Cesen
O mne
Raz som na internete čítala článok od (nazvime ho odborníka), ktorý písal o tom, aké ťažké je vydať knihu, koľko financií je potrebných a vôbec, aby si každý dychtivý spisovateľ dvakrát rozmyslel, než sa pustí do písania nejakej knihy, v ktorej veleúspešnosť dúfa. Písal o tom, že nestačí, ak sa vaše príbehy páčia vašim priateľom, že je úplne nepodstatné, či ste sa v písaní našli a baví vás to, dôležité je stáť nohami pevne na zemi, v nič nedúfať a ani nič neočakávať a hlavne, skôr než vôbec začnete uvažovať o napísaní čohokoľvek dlhšieho než je pozdrav k Vianociam, musíte si vstúpiť do svojho literárneho svedomia a ak v ňom nenájdete jediný vami napísaný blog či miničlánok do novín – aspoň tých stredoškolských, zabudnite na dráhu spisovateľa! – a tak ďalej a tak podobne. Cynik. V mojich očiach.
Viete, páči sa mi táto myšlienka. Pred pár desiatkami rokov boli ľudia presvedčení o tom, že nikdy nebudú lietať – že je to nemožné. A predsa sa našli takí, ktorí sa posadili na strechu svojho domu a zo všetkých síl mávali rukami. Verili..
Je dôležité nasledovať svoj sen, ísť za svojím šťastím. Inak premrháte svoj život v práci, ktorá vás nebaví, nič neodkazuje budúcim generáciám a v ktorej nenachádzate zmysel ani potešenie.
Nechcem iba premýšľať o tom, aké by to bolo - písať, dať na papier svoje pocity, postrehy zo života, seba..
Viete, nie som románopisec. Nikdy neprekonám Tolstého Vojnu a mier a ani sa o to nikdy nepokúsim. Moje miesto je niekde inde. Som pozorovateľ, som filozof – laik (alebo skôr taký ten druh kybica, ktorý presne vie, ako by sa svet mal točiť) a predovšetkým, som presvedčená o tom, že mojím poslaním na tejto zemi je písať. Bodka.
