IKARIKAR http://www.ikar.sk

Bludička v údolí (Titania Priercová)23.9.2019
 

3
 počet hodnotení: 3
prečítané 35, Komentáre 1

 

Štvrtý deň dovolenky Arthur prehlásil za oddychový. Odôvodnil to predpoveďou počasia v ktorej sa dopočul, že od zajtra sa zhorší počasie. Vybral sa teda do mesta zabezpečiť nejaké spoločenské hry a dostatok potravín na najbližšie dva dni.


 


3. KAPITOLA


Bormes-les-Mimosas, Francúzsko


 


„Raphaël na minútu.“ Z myšlienok ho vyrušil hlas šéfa. Na pozvanie do kancelárie len prikývol. Posledný krát sa zahľadel na spis čo mu nedal spávať. Rukou si prešiel po strnisku a neochotne sa pobral za nadriadeným.


„Deje sa niečo?“ Sadol si na vyhradené miesto v šéfovej pracovni.


„Vieš, že si ťa vážim. Si rovnako dobrý v tom čo robíš ako bol tvoj otec...ale myslím si, žeby si si mal zobrať týždeň voľna. Ten prípad ťa úplne vyčerpáva.“


„Ten prípad je pre mňa nadmieru dôležitý, vy by ste to mali chápať. Pracovali ste s ním desať rokov.“


„Nebol to len kolega, ale aj blízky priateľ ktorého som poznal od útleho detstva. A práve preto by si si mal oddýchnuť. Takýmto štýlom skončíš ako Thomas Learen.“


„Thomas Learen...to meno mi niečo hovorí. Áno, už si spomínam, vyšet ...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S. 11.3.2020
 

Titania, pozorne som čítala prvých sedem kapitol. Odpútavalo ma množstvo nedostatkov a vynáralo sa množstvo otázok, ale nie kvôli tajomnu, ale preto, že sa informácia objavila len tak bez zmyslu, a pritom sa bolo treba nad ňou zamyslieť, či dielu neublíži:


Zatiaľ som sa nestretla s človekom, ktorému sa v sne darí bežať, myslím, že ani tvoja hrdinka to nedokázala.

Napriek úmyslu umiestniť dej do Francúzska (prídavné meno francúzsky, -e, -a je vždy s malým f), mená, znejúce viac anglicky, ma akosi nepresvedčili. Nemala som pocit, že som tam, kde si chcela, aby som bola.

Text zahlcuješ vatou: padali kvapky dažďa – ak z neba padajú kvapky, každý vie aké, netreba spresňovať. To sa deje aj so zbytočnými pozdravmi, ktoré spomaľujú a sú úplne zbytočné, aj dosť často inde.

Chyby:
Prihovorila sa fenke, nie k fenke, okrem toho, že fenka je nespisovné.
Obliekla si sako s vysokým pasom - nemohla, keďže pas je preukaz.
V kancelárií = v kancelárii.
Vrátiť sa do kancelárii = do kancelárie.
Rýchlim = rýchlym; rýchli (j. č.) = rýchly (človek).
Vám, Vašou... v texte mimo listu vždy s malým „v“.
Pozdravili sa – nezdravíme sa, ale zdravíme bez SA. Iba v tom prípade je sa, keď sa pozdravili dvaja navzájom, nie ak vošli niekam a zdravili ostatných.
Vľavo (i vpravo) sa píše spolu.
Hlúpák = hlupák.
Prádlo je bohemizmus, u nás nespisovné.
Pohrúžený do rozhovoru, nie v rozhovore.
Presunuli sa do spoločenskej miestnosti, nie presunuli sa v spoločenskej miestnosti.

Chýb je veľa, nedajú sa všetky vypisovať, týchto pár je vybraných náhodne.

Keď budeš text kontrolovať, povyhadzuj aj zbytočnosti, bez ktorých sa dielo zaobíde. Prevzdušníš ho, určite. Je naozaj zahltené doplnkami, bez ktorých bude mať informácia rovnakú váhu.

Presné číslovky nie sú pre dielo nevyhnutné, pokiaľ sa od nich neodvíja ďalší dej a nemajú význam, stačí napísať napr. pár minút namiesto pätnástich (číslovky sa spravidla vypisujú).

Netreba síce podrobne vypisovať každú činnosť, ale kontinuálne si hneď po zobudení sa v župane vypiť kávu, sledovať z okna (stále v župane) ľudí, potom vstať, prezliecť sa z nočného úboru do iného a odísť na celý deň do práce, sa popri informácii, že hlavná hrdinka má psa, na niečo zabudlo.

Oznámiť „dievčatám“ a pod. – pripadala som si medzi dievčatami v škole, nie v redakcii. Ak sa oni tak navzájom volajú, autor by nemal slovo použiť mimo priamej reči. A tiež mi nepripadá vhodné, že ich šéf, o ktorom je reč ako o prísnom, strohom, oslovuje dievčence. Nepatrí sa to. Ak chceš dať postavám charakter, zvažuj, čo ho dotvára – ak má byť majiteľ firmy naozaj strohý, nemal by oslovovať podriadených familiárne.

Podobne si treba dávať pozor na pouličný jazyk:
Doobedie zbehlo rýchlo...

klišé: liať olej do ohňa a pod.


Keď tie „dievčatá“ vošli do šéfovej kancelárie, nebola zmienka viac o nikom, zrazu v nej sedia ďalší dvaja chlapi. Zmienka o nich na začiatku mala byť, nie na konci.

Je redakcia taká veľká, že si môžu dovoliť naraz šiesti najužšie spolupracujúci, vrátane šéfa, odísť na týždňovú dovolenku? Mala som pocit, že sa čaká na každý článok, vždy sa šturmuje a... kto bude ten týždeň pracovať, aby periodikum mohlo vyjsť? Dokonca čítam, že majiteľ mal pripravené týždňové dovolenky pre všetky tímy. Uveriť, že celá redakcia zostane nadlho prázdna, že celé tímy odchádzajú na hromadné týždňové dovolenky, sa ťažko dá.

Treba zladiť časy – nepliesť minulý s prítomným, treba písať zhodne. Pr.: Rozlúčila sa... kráčala... čaká ich autobus.

Čiarky sú tiež dosť veľkým problémom.

Vôbec nie je prirodzené, že podriadený vyká nadriadenému a on mu tyká! Takto spoločenská etiketa nefunguje. Dokonca žena je nadradená mužovi, aj mladšia navrhuje staršiemu mužovi tykanie, pokiaľ on nie je veľmi vysoko postavený, aj podriadená žena nadriadenému šéfovi.

Nezabúdaj, čo si napísala:
Každá mala izbu samostatnú, no balkón mali spoločný. Znamená to, že na balkóne neboli priečky medzi izbami, no Neal akúsi prekážku prekonal, keď sa ku Georgine chcel dostať.
A ďalšia súvislosť: ubytovaní boli ženy na jednej strane, muži na druhej. Nemohol ju teda Neal vidieť zo svojho balkóna, keďže mal izbu cez chodbu na opačnej strane ubytovacieho zariadenia.
Neal, šéf, je vo svojej snahe vlastne netaktný až nechutný, keď nerešpektuje súkromie a príde za ňou cez balkón, sleduje ju, ona je v nočnom úbore.
Mne pripadajú ako v pionierskom tábore, teda deti do 15 rokov – ich správanie aj vyjadrovanie, dokonca aj nepoznanie spoločenských noriem a prekračovanie rámca slušnosti tomu miestami viac než dosť zodpovedá.
Neviem, či sa zamestnanci na poznávacom pobyte plnom tajomna (?) tak bavia, že dostanú mapky a po dvojiciach chodia k stanovištiam, kde uväzujú stužky, napokon sa zídu a najedia. Kde je kreativita, poznávanie? Ale pokúsim sa veriť a zabudnem i na lascívny vtip pre pubescentov, na ktorom sa všetci hurónsky pobavili.

Pasáže s obsluhovaním v plavkách a ako najvyšší šéf znižuje svoju dôstojnosť behaním nahý pred podriadenými, radšej podrobnejšie nerozoberám.

Deň tretí ma nudil s podrobnosťami o behu, skoku, plávaní, pripraviť sa, pozor, štart!, tenis a volejbal: päť nula, šesť nula... plus nikam sa neposúvanému deju, do toho zas popis obscénnych tancov, až som sa za nich hanbila tak, že som bola odhodlaná vzdať čítanie.
Keďže som trochu bola zvedavá na sľubované dobrodružstvo a napätie, vydržala som.

Deň štvrtý akoby nebol, vyskytla sa však scéna iných ľudí v inom prostredí, tiež vo Francúzsku a tiež mi mená skôr evokovali anglické verzie. Musím priznať, že mi celkovo prekážali všelijaké tie ich mená, prezývky (Triss). Keby sa v texte nevyskytli občas francúzske pomenovania jedál, a tie zas zbytočne, ak boli preložené do slovenčiny, tak som kdesi inde.

Mne už lievance nechutia po tom, ako sa opakujú vo všetkých románoch slovenských autoriek z anglického, amerického či francúzskeho prostredia. Nebolo by vhodné vymyslieť niečo kreatívnejšie, neopisovať? Nepamätám, kedy by som čítala niečo iné ako o lievancoch v ženských románoch
či romancách. Každý začína raňajkami s lievancami.


Tichý dupot – nezmysel. Dupot sú hlasné, dunivé, zvučné, hlučné, lomoziace... len nie tiché kroky.


Obzrela sa vôkol seba – to sa nedá. Obzrieť sa znamená obzrieť sa za seba, vôkol seba je okolo seba, teda celej osoby. Aj takýchto nepremyslených detailov je v diele dosť.


Ak odišla poobede, musela by sa túlať veľa hodín, keď sa dostala k Raphaelovi za zmrákania, čo je nepravdepodobné, keďže jej chata bola blízo jeho stanu.


Oklieštila si pobrežie na jedinú chatu a jedných ich 6 hostí plus personál. Však neboli na opustenom ostrove.

V tme sa nemohla zahľadieť na nekonečné more. Ak aj boli popri ňom lampy, o čom pochybujem, keďže sa nezdá, že by v okolí vôbec boli iné objekty, tak by mohla vidieť na pár metrov do mora, nie ďalej. No ona za úplnej tmy videla nedozerné more.

Celkovo vodíš figúrky, ako sa ti kedy zachce a zabúdaš, že na začiatku si Neala predstavila ako strohého šéfa, zrazu je z neho nevychovaný, nezdržanlivý extrovert – exhibicionista, úplne iný človek.

Policajt Raphael má v lese len stan a skromnú zálesácku výbavu. Po presunutí sa do chaty k nim šiestim má zrazu aj haldu papierov, nimi zapratanú celú posteľ. Neviem, načo ich vôbec má, nepredpokladám, že si ako policajt na dovolenke vzal so sebou celé spisy o prípade, ktorý vyšetroval, veď ako by asi vyzerali, ak by ich vláčil v batohu so stanom a tou zálesáckou výbavou. A tiež si nemyslím, že si ich mohol vziať všetky vrátane útržkov – však prípad poznal, tak načo? Aby ich poľahky objavil niekto iný, čo vôbec nemá mať prístup k spisom, lebo sa to hodí do deja a nechce sa autorovi premýšľať? Nie, policajt s vyšetrovacími materiálmi nenakladá tak ľahkovážne, ako je popísané v diele. Dokonca, kvôli bezpečnosti nielen jediného svedka tragédie, pri ktorej sedelo dieťa pri zavraždených dospelých, sa neuvádzalo ani v spisoch, vraj kvôli jeho bezpečnosti. Takže záznamy polovičaté, všetko, čo zistili z výpovede dieťaťa polícia či psychologičky bolo vlastne nanič, aj tak sa to ihneď likvidovalo. Je to nemožné, absurdné ako informácia, že vyšetrovateľ, ktorý na prípade pracoval, sa upracoval k smrti.

Ad. veľkolepý maškarný ples:
majiteľ chaty im všetkým šiel (za vlastné) nakúpiť masky. Pripravovali bufety, stoly, zdobili jedáleň, spoločenskú miestnosť - pre 6 osôb to muselo byť práce nad hlavu. Dokonca ženy pomáhali v kuchyni. Určite aj vo Francúzsku funguje niečo také, že do reštauračných a podobných priestorov, kde sa varí a skladujú sa potraviny, má prístup len človek s hygienickým preukazom a s potravinami môže narábať človek s tzv. epidemiologickými skúškami (názov je dlhý, nebudem vypisovať). Napriek zákonom a nariadeniam sa rekreanti odoberú do kuchyne, kde pripravujú jedlá na ten veľkolepý ples.
Zrazu sa odniekiaľ zoberie aj „domáca pani“.

„dámý vybrať si kostnými“ – aj tu je vidieť, že si si príliš nedala záležať na dôkladne kontrole.

Aby si užili zaslúžený večierok – čím si ho zaslúžili, som nepochopila.

A tak si Margery, Béatrice a Georgina vybrali kostýmy, aby ich nik nespoznal. Keďže sú tam len tri ženy, nik ich naozaj nespozná. Ku kostýmu si Béatrice obula vysoké kožené čižmy na opätku. Ako dobre, že si ich k moru v horúcom lete prezieravo vzala.
Keď vošla do sály, len sa to tak hemžilo maskami. Takže bolo v chate kvantum ubytovaných, musela byť aj viac poschodová, nielen to poschodie, kde bývali oni šiesti: Na začiatku je zmienka o chate, v ktorej je dolu pracovňa, spoločenská miestnosť, jedáleň, kuchyňa, schodisko na poschodie. Nie na poschodia.
Dojem vytvorený, akoby chatka bola len pre nich šiestich, dokonca aj v iných súvislostiach, keď mali orientačný beh, či pochod, či čo to bolo a nik iný, len oni šiesti.
A zrazu, lebo do deja pasuje, je to veľká chata a obyvateľmi nie sú len oni šiesti.

Siedma kapitola, ako Béatrice vtrhla do izby policajtovi Raphaleovi, vrhla sa na spisy, okamžite našla, čo potrebovala, on jej prezradí, že predošlý vyšetrovateľ sa upracoval k smrti, je kulminujúca (či skôr narastajúca a nonsensy ešte budú pokračovať?) katastrofa. Béatrice našla v halde spisov obálku, lebo presne vedela, čo hľadať, keďže jej to ako dieťaťu dal mŕtvy vyšetrovateľ k nahliadnutiu, lebo ako inak by vedela, že práve v tej obálke sú skratky, ktoré ona mala budúcemu vyšetrovateľovi rozšifrovať.

Zamysli sa, Titania: naozaj sa mohli poničiť policajné záznamy plus výsledky psychológov a spraviť lobotómia všetkým vyšetrovateľom, aby zabudli, koho vtedy vyšetrovali a poslali psychológom a iba ten jediný, už zosnulý, si aspoň zapísal skratky? Fakt tomu má čitateľ veriť?
Nemáš pravdu, nech už sa snažíš čitateľa presvedčiť o opaku, že ako klientka má Béatriče právo vypýtať si lekárske záznamy. Iba svoj. Splietaš jej rodičov, ako sa policajt nemôže dostať k ich lekárskym záznamom (a načo vlastne, veď oni pri mŕtvolách nesedeli), musí obnoviť vyšetrovanie, ale jej, Béatrice, psychologička vydá záznamy všetkých, čo si nadiktuje a všetkého, čo bolo lobotómiou všetkým zúčastneným vymazané.


Ponúkaš občas zmätok, občas nedotiahnuté informácie bez súvislostí a poznatkov.
Potrebuješ, aby boli akoby na samote a nerušení v tichu, boli. Potrebuješ spraviť karneval s množstvom masiek, z neba spadne veľa rekreantov.
Dávaš hrdinom charaktery ako chameleónom, podľa toho, ako sa hodí – najskôr sú to seriózni zamestnanci (až na tie dievčatá), potom partička prístupná necudným hrám.
Vyšetrovatelia sa nepohnú roky ani o centimeter, nevedia vlastne, ani koho vyšetrovať, lebo majú skratky svedkov, ktoré nepoznajú, poznal ich len nebohý, zrazu príde dieťa, teda vlastne už je z neho dospelá žena, čo si na nič nepamätá, ale presne vie, kde v materiáloch hľadať. V materiáloch, ktoré sa len tak z ruky nedávajú, ako si napísala, že ich šéf vyšetrovacieho tímu dal bez proti podpisu kolegovi, ktorý si ich zbalí do ruksaku s turistickými vecami a plachtou na zakrytie ohňa, aby naň nepršalo, a hor sa do divočiny bez ľudí, kde ho nájde po hodinách motania sa temným lesom tá, ktorá vnesie do celého prípadu toľko svetla, koľko sa nepodarilo ani skúseným vyšetrovateľom celé roky.

Na mňa táto romantická detektívka nezapôsobila v pozitívnom zmysle. Dôvody sú popísané vyššie. Podľa mňa by si ju mala zreálniť, nenechať vyšetrovateľov ako pakov, ktorí sa roky nepohnú nikam, nemajú informácie, mená, ktoré spočiatku mali, zrazu lusknutím prsta je jasné, čo bolo divne utajené a k vyriešeniu prípadu ich dovedie dieťa, ktoré kedysi sedelo pri zavraždených a nič si nepamätalo.

Na diele treba poriadne zapracovať, poznať vyšetrovacie postupy - čo nie je ľahko dostupné, ale po rozsiahlom štúdiu a získaní informácií sa aj to dá aspoň uveriteľne napísať, nezabúdať vopred vkladať podstatné informácie a riešenia, nie že zrazu spadnú z neba ako deus ex machina.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Titania Priercová

O mne

Bludička v údolí. Príbeh šiestich kolegov na pracovnej dovolenke kde bude o zábavu postarané. Čakajú ich nezabudnuteľné chvíle plné zábavy, romantiky ale aj napätia a dobrodružstva, ktoré sa začína opakujúcim sa snom Béatrice Orielovej. Sen ktorý ju privedie do zabudnutého údolia a vženie jej do života tajuplného muža hľadajúceho spravodlivosť.

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: