IKARIKAR http://www.ikar.sk

Dvere do minulosti (Emma Papánková)10.1.2019
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 18, Komentáre 4

 
Zo sna do reality
Na túto cestu som bola pripravená doslova celý môj život. Pokiaľ sa do tohto veľkého sna nemuseli zapliesť rodičia.
   ,,Prečo?!“ od hnevu som už strácala hlas. Nebavilo ma počúvať stále dookola tie isté argumenty, že nie som dostatočne stará, je to ďaleko, cestovať lietadlom sama je nebezpečné a mnohé iné, na ktoré si už nespomínam.
   ,,Pretože si ešte mladá na takú ďalekú cestu!“ vykríkla asi po stý raz mama. Nehovorila som? Celý ten čas som čakala na poriadny argument, ktorý by mi aspoň matne priblížil ich negatívny postoj k celej veci. Namiesto neho som dostávala dookola stále ten istý.
   ,,Mami, nechaj mi ti to vysvetliť ešte raz, “ stíšila som hlas, „Španielsko je z Bratislavy 3 hodiny cesty lietadlom, idem tam s Alicou, jej rodičmi a bratom - kľudne im zavolaj!  Ale mami, takáto príležitosť sa naskytne raz, dvakrát za život!“
   „Tak tam pôjdeš ten druhýkrát, keď budeš dospelá.“
   „Mami, prosím! Tati, pomôž mi,“ s nádejou som sa obrátila na otca, ktorý stál obďaleč a snažil sa nezapojiť do hádky, ktorú sme viedli. Bohužiaľ, teraz som h...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S. 20.1.2019
 

Kapitola: Úplne iný svet.

Dvermi vošla do iného sveta. Prvé, čo uvidela, bol v predsieni nástenný kalendár a na ňom „veľkými PÍSmenami okrasným PÍSmom naPÍSané“: 10 október 1492. Ako je to možné? No, to žasnem aj ja - koniec 15. storočia a nástenný kalendár, trhací, so stránkami zvlášť na každý deň, keďže videla len jediný veľký dátum.

Diana – rímska bohyňa lovu, vyobrazovaná odnepamäti, takže sa v Španielsku nik nemusel nad menom pozastavovať ako neznámym.

Do 15. storočia nepatria okrem trhacieho nástenného kalendára ani: dôchodok, čas delený na polhodiny a ešte pár vecí, ktoré objasním nižšie.

Madam = francúzske pomenovanie ženy, v španielskom prostredí sa oslovujú aj oslovovali inak.

Kľúče boli v stredoveku veľké a ťažké, keďže aj zámky boli veľké, a zavesené na veľkej obruči = zväzok väčšej usadlosti sa nosil v ruke a nemohol vojsť do vačku zástery.

Pojem učiteľka tiež nie je veľmi vhodný do 15. storočia. Vtedy funkciu vykonávali skôr vychovávatelia, spravidla to boli muži, najviac reverendi či mnísi, nie učitelia či učiteľky v dnešnom poňatí. Žena nemala prístup k vzdelaniu, mala sa venovať domácnosti a deťom, vzdelanie by ju od tých povinností odpútavalo. Výnimočne sa dievčatá vzdelávali v kláštoroch, za čo sa platilo, a preto to boli dievčatá z bohatších rodín, takže potom nešli robiť „učiteľky“, teda viac-menej slúžiť.

Pohrab sa trochu v histórii skôr, ako použiješ novodobý výraz a zisti, či je možné to, čo chceš zasadiť do tvojho diela pár storočí nazad ako fakt.

Ručne ŠITÝ koberec je ďalší nezmysel. Koberce sa iba tkajú.

Prádlo, sakra = bohemizmy.

Nevadí (v zmysle prekážať) = nespisovné.

Izba bola orientovaná do mahagónova – jednak je veta zle koncipovaná (do mahagónova slovenčina nepozná), jednak orientácia je smer, rozhľad.

„Nočný stolík so šuflíkmi (nespis.) a stolnou lampičkou“ – také niečo ako stolná lampa v 15. storočí neexistovalo. Poznali fakle a svietniky so sviečkami, prípadne olejové kahance či lampy, ale neboli to stolné lampy, ako by sme si predstavovali dnes.
Nočný stolík: názov vznikol od toho, že v ňom páni mávali odložené nočníky. Bez zásuviek, a ak, tak o nejaké storočie neskôr.

Popis izby je ako zo slohovej práce. V literatúre je vhodnejšie, ak sa čitateľ neoboznamuje s prostredím (alebo postavou) s použitím vymenovania: tam bol, tam stál, toto malo, hento malo, vedľa stál, dva metre od neho bol... Treba literárne, dať si trochu námahy, popremýšľať, ako zakomponovať, nevymenovať za sebou.

Obrazy, ktoré „museli byť originály, pretože na plátne bolo výrazne vidieť ťahy štetcom a čerstvo zaschnutý atrament“:
vtedy boli len originály, keďže bohatí si zaplatili priamo umelca, chudobní na to nemali. Až po stáročiach vznikali falzifikáty, aby sa na nich falšovatelia obohacovali, keďže obraz mal veľkú hodnotu dlho po smrti umelca. Takmer všetci maliari či sochári, ktorých diela majú dnes veľkú hodnotu, boli spravidla chudobní, neznámi či málo známi. Každodenné prežitie nepodporovalo umenie ako dnes. S výnimkou boháčov, ktorí si obydlia vyzdobovali a, ako píšem, platili tých, čo vedeli maľovať.
Dokonca aj Leonardo da Vinci, i napriek tomu, že bol známy aj ako tvorca vynálezov, bol celý život chudobný a vlastne neznámy. Neviem si predstaviť, ako sa tie falzifikáty asi zhotovovali, keď ľudia nepoznali kopírovacie stroje a pod., veď len 27 rokov pred rokom, ktorý si zvolila, bola Gutenbergom vynájdená jednoduchá kníhtlač. Kde boli vtedy kopírky, plotre a podobné zariadenia na výrobu falzifikátov!
Mohli by síce namaľovať podobný, ale ako asi? Neboli galérie, obchody, antikvariáty, vernisáže, aby si mohol falšovateľ odfotiť obraz a namaľovať identický a potom ho vydávať za umelecké dielo svetoznámeho majstra. Obrazy mali len bohatí vo svojich obydliach.
A podpis: ako sa dá rozoznať „čerstvo“ zaschnutý atrament od zaschnutého pred sto rokmi? Predpokladám, že sa maliari podpisovali (správne je signovali obraz) farbou a štetcom, nie brkom s atramentom. A, logicky, kým sa obraz zarámoval a zavesil, atrament musel byť dávno uschnutý.

Toľko k najzreteľnejším prehreškom.

Zatiaľ si dosť mimo znalostí, čo sa týka života a predmetov v stredoveku.
Ak sa chceš ponárať do histórie a niečo z nej priniesť čitateľovi, naštuduj si, prosím ťa, fakty, pojmy, možnosti, aby si umiestnením nepatričných slov nestrácala dôveru čitateliek. Všetko, čo do zvoleného obdobia nepatrí a ty vložíš, ruší atmosféru. Drobné nezrovnalosti sú ospravedlniteľné, veľké (neznalostné) omyly na každom kroku sú prehrešky, podceňovanie čitateľa - autor si ho určite nezíska.


Alia S. 19.1.2019
 


Emma, tvoj román (prvé dve kapitoly) na mňa pôsobil trochu naivne a trochu nepremyslene.


Matka lamentuje nad cestou nedospelej dcéry do Barcelony, namiesto toho, aby jej ju striktne zakázala, keďže, ako píšeš, hlavná hrdinka je nedospelá.

Už prvá veta: Na túto cestu som bola pripravené „doslova celý môj život“ si zaslúži prepracovať. Netreba preháňať, celý svoj život sa predsa nepripravovala na 10 dňový výlet do Barcelony, tomu nik neuverí.

Vlastne už nadpis je divný: Zo sna do reality – akoby predtým nežila v realite, akoby sa zobúdzala zo sna o živote od narodenia do odchodu do Barcelony a odchodom do nej jej začínala realita.

„Idem s Alicou a jej rodičmi, kľudne im zavolaj“ – je snáď neskoro volať, starostlivá matka si mala tento krok ujasniť s Alicinou rodinou na samom začiatku, nie v deň odchodu, rovnako ako dokola lamentovať.

„Príležitosť sa naskytne raz, dvakrát za života“ – teatrálne vyjadrenie, veď nejde do sveta stretnúť sa osobne s prezidentom USA alebo Číny.

„Vedela som, že je to konečne na dobrej ceste“ – má kúpenú letenku, kufor zbalený, ale konečne je na „dobrej ceste“ odísť. Ak je niečo na dobrej ceste, znamená to, že speje ku kýženému výsledku – ona je na konci snaženia, lebo odchádza, kam chcela.

Niektoré vety nemajú význam, napr.: „prekrížila som si nenápadne prsty za chrbtom“ – čo s touto informáciou má robiť čitateľ, keď to spravila nenápadne?

Z troch plaviek napokon vybrala jedny – predpokladám, že k moru si každý nosí viac kusov, nie jedny.

Priamu reč ďalšieho človeka píš vždy na nový riadok.

Kľudne, tentokrát, kusla - nespisovné.

Rúžový = vyrobený z rúžu.

riadiaca veža - s malým „r“.

Namieriť si to – namieriť nie je zvratné sloveso, takže bez SI. Toto vyjadrenie je pouličný výraz, daj si pozor aj na ne.

Neverím ani tomu, že nakreslila, či naskicovala, podľa slov skúseného (ak si berie skicár a ceruzku aj k moru, nie je to niekto, kto sa s umením kresliť oboznámil pred pár dňami) „dokonalé“ tváre. Ak má nadanie na kreslenie, už by to zistila dávnejšie, v základnej škole, a nedozvedela sa o vlastnom talente na najmenej pravdepodobnom mieste.

Zaťať ruky do pästí – ruka je celá končatina, zatíname dlane v päsť, prípadne zatíname päste, alebo podobne, len nie tak, ako sa ti podarilo napísať.

Položila som oči na ňu, mala by si sa usmievať nad realitou – vyjadruj sa podobných nezmyslov.

Pri raňajkách sa bavia o informáciách, vyčítaných z novín, matka ich ohodnotí: „Ach vy bifľoši“ = nechápem. Bifľoš je žiak, čo sa neustále a mechanicky učí, z textu predtým nevyplynulo, že otec a dcéra sa niečo učia naspamäť.
Poznaj vždy presný význam voleného výrazu.

„Netreba pripomínať, že vždy svietila každá druhá“ – nie, čitateľovi naozaj nič netreba pripomínať, ak už, tak nie týmto spôsobom.

Cesta prázdnymi cestami – opakovanie slov si treba všímať a prepísať, ak sa niečo podobné podarí. „Cesta prázdnymi ulicami“ je riešenie.

2. kapitola
Celú cestu som prebdela... Alica celú cestu prespala... celý čas pochrapkávala – zbav sa aj týchto neduhov: jednak opakovanie slov, jednak zveličovanie prostredníctvom „celý“.

Nepreháňaj ani pomocou: skvost, úžasný, nádherný, očarujúci... – čím viac superlatívov, tým menej čitateľ uverí. Vhodnejšie je opísať predmet/prostredie tak, aby on sám nadobudol pocit mimoriadnosti, nie mu dokonalosť podsunúť výberom nadneseného slova.

Tri hodiny preleteli ako voda – voda neletí.

Španielsky, pamiatkach – s krátkym y, a.

Mal za tanier rýb – „za“?

Opäť pozor na nesprávne vyjadrenia: niekto mi urobil tieň.

A pozor aj na skoky z minulého do prítomného času.

Nakladal naše kufre do kufra auta, uchodené chodidlá – tiež prerob.

Ak píšeš v origináli, treba presne: Sagrada Familia bez dlhého i po m.

Prechodníky používaj čo najmenej, najradšej vôbec.

Nepasuje mi vyjadrenie, keď stála na balkóne na šiestom poschodí a videla „celú Barcelonu ako na dlani“ (aj klišé by si sa mala vyvarovať, je ho v texte dosť), vidí strechy domov (zo šiesteho pochodia málo pravdepodobné, že by všetky domy mali menej ako 6 poschodí a ich hotel bol najvyšší v 1,6 miliónovom meste), veže ťahajúce sa do nebies, prosto „celé“ mesto a zároveň, z toho istého balkóna, vidí nekonečné more.

Zatiaľ je dej nezaujímavý - prílišné popisovanie nepodstatných detailov retarduje, o ničom nevypovedá, vrátane pozdravov, ktoré sú zbytočné. Stačí napísať pozdravili sa, neahojovať a nedobreránovať sa, nie je to nevyhnutné.

Prvé dve kapitoly sú teda len bežný, ničím zaujímavý život, bez komplikácií. Niečo nevybočujúce z normálu sa len deje, nič sa nezamotáva. Snáď riadne zápletky, komplikácie a nečakané zvraty prídu neskôr. Aby bolo čo čítať a byť zvedavý, ako bude pokračovať, pretože ak dej len plynie, nezaujme.

Alia S.19.1.2019
 

Oprava: nie \"vyjadruj sa\" podobných nezmyslov, ale \"vyvaruj sa\".

Eva16.1.2019
 

...napinavy dievcensky roman? Tesim sa na pokracovanie.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Emma Papánková

O mne

- veľký knihomol
- rada kreslím a maľujem
- člen Divadla Meteorit

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: