IKARIKAR http://www.ikar.sk

Dosť už lásky! - porota hodnotí finalistu LC MT Celkový počet komentárov: 12
 

Magdaléna Cisárová
Dosť už lásky!

 

     Finalista 3.ročníka Literárnej ceny MT 2012. Prinášame vám hodnotenia všetkých porotcov, o ktorých následne diskutovali 3.júla 2012 na spoločnom stretnutí so zástupcami vydavateľstva Ikar. Cieľom bolo nájsť spoločné stanovisko k danému rukopisu v kontexte kritérií a požiadaviek LC MT, vyhlásiť víťaza (resp. držiteľa prémie) a odporučiť rukopisy na vydanie. Finálny verdikt je spoločným stanoviskom 6 porotcov a 3 zástupcov vydavateľstva Ikar, ktorý sa zrodil po hodinách diskusií.

 


     Sugestívna novela o hranici medzi šťastím a nešťastím a krehkosťou našej psychickej rovnováhy.

     Autorka psychologicky presvedčivo rozkrýva anamnézu postupnej osobnostnej degradácie hlavnej hrdinky. Príznaky jej ochorenia sú symptomatické v kontexte zmien, ktorými prechádzala naša spoločnosť po roku 1989. Po období nedemokratickej vlády jednej strany nastupuje „vlčia doba“ , ktorá praje najmä odvážnym, všetkého schopným a na morálku príliš nehľadiacim podnikateľom.

     Hlavná hrdinka si v zlatej klietke prežije svoje peklo a chce o tom podať správu.
Autorka sa bráni pátosu využitím irónie a štylizácie – ktorá je už v mene hlavnej hrdinky – Letícia je rímska bohyňa plodnosti, pričom toto meno je odvodené od rímskeho pozdravu želajúcemu radosť a potešenie.

    Letícia vyrastala bez pevného citového ukotvenia a vzťahovej väzby. Jej mama bola nezodpovedná alkoholička, otca takmer nepoznala a jedinou citovou istotou bol pre ňu vzťah k starej mame a vlčici Gore.

    Počas štúdia na vysokej škole sa zoznámi so svojim budúcim manželom Lukášom – synom riaditeľa závodu a šéfredaktorky časopisu. Po roku 1989 sa spoločnosť mení a práve Lukášovi rodičia patria k tým, ktorí sa s novým spoločenským poriadkom nedokážu vyrovnať, utiahnu sa do seba a rezignujú na akýkoľvek aktívnejší prístup k svetu. Naopak Lukáš sa chopí príležitosti a začne prenikať do základných princípov podnikania v 90. rokoch postavených na štátnych objednávkach, províziách a dobrých kontaktoch.

    Citlivá Letícia sa s postupnou zmenou postavenia svojho manžela a dravosťou jeho sveta nedokáže vyrovnať a vzájomný vzťah postupne chladne. Táto zmena ju začne izolovať od tzv. obyčajných ľudí a čoraz viac sa uzatvára sama do seba.

    Vrcholom vzájomného odcudzenia a vnútornej prázdnoty je strata dlho očakávaného dieťaťa, ktorá urýchli priebeh psychickej choroby.

    Predpokladám, že príbeh má silný autobiografický základ. Vychádzam najmä z mien niektorých postáv – napr. Letícia chodí do sanatória Koch k doktorke Cupaníkovej. Prednosta Kocha sa volá prof. Cupaník. V Studienke sa odvoláva na skorumpovaného starostu Minaroviča – v skutočnosti sa volá Mlynarovič.

    Rozprávanie je miestami kostrbaté s gramatickými, lexikálnymi a štylistickými nepresnosťami, ktoré pôsobia nečakane vzhľadom na prekvapivo zrelú kompozičnú výstavbu.

    Zvláštne na mňa zapôsobil záver – je asi na diskusiu ako je vlastne myslený – hrdinka rezignuje a stane sa necitlivou na všetko, čo ju dovtedy zraňovalo a napíše o tom knihu? Trochu by to chcelo rozvinúť motíváciu ...

    Názov románu ... chápem ako to autorka asi myslela, ale mňa by takýto názov knihy príliš nezaujal.

DADO NAGY

 


     Podľa autorkinej anotácie mal to byť príbeh o mladej inteligentnej a citlivej žene, ktorá sa nevie zaradiť do života po udalostiach roku 1989. Dôvody jej „nezaraditeľnosti“ však určite nie sú spoločenské.

     Vyplývajú z toho, že si autorka práve takú hrdinku vybrala a obdarila ju príbehom, ktorý to mal naplno predviesť - bez ohľadu na to, ako umelo a nevieryhodne pôsobí. Hlavná postava robí veci, po ktorých nie je ľahké veriť tomu, že je inteligentná a citlivá. Rozpor medzi tým, čo autorka chcela napísať a čo autorka naozaj napísala, má trvalý charakter.

     Knihe nepomáhajú ani románové „grify“, ktoré často využíva, lebo pôsobia samoúčelne. Text nie je vhodný na udelenie literárnej ceny.

MARIÁN LEŠKO

 

 

     Próza Dosť už lásky! miestami pripomína Piatu loď Moniky Kompaníkovej s jej tematikou vzťahu nezodpovednej matky k dcére, občas hlbokú sociografickú sondu do psychiky príslušníčok novodobej kasty frustrovaných podnikateľských manželiek, inde v nej zaznieva aj niečo podobné tónu tzv. terapeutického písania. To je v hre aj napriek tomu, že autorka sa striktne (a zručne) vyhradzuje voči prvoplánovému a násilnému hľadaniu prípadných autobiografických stôp voľbou protagonistky Letície, využívajúcej písanie ako nástroj na hľadanie akej - takej duševnej rovnováhy.

     V každom prípade, autenticite príbehu do značnej miery pomáha psychologická drobnokresba pri opisoch vnútornej rozpoltenosti hrdinky, oscilujúcej medzi apatiou, nádejou, rezignáciou a konštantnou, ničím nezmenšiteľnou bolesťou.

     Hodnotiteľka Rachel Almanová píše o početných plusoch, rozkrývanie ktorých radšej necháva na literárnu porotu, ba anticipuje dokonca aj celkom jasný verdikt. Ja až taká jednoznačná nie som. Áno, plusy prevažujú. Avšak nie, nie je to próza bez chýb. A nielen technických. Text do istej miery evokuje minuloročnú úspešnú premiantku Elenu Elekovú s jej románom Život pri živote. Aj v súvislosti s ňou by sa dalo pokojne použiť konštatovanie Petra Holku o próze odhaľujúcej „vesmír v ženskom vnútri, zložito štruktúrovaný svet, ktorý má čo povedať iným ženám, no odhaľuje ho aj mužom, pravda, ak sa oň zaujímajú.“

      Základnú líniu tvorí reflexia faktu zúfalého nedostatku lásky. Obohacujú ju výstižné postrehy na margo porevolučnej hektiky s jej neštandardne nastaveným podnikateľským prostredím a často deštruktívnymi dôsledkami raketových štartov a príliš dynamického rastu. Absencia lásky je spoločným menovateľom viacerých zdanlivo úplne odlišných mikropríbehov, ktoré sa popri ústrednom príbehu Letície dejú iným ženám – či už v jej rodovej línii, ale aj mimo nej, pričom jedinou, ktorá vybočuje z radu mikrotragédií, je Letíciina vďaka tehotenstvu nadobudnutá kamarátka Daniela s (viac – menej) uspokojujúcim rodinným životom.

     Nech je však v role citovo poddimenzovanej ženy Letíciina stará matka Jolana, mama alkoholička Alžbeta, alebo ona sama – zakríknutá bulimička, shopoholička, podvádzaná manželka a žena ochudobnená o možnosť materstva, stále je v podtexte výkričník starej známej interakcie: z nedostatku a upierania lásky ešte nikdy nič dobré nevzišlo. Ani v minulosti, a nieto ešte v odľudštenej realite porevolučných rokov, problematizujúcich existenciu ostrou spoločenskou stratifikáciou na silných a slabých, resp. úspešných a neúspešných.

     Bez toho, aby som preberala miestami veľmi negativistickú rétoriku, vyzdvihnem ešte dôveryhodnosť zakomponovania trnavských i bratislavských reálií, prepracovanú reflexiu prežívania spoločenskej zmeny bývalými aparátnikmi, alebo hoci príťažlivé nazeranie za oponu obligátnych biznisových svinstiev.

     Otvorene hovorím, že menej sa mi pozdáva záver, respektíve smerovanie k nemu. Nie je to ani tak pre nedostatok explicitného happyendového svetla, ako skôr pre zavŕšenú stratu kompaktnosti hrdinky. Akceptujem ju síce ako dôsledok jej psychického zrútenia, uvítala by som však väčšiu mieru kontinuity po literárnej stránke.

     Skrátka, viem si predstaviť čitateľku tohto textu s potenciálom identifikovať sa s témou nerealizovaného materstva, aj takú, ktorú oslovia variácie na status zanedbávanej manželky pracháča, alebo takú, čo zareaguje na fenomén nemožnosti zladiť kariéru a súkromný život. Tipujem, že reálne zlatokopky s milenkovskou kvalifikáciou cieľovou skupinou nebudú, ale... človek nikdy nevie.

      Na príbehu o kolízii ideálov s tvrdou realitou je čosi univerzálne a možno je len otázkou času, kedy žena dospeje do štádia prehry a nutnosti rozhodnúť sa, či bude radšej „smutná v mercedese alebo veselá v autobuse“.

ZUZANA BELKOVÁ

 

 

     Hlavným problémom tohto textu je jeho absolútne preexponovanie, autorka vo všetkom preháňa, pridáva, takže vytvorila prerozprávaný príbeh s prerozprávanými obrazmi a scénami a s preexponovaným správaním hádam všetkých postáv. Vychádza z toho veľmi malá, takmer nulová miera vierohodnosti a autentickosti, takže ma ani párom volov neprinúti uveriť v detstve veľmi nešťastnej a v dospelosti hrozne usoplenej a blúdiacej hrdinke Letícii. Tá vlastne nerobí nič, iba sa ľutuje, rozváža sa v luxusnom aute, derie značkové handry a inak usilovne míňa peniaze svojho úspešného manžela. Ten je novodobý podnikateľ a zbohatlík, ktorý, pravdaže, manželke občas zahne. Bodaj nie, nič iné si takáto polomŕtva a papierom šuštiaca pseudohrdinka ani nezaslúži. Možno ešte zopár zaúch, aby sa prebrala, ale to by hrozilo domácim násilím.

     Kým Letícia je z rozvrátenej vidieckej rodiny a jej matka je ukážková alkoholička, potrestaná za svoj spôsob života rakovinu prsníkov, jej manžel pochádza z veľmi dobrej bratislavskej rodiny s honosnou vilou na Hradnom vrchu. Už tento kontrast nie je zdôvodnený ničím a je málo uveriteľný, ďalším okatým kontrastom je život našej zbohatlíčky a jej náhodnej priateľky, ktorá má štyri deti a odsťahuje sa na Záhorie do Studienky. Akože vyznáva iné hodnoty, no tečie jej do domu a Letícia jej pohodí desaťtisíc eur na novú strechu a ona ich prijme!!! Hodnoty sú v kýbli, podobne aj celý príbeh plný lacných a prepiatych konfliktov a konfliktíkov, neuveriteľných zvratov a pod.

     Keď Letícia desaťročie túžiaca po dieťati konečne otehotnie, napriek nesúhlasu lekárov i manžela ustavične jazdí autom za kamarátkou do Studienky a, pravdaže, po autonehode o dieťa príde. Prišla by oň aj tak, lebo dieťatko malo choré srdce atď., atď. Poplačme si, ženičky, uľaví sa nám a vieme, že v tom pekle zvanom život nie sme samy. K tomu bulímia, anorexia, pseudoproblémy, pseudopaničky a v pozadí povrchné politické vajatanie obdobia prechodu spoločnosti od socializmu ku kapitalizmu. No hrôza!

     Autorka sa týmto dielkom s odpudivým názvom môže celkom úspešne včleniť do dnes už takmer nespočetného kŕdľa vyslovene ženskej, rozumej úpadkovej či priam suterénnej spisby. Literatúra to veru nie je, takže o literárnej cene nemôže byť ani reč.

PETER HOLKA

 



     Magda Cisárová je autorkou poviedkovej knihy Marhuľový sad, ktorá naznačila, že autorkinou doménou je ženský svet plný niekdajších tráum, s ktorými sa jej ženské hrdinky často bolestne vyrovnávajú. Aj jej románová prvotina má zaiste niečo z tohto razenia.

     Je to predovšetkým vyrovnávanie sa hlavnej hrdinky s traumou detstva bez otca a alkoholickej matky. Táto línia Cisárovej prózy patrí medzi najpôsobivejšie. Autorke sa v nej podarilo zachytiť nielen nuance beznádeje dievčatka Letície, jeho márnu túžbu po najobyčajnejšej láske v najnormálnejšej rodine, ale aj mozaiku sociálnych momentov, ktoré zapríčinili tento stav a nezmazateľne predurčili jeho dospelý život.

     Oceniť treba najmä to, že autorka jasne vidí, že na naplnenie ľudského sna o šťastí nestačia len osobné predpoklady, ale citlivo registruje aj spoločenské vzťahy, ktoré neumožňujú jednotlivcovi jeho ľudské naplnenie.

     Takisto dôveryhodne a s vysokým stupňom autorskej spoluúčasti rozvíja osud mladej krásnej ženy v manželstve, ktoré ponúka blahobyt a spoločenské výslnie, avšak nie je schopné ponúknuť plnohodnotný život v láske a porozumení.

     A Cisárová ani túto líniu nerozvíja ako nejaké citové dobrodružstvo ťažko skúšanej ženy, ktorej osud nedoprial vytúžené dieťa, ale opäť ako priam sociologickú štúdiu situácie ženy v podmienkach hektického „podnikania“ po zmene režimu v r. 1989. Cisárová presne vystihla mechanizmy tvorby tzv. kapitálovej vrstvy slovenskej spoločnosti a cez mravné a osobnostné postoje svojej hrdinky povedala jednoznačné nie filisterskému naháňaniu prospechu, bezohľadnosti a snobskej znecitlivenosti k základným potrebám ženy, odmietajúcej dobrodenia spoločenskej smotánky v mene skutočných citov a skutočnej lásky. A v tomto zmysle sa dá chápať aj trocha nekonvenčný titul jej románu avizujúci poznanie, že o lásku treba bojovať viac ako o čokoľvek iné.

     Cisárovej próza sa priam úzkostlivo vyhýba lacným efektom a plytkým riešeniam. Každá jej prepracovaná a štylisticky vytríbená veta prináša nový podnet a zaostruje čitateľskú pozornosť na niečo dôležitejšie ako je sám príbeh.

ALEXANDER HALVONÍK

 


     Román „Dosť už lásky!“ je velmi čtivý a rozhodně dokáže zaujmout. Téma bude jistě mnoha dnešním čtyřicátnicím blízké – nový život v porevoluční době a snaha se vyrovnat se zcela novou situací. Hlavní hrdinka Letícia prochází mnoha životními peripetiemi.

      Příběh je sice zajímavý, ale ničím až tak moc nepřekvapí. Stylistika je však poměrně slušná, autorka dokáže psát čtivě, takže příliš nevadí, že příběh je relativně velmi obyčejný.

      Naopak, díky autorskému stylu, vyvolává dojem poměrně velké autenticity a působí velmi realisticky. Nepochybuji o tom, že si najde mnoho čtenářek. Otázkou je, zda je toto dílko natolik literárně zdařilé, že by si zasloužilo vítězství v Literární ceně. Dle mého názoru se jedná o celkem dobré dovolenkové čtení, ale na Literární cenu je to přece jen trochu málo.

      Z nedostatků zmíním alespoň některé:

  • Postavy mluví velmi podobně, jejích přímé řeči (dialogy) nejsou v tomto ohledu dobře zvládnuté a necharakterizují postavy tak, jak by měly
  • Peripetie příběhu by to ještě chtělo vybrousit, některé jeho části nejsou dost důsledně propojené s celkem a tak působí, že by je bylo možné snadno vyškrtnout a vůbec nic by se nestalo
  • Kniha by dle mého názoru mohla začínat rovnou dospělostí hlavní hrdinky. Nyní začíná v jejím raném dětství a rozjezd románu je tak poměrně pomalý, nedostatečně svižný.
  • Některé peripetie příběhu jsou poněkud průhledné, snadno očekávatelné a tak vzniká pocit jisté šedivosti a obyčejnosti příběhu, schází originalita.

      Osobně bych knihu doporučila k vydání jako rukopis s celkem velmi slibným komerčním potenciálem. Cenu v LC bych ale neudělovala.

MARKÉTA DOČEKALOVÁ

 

 

VERDIKT

      Rukopis Dosť už lásky! nezískava Literárnu cenu, ani Literárnu prémiu. Porotcovia sa jednohlasne zhodli, že po redakčných úpravách je rukopis vhodný na vydanie. Má veľké šance zaujať a nájsť si miesto v rámci ženskej literatúry, ktorá je dnes v kurze. Je to ideálna kniha do edície Príbehy z kabelky.

     Porotcovia odporúčajú pouvažovať nad iným, vhodnejším a "komerčnejším" názvom. Autorka píše zručne, má zrelú kompozičnú výstavbu, no vhodné je popracovať na niektorých motivických stránkach postáv a pouvažovať nad vyústením príbehu. Záver je totiž slabinou príbehu; akoby bol dolepený, dopísaný narýchlo.

 



Komentáre

magdaléna7.8.2012
 

Enri J. Veľmi ďakujem za priazeň. Teším sa jej a budem sa snažiť dotiahnuť prácu do úspešného autorsko-čitateľského konca.

Enri J.7.8.2012
 

Magdaléna, keďže nechodíš na net a teda asi nie si ani priaznivcom facebooku, želám ti touto cestou veľa šťastia a mnoho trpezlivosti do ďalšej tvorby a najmä úprav, určite sa ti oplatia. Všetko dobré! :-D

magdaléna7.8.2012
 

Lýdia, ani nevieš, čo si vlastne napísala...Vlastne nepochybujem o tom, že veľmi dobre vieš. Začleniť sa do \"priam súterénnej spisby\" nie je žiadna maličkosť. Aj to sa cení, chce to iba správny uhol pohľadu. Nevypadla som z hry, skončila som na druhom mieste a som všetkým nesmierne vďačná.
A ďakujem za super reakciu.

Lýdia J7.8.2012
 

Magdaléna, takže dokážeš čítať za písmenkami. Vieš, ja rada analyzujem a komparujem. Vďaka Tvojej knižke budem mať zasa čo porovnávať.:))

magdaléna 7.8.2012
 

Janka tvoj názor ma pobavil a potešil. Hodnotenia pána Holku nikoho nešetria. Prečo by šetrili práve mňa.
Kto sa prihlásil do LC MT šiel s kožou na trh. Ja som poslala text až posledný deň 30.marca. Zberala som odvahu skoro tri mesiace.

Lýdia J.7.8.2012
 

Magdaléna,

blahoželám Vám k úspechu. Rukopis som na portáli nečítala, rozmýšľam, prečo ma nezaujal. Asi to naozaj bude kvôli názvu. Ale knižku si kúpim, pretože ma oslovili niektoré hodnotenia. Napríklad:

Autorke sa podarilo zachytiť aj mozaiku sociálnych momentov, ktoré zapríčinili stav osobnej beznádeje hrdinky príbehu. Citlivo registruje spoločenské vzťahy, ktoré neumožňujú jednotlivcovi jeho ľudské naplnenie – ide priam o sociologickú štúdiu. Cisárovej próza sa vyhýba lacným efektom a plytkým riešeniam. Jej prepracované a štylisticky vytríbené vety prinášajú nové podnety a zaostrujú pozornosť čitateľa na niečo dôležitejšie, ako je sám príbeh (Halvoník).

Ide o sugestívnu novelu o hranici medzi šťastím a nešťastím, o krehkosti psychickej rovnováhy. Autorka v príbehu so zrelou kompozičnou výstavbou presvedčivo rozkrýva anamnézu postupnej osobnostnej degradácie v kontexte spoločenských zmien (Nagy).

Próza miestami pripomína Piatu loď od Moniky Kompaníkovej, občas hlbokú sociografickú sondu do psychiky ženy. Príbehu značne pomáha drobnokresba pri opisoch vnútornej rozpoltenosti. Text do istej miery evokuje minuloročnú víťazku Elenu Elekovú s jej dielom Život pri živote. V tejto súvislosti sa dá použiť konštatovanie Petra Holku o próze odhaľujúcej „vesmír v v ženskom vnútri, zložito štruktúrovaný svet, ktorý má čo povedať iným ženám, no odhaľuje ho aj mužom, pravda, ak sa oň zaujímajú.“ Základnú líniu Cisárovej rukopisu obohacujú výstižné postrehy na margo porevolučnej hektiky; na príbehu o kolízii ideálov s tvrdou realitou je čosi univerzálne (Belková).

Vo veľkej miere k môjmu rozhodnutiu určite si kúpiť túto knižku, prispelo Holkovo konštatovanie: Dielko má celkom úspešný nábeh včleniť sa do „vyslovene ženskej, rozumej úpadkovej či priam suterénnej spisby.“ Vyvodzujem z toho, že bude pre mňa dobrým oddychovým čítaním. Ja mám aj takéto rada; oddychovky využívam ako zaručený preventívny prostriedok na odbúranie stresu z pracovnej záťaže.

Magdaléna, veľa šťastia prajem na ceste k čitateľom.

magdaléna7.8.2012
 

Ava si super, že ma povzbudzuješ. Aj ja sa teším, že sme na jednej lodi. Budem rada, keď sa aj osobne stretneme. Internet to nie je moja silná káva šálky. Dôkazom toho je, že som omylom \"odťukla\" moju elektronickú adresu.

magdaléna7.8.2012
 

Tatiana ďakujem za blahoželnie. Ale musím povedať, že hodnotenia poriadne \"zatriasli\" mojim tvorivým sebavedomím.

Magdaléna7.8.2012
 

Obdivujem keď porotca dokáže \"vliezť\" pod kožu napísanému textu. Pán Dado Nagy čítal medzi riadkami. Vážim si jeho názor. Uznávam, že záver má rezevy.
Nerozumiem názoru pána Mariána Lešku a chcela bysom. Napísal: \"Dôvody \"nezaraditeľnosti\" hrdinky však určite nie sú spololčenské.\" Aké teda sú? Každý človek žije v určitej dobe a spoločnosti, ktorá má naňho vplyv.
Pani Zuzane Belkovej ďakujem za podrobný a výstižný posudok. Pri ňom si najviac uvedomujem svoje \"literárne\" nedostatky.
Pánovi Petrovi Holkovi som vďačná za čas a trpezlivosť, ktorý strávil pri mojom texte.
V románe som sa pokúsila zachytiť život a spoločnosť v období po roku 1989. Pán Alexander Halvoník pochopil moju snahu, čo ma veľmi potešilo.
Pani Markéta Dočekalová napísala, že román je čítavý a dokáže zaujať. Nedostatky, ktoré mi vytkla sa pokúsim napraviť. Bude to fuška.Ďakujem.

aktívna členka PHF6.8.2012
 

Pán Holka, no dnes to nebolo vôbec šťavnaté. Pokritizovali ste si, ale len tak naoko. Akoby ste Magdalénu nechceli vôbec dráždiť - myslím že jej román Vás síce ničím nezaujal, na druhej strane ste tak akosi fiktívne cez zuby naznačili, že písať vie. Vlastne je to taký imaginárny kompliment. :DD

jana tichá

ava6.8.2012
 

Magdaléna, román som \"zhltla\" za dve popoludnia, nechcem sa opakovať, nuž iba: blahoželám k budúcemu vydaniu. Nepochybujem, že chytíš za srdce množstvo čitateliek. :-)

Tatiana6.8.2012
 

Blahoželám k väčšinou pozitívnemu ohodnoteniu od porotcov. Teším sa na knižku! :-)

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: