IKARIKAR http://www.ikar.sk

 Čas pre môjho syna (Soňa Budinská)17.1.2011
 

Hodnotenie vydavateľstva:

Emoce jsou v tvůrčím psaní nesmírně důležité. Z tohoto pohledu je příběh ženy, které nečekaně onemocní syn a jehož nemoc zcela zpřehází hodnotový žebříček hlavní hrdinky, samozřejmě velmi slibný. Je tu naděje nejen na emoce, ale také na napětí a řadu situací, které bude čtenář skutečně prožívat.
(Celé hodnotenie nájdete v časti Hodnotenia)

MARKÉTA DOČEKALOVÁ, lektorka tvorivých kurzov

5
 počet hodnotení: 19
prečítané 264, Komentáre 25

 
...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Molly21.7.2011
 

Ahoj, Soňa!

Nádherným štýlom napísaný príbeh. Oslovila si ma a zároveň posilnila. Dúfam, že skoro vyjde v knižnej podobe. Budem Ti silno držať prsty.

Beáta C.16.3.2011
 

Až teraz som sa dostala tvojmu príspevku a bola som veľmi prekvapená, aké je to dobré. Prvú kapitolu som prečítala hneď ani neviem ako, vieš veľmi dobre zaujať. Veľmi ti držím prsty vo všetkom.

ava4.2.2011
 

Soni, veľmi Ti fandím! Asi najviac však držím prsty Tvojmu chlapčekovi.
\"Čierna hrabivá ruka v Tvojich vnútornostiach\" nemala chybu - perfektne si opopísala vlastný strach...
Všetko dobré. :)

Ľubica Bystrická4.2.2011
 

Po prečítaní akéhokoľvek diela, ktoré ma upúta témou, príbehom a štýlom písania, mi zostanú v hlave slová, ktoré boli pre mňa najúdernejšie a ktoré sa mi tam okamžite udomácnia. U Vás napríklad tieto \"vynútené prestávky, ktoré unavujú viac ako samotný beh\" Dobrá myšlienka. Všetko vynútené naozaj nesmierne unavuje.Píšete pekne, držím palce.

Ella E. 27.1.2011
 

Znova som sa zastavila čítať. V prvom rade blahoželám k hodnoteniu.
Musím povedať, že viete naozaj veľkou silou vtiahnuť čitateľa do deja. Na jednej strane je sila príbehu, ktorý je skutočný, na druhej doba, ktorá ničila sny a ľudí a ktorú si (našťastie) pamätám ja iba po škôlku. Takže našťastie toho nie je veľa. a o to viac o tom treba hovoriť. O pomeroch doby, na pozadí príbehu, o ktorom by človek rád povedal, že je vymyslený. Za každým riadkom sa mi tisli slzy do očí, či už zo smútku, alebo hnevu.
Váš príbeh disponuje veľkou silou a ja dúfam, že raz uzrie svetlo sveta ako kniha, ktorá si získa veľmi veľa čitateľov.
Prajem veľa šťastia.

Soňa B.30.1.2011
 

Milá Ella, znovu ďakujem, lebo potrebujem povzbudenie, ako každý. Príbeh mám síce napísaný celý, aj ďalšiu kapitolu mám prichystanú už na zverejnenie, ale niečo mi v nej \"škrípe\" a ja neviem, čo. Kým na to neprídem, nepridám ju. Dúfam, že mi to nepotrvá pridlho,lebo na písanie si kradnem čas len večer, tak mi držte palce. Majte sa pekne!

Alexa Enderle21.1.2011
 

Drahá Soňa ...Gratulujem ku krásnemu hodnoteniu...že si bola chválená.. nie som prekvapená...aj mňa si očarila svojím príbehom, ako čitateľa a ako ženu, ktorá miluje svoje deti a má o ne strach...a niekedy prikladá hlúpym problémom väčší význam, ako si zaslúžia..

Soňa21.1.2011
 

Ďakujem, pani Dočekalová, že ste vybrali na hodnotenie práve môj príspevok. Ďakujem však predovšetkým za cenné pripomienky, vždy sa rada niečo naučím. Máte pravdu, text musí znieť čítajúcemu ako dobrá hudba, musí mať rytmus. Veľmi dobre, že Vás autori Mamtalentu vybrali na spoluprácu, budem sa tešiť na ďalšie hodnotenia. Ja svoje texty často prerábam a nakoniec sa často vrátim k pôvodnej verzii, myslíte, že to tak robia aj ostatní autori?

Lýdia J.20.1.2011
 

Ad: 2 až 4
Soňa, ťažký príbeh, a veľmi ťažko, ale aj dobre čítavý.

P.S. chybičky:
- nepoužívať dvojbodku a štvorbodku, iba tri bodky (dám ti adresu....; vraj išla na operáciu..)
- preklep: civčili = cvičili
- tentokrát (neexistuje) = tentoraz;
- pane bože = panebože
- z východného systému - asi preklep, nemalo byť z výchovného?
- jednosmenným vyučovaním = jednozmenným (smeny so s boli zrušené, iba z),
pa

Soňa.21.1.2011
 

Vďaka,Lýdia, preklepy opravím a to ostatné tiež.

eva k.20.1.2011
 

...neviem ani vhodne reagovat...nic ma v poslednej dobe tak nedojalo...ako matka sa sklanam nad prezitim tychto tazkych chvil.tie \"nase\" su len daleko vzdialene skutocnym problemom..

Alex Enderle19.1.2011
 

Musím komentovať tvoju poslednú vetu. Chováš sa tak dospelo, že dospelejšie sa nedá. Stále opakujem to isté. Píšeš krásne.

Soňa19.1.2011
 

Milé moje, Vaše hodnotenia ma tešia o to viacej, že ste autorky, ktorých diela aj mňa zaujali, keď som si zisťovala, kto mi to tak pekne píše. Prepáčte, že tak neskoro, ale nebola som tu. To vnútorné chvenie pri takomto ocenení a zároveň zodpovednosť za ďalšie napísané kapitoly teda iste poznáte. Ďakujem, píšem ďalej, vlastne dopracúvam a vylepšujem. Tento príbeh som začala písať už veľmi dávno, ale z rôznych dôvodov, najmä osobných citových, som ho nedokončila. Ale už je najvyšší čas správať sa dospelo.

Lýdia J.19.1.2011
 

Milá moja Soňa:) Do súhrnnej odpovede som akosi spadla aj ja, Ale ja nie som autorka, iba vďačná čitateľka mám talentov, nech sa Vám darí

Soňa19.1.2011
 

Máš pravdu, Teba som medzi autormi nenašla, ale poďakovanie patrí, samozrejme,aj Tebe.O to milšie, že stránka má veľa čitateľov a takýchto pozorných.

Lýdia J.18.1.2011
 

Áno, súhlasím s predchádzajúcimi komentátorkami. Téma chytajúca za srdce, krásne a čisto písaný príbeh. Takisto sa tu budem rada vracať, ďakujem, majte sa dobre, Soňa.

Ella E.17.1.2011
 

Soňa, musím tiež reagovať. Myslím si, že o príbehoch, ktoré sa skutočne stanú, o tragédiách, ktoré človeka postihli, je niekedy ťažko písať tak, aby nevyznievali, napriek tragédii, ako prílišné klišé a dráma. Človek musí hľadať tie správne slová.

Tvojej prvej kapitoly sa to však vonkoncom netýka. Už dávno ma nič nerozplakalo. Slová boli úderné, bolo ich akurát, celá kapitola sa číta na jeden nádych, občas aj bez výdychu. Ak príbeh dokáže čitateľa vtiahnuť natoľko, že s hlavným hrdinom prežíva všetko vrátane intenzívnych pocitov tak, že všetko okolo je nepodstatné, klobúk dolu.
Určite sa vrátim. :)

Alexandra Enderle17.1.2011
 

Vieš, nestáva sa, aby som plakala pri čítaní.Ale tvoj príbeh ma tak vtiahol, že som nevnímala okolitý svet. Srdce mi chvíľami rýchlejšie tĺklo a cítila som strach. Tvojmu synčekovi sa stalo to čoho sa každá mama bojí. Zrada, zdravia. Nie je to choroba, ktorá by dávala predzvesť, alebo náznak. A to je to najstrašnejšie, že nikdy nevieme či nie sme na rade...ale okrem iného. Krásne píšeš, naozaj.

Eva17.1.2011
 

A nedá mi. Svet plný zdravých rúk a nôh..
Bože, som šokovaná.Viem, prečo, lebo niečo podobné som zažívala. Je to dávno a spomenula som si na tú bezradnosť. Nie je to vidieť a nevie to každý. Ale tie bezsenné noci a nevidiaci zmysel v ničom. Naozaj, len ničota. Ani tma, len šero. Preplakané nie, len noci, ale dni..ked som doslova kvílila nahlas sama v byte, lebo sa objavila z ničoho. A z nevinného fliačika bolo niečo na čo sa umiera pomaly a kruto. Ale nie vždy. A tak som sa naučila s tým žiť. A hovorím si. Prečo by som sa mala trápiť, že sa niečo môže stať. Nemôžem predsa vedieť, že kolegyňa, ktorá má zdravé dieťa nebude zajtra plakať. Já mám výhodu, že už viem. Len sledujem. A sledujem roky. Neviem, možno sa to zdá kruté, ale radšej chcem vedieť a vystríhať sa chybám, ktoré by mohli niečo urýchliť, alebo vyvolať...ale každá mama to má ťažké, lebo nikdy nevie.

Vlasta17.1.2011
 

Vím,co jsi prožívala, pro mne samotnou to byl šok, když jsem se dozvěděla, co se Miškovi stalo.Je to v tobě a ty to musíš napsat nejen pro svého syna,ale i pro ostatní, co jste všichni prožívali.Aby si lidé vážili zdánlivých maličkostí, které až ztratí, mají obrovský význam. Ty potřebuješ své raněné srdíčko rozdat.Neboj se. Je to nádherné.Mé přání? Jednou si přečíst tvoji knihu.Přeji štěstí a lásku.

Soňa17.1.2011
 

Áno, Vlasti, aby si ľudia vážili, čo majú. Ľahko sa zabúda na to, čo bolo. Zaznamenávam prelom beznádeje na nádej, keď zrazu bolo možné bez obáv a strachu prekračovať hranice, keď zrazu bolo možné dohovoriť sa s priateľmi na celom svete. Ďakujem!

ava17.1.2011
 

Soňa,
nech by som povedala čokoľvek, bolo by to i tak málo. Preto iba dodám, že som prvú kapitolu prečítala skoro na jeden nádych a výdych a mimo toho, že sa začiatok románu hlboko dotkol môjho vnútra, je neuveriteľne pekne, čisto a pútavo napísaná.
Veľa šťastia, vrátim sa. :)

Soňa17.1.2011
 

Ava, nesmierne si vážim Tvoje ocenenie! Som na tomto fóre nováčik a s dielami iných sa len postupne zoznamujem. Teší ma, že Ti vychádza knižka! Ďakujem!

Eva17.1.2011
 

Ach jaj, normálne mi vhŕkli slzy do očí. Ale je dobre, že to píšeš, tento príbeh musel byť napísaný, nie očami organizácií, ktoré sa neskôr vplyvom ďalších udalostí všetkého zúčastnili, ale očami tých, ktorých to zasiahlo najviac, tých, ktorí to celé rozbehli a bez ktorých by nič z toho nebolo - rodičov.

Soňa17.1.2011
 

Áno, v celom príbehu, aj mediálne známom, chýba práve táto genéza a pocity tých, ktorých sa to dotýkalo najviac. Ale nebyť ľudí, ktorí otvorili na zaklopanie, tak žiadny príbeh nie je. Napísané je teda aj poďakovaním práve im.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Soňa Budinská

O mne

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: