú. Kláštory v minulosti žili z milodarov a podpory šľachty – prepisom ich dokumentov, prepisom kníh a pod. Ale to sa dialo v mužských, dodnes je na svete jediný v Taliansku, kde sa knihy prepisujú ručne. Ako a z čoho žili ženské kláštory, veru neviem. Mohla by som sa to dozvedieť od teba. Nepredpokladám, že ich dotovala šľachta preto, aby mohli nič nerobiť, len týrať deti.

Ešte sa vrátim k matersky milujúcemu otcovi: máme veriť, že by dcéru poslal do rádu, o ktorom nemá ani poňatia, alebo by ju vedome poslal do otroctva, za ktoré musí platiť?

Mala by si naozaj viac vedieť o spôsobe života v kláštoroch. Krutejšie zaobchádzali s deťmi v sirotincoch, nie tam, kam ich posielali rodičia na výchovu a vzdelať sa. Spolubývajúcej vraj oholili hlavu, aby zatienili krásu. Nikdy som také nečítala – na prekrytie tela slúžia dlhé habity, na prekrytie vlasov, symbolu ženskej krásy a zvodnosti, pokrývka hlavy. Ak si ich prekryjú, nemusia predsa aj ostrihať dohola. Hlavy si holia len budhistky, pokiaľ viem.


Je mnoho, čo treba opraviť, aj o lekároch, ktorí „nevedeli prísť na to“, aj „dnes“ v deji minulom, čo už som vysvetľovala aj tebe, nechať si vietor „uháňať v prameňoch vlasov, monotónny „spev“ melódie, pochválený buď JK – znie divne, nemyslím, že sa takto zdravili vtedy.
Jedáleň znie príliš súčasne, aj na túto miestnosť majú svoje pomenovanie, viem o reflektári z benediktínskeho prostredia, pravdepodobne sa takto volá u viacerých, keďže pomenovania zvyčajne pochádzajú z latinčiny. Latinčinu, prípadne francúzštinu, by som nenásilne volila, kvôli atmosfére.

Kvôli zmieneným „úletom“, nepresnostiam a vsunutým pojmom zo súčasnosti považujem tvoje dielo za veľmi povrchné. Čitateľ by sa mal dozvedieť, zvlášť z historického románu, viac ako vie, nie naopak. Nemusíš sa striktne držať všetkého a overovať si všetko, ale rozhodne by si mala vedieť o tom, čo píšeš, aspoň v základoch.

Sústreďuješ sa hlavne na pocity, v nich sa pitveš dosť dlho, ale z historického hľadiska je dielo veľmi slabé. Všetko, čo si opísala, nezodpovedá reáliám zvolenej doby. Máš málo informácií o dobe, čo nedáva predpoklad k väčšiemu záujmu.

Čítam, že maturuješ. Chápem, nemôžeš mať široké znalosti, preto som ti ich toľko posunula. Taktiež čítam, že si milovníčka histórie. So záujmom si počkám na ďalšie kapitoly, keďže v prvých sa neprejavili takmer žiadne historické vedomosti, okrem tých faktografických o hlavnej hrdinke.

Oľga29.4.2016
 

Pekný deň. Prepáč, ale prečo nedáš už prvú kapitolu? Ostala si stáť pri prológu. Každý deň pozerám a nič. To je celé, čo si nám chcela ponúknuť?

Ana Ignis30.4.2016
 

Ospravedlňujem sa :) len viete, nie vždy je možné byť otrokom počítača. Tento týždeň som mala praktické maturity, pridanie novej kapitoly mi akosi vyfúklo z hlavy. Snáď sa nová časť bude páčiť. Pekný deň :)

Emko25.4.2016
 

Ahoj,
uvidíme ako sa popasuješ s historickým románom. Odo mňa rady nečakaj, len dávam echo, že hodlám čítať aj ďalej.
Videl niekto 4-dielny film o Napoleonovi s Christianom Clavierom v hlavnej úlohe? Scéna, kde sa mu narodilo dieťa by mohla byť pre niekoho asi dosť zaujímavá...
Pokračuj, R.

Ana Ignis25.4.2016
 

Ahoj :) ja píšem všetko iba historické :) a ďakujem, budem rada za každého čitateľa :) ten film som nevidela, ako sa mu narodila dieťa ? Nejakým uleteným spôsobom ?

Emko25.4.2016
 

Všetci si mysleli, že je mŕtve. Ja len, že by to nebolo po prvý raz, čo sa i pôrodná babica môže spliesť. Viď aj Villefortov a Danglarsovej utajený syn \"Tusén\", ktorého už išiel Caderousse zahrabať a až vtedy obžil... (Dumasov Monte Christo)

Ana Ignis25.4.2016
 

Veď jasné, takéto prípady boli, aj lekári sa mnohokrát zmýlili, nieto ešte babice, ktoré bývali ženami z ľudu. Ale tak vždy treba niečo vytknúť :)

Oľga25.4.2016
 

Pekný deň.
Som veľmi zvedavá, ako rozbehneš dej. Dokonca veľmi zvedavá. Priznám sa, že francúzska revolúcia je moja - parketa. Mám ju dokonale naštudovanú. Budem sledovať, či v deji použiješ aj skutočné postavy tej doby. Budem čítať pozorne od prvej kapitoly.

Ana Ignis25.4.2016
 

Pekný deň Vám želám :)ja sa zas priznám, že francúzska revolúcia nepatrí u mňa až ka tak veľmi obľúbeným, ale ako milovníčka histórie vidím krásu v každom období dejín :) prezradím Vám, že samotná Charlotte Corday je skutočná historická postava :)

Oľga26.4.2016
 

Ďakujem za prezradenie, ale viem kto bola Charlotte Corday. A tiež viem, akú úlohu zohrala v dejinách francúzskej revolúcie. Skôr ma zaujíma samotný príbeh. Viem veľmi dobre, ako sa ťažko pracuje s historickými udalosťami, lebo človek sa nesmie odkloniť od skutočnosti, stále sa musí držať faktov.
Som zvedavá ako postavíš Charlotte ako ženu, ale aj ako historickú postavu. Lebo viem, že to bola žena veľmi hrdá a nebála sa ani vlastnej popravy.
Poviem úprimne, že sa teším na príbeh. Hlavne ma bude zaujímať duch, myslenie, vnímanie a uvažovanie Charlotty ako skutočnej osoby.
Myslím, že si si vybrala dosť ťažkú tému. Držím palce.

Alia S.25.4.2016
 

Babici by som nevkladala do úst slová o beznádeji či rovno mŕtvom dieťati, muselo jej prejsť rukami toľko detí, že mohla vidieť, či je životaschopné alebo naozaj zomrelo. Ak v zdraví prežilo, aké mohlo vykazovať známky nedožitia sa ani ´dalšieho dňa? Navyše, tieto ženy skôr matku upokojujú a nie aby jej v chvíli plnej emócií surovo vmietli do tváre, aby sa netešila, decko aj tak umrie.
Povyhadzuj moje, mojej, moja, mojím, svojím, naším, svoje, svoja... je ich neúrekom a takmer všade zbytočných.
Príslovky prítoného času: dnes, teraz a pod. sa neodporúčajú vkladať do deja, ak sa stal dávno. Iba do priamej reči.
Zdá sa mi nelogické, aby mala babica škrabance na zápästiach, keď vieme, že rodičke nestojí pri hlave či pri rukách, ale úplne niekde inde.
\"Mademoiselle\" je oslovenie pre nevydaté mladé slečny, nie pre vydatú ženu.
Pomlčky medzi menami vyhoď.

Ana Ignis25.4.2016
 

Vďaka za rady :) opravím

Raniya25.4.2016
 

Historicke romany mam rada. A k nim romantika, vasen, laska, intrigy... Som zvedava, co nam prinesies. Prolog ma zaujal. :)

Ana Ignis25.4.2016
 

Ďakujem :)

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Ana Ignis

O mne

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: