IKARIKAR http://www.ikar.sk

Eli (Alica Williams)24.1.2019
 

3
 počet hodnotení: 8
prečítané 120, Komentáre 10

 
...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S.13.3.2019
 


Alica, dovoľ postrehy:

Na lavičke sedí dospelá osoba, ktorej ukradli kabelku so všetkým. Namiesto toho, aby šla krádež čím skôr oznámiť, sedí na lavičke a plače. Ľudia čo stáli okolo, keď sa jej to stalo, sa rozpŕchli, nik sa neponúkol zájsť s ňou na policajnú stanicu, nik jej neponúkol ani mobil. Až kým si ju neskôr nevšimol muž, ktorý ju najskôr pozval na kávu, aby zlodeji mali čas odpratať sa dokonale, aby bolo policajtom divné, prečo oznamuje stratu kabelky aj so všetkým, čo v nej bolo, po hodinách. Až potom s ňou zašiel na políciu, kde si ich vôbec ale vôbec nik nevšíma, úradníci chodia sem a tam, až kým on neodchytí jedného a ten konečne (!) spíše zápisnicu. Ešte len začiatok a ja už ničomu neverím, najviac tomu, že ich hneď pri vstupe nikto nezastavil a nenasmeroval, že sa len tak pohybovali po chodbe polície a sami si museli niekoho odchytiť.

Na druhý deň sa Elena s mužom stretne, ten jej vnúti mobil, ktorý už je zaregistrovaný na jej meno, hoci muž, už vieme, že sa volá Adam, vie, že sa ona volá Elena. Nič viac. A to ho zaregistroval na firmu, pre ktorú pracuje a je jedno, koľko Elena pretelefonuje. Dokonca jej doň vložil všetky telefónne čísla, aké mala predtým, keďže Elena neriešila vôbec nič okolo straty telefónu a ani kabelky – na druhý deň ide pokojne do práce bez toho, aby si začala vybavovať nové doklady, kartičky poistenca, všetko, o kľúčoch (do bytu, do práce) nehovoriac, netrápi ju, že nemá peniaze, peňaženku a kadečo. Život beží ďalej bezkonfliktne. To, že jej niekto uchmatol kabelku, konfliktom nie je ako mnoho nasledovných záležitostí.

Elena sa zdôverí, že má jediného brata a rodičia jej zomreli pred dvomi rokmi a snaží sa zarobiť si na byt a auto. Po rodičoch jej zrejme vôbec nič nezostalo. V 8. kapitole však stojí, že mali dom s dvorom a jazierkom, takže jej musel zostať nejaký majetok. Bol a niet ho, nespomína sa.
Alica, nemala by si zabúdať, čo píšeš - v tvojom diele sa všetko deje iba tak, náhodne, niečo príde a odíde bez významu, bez súvislosti, potom si nespomenieš, čo si kde napísala a všetko je inak.

Vlastníčka bytu, kde Elena býva, jej oznámi, aby sa ihneď vysťahovala a Elena si cez víkend nájde podnájom u starých ľudí.
Medzitým jej brat zavolá, že príde za ňou. Kam, keď stratila telefón? Ako vedel jej nové číslo?

Výkonný riaditeľ, teda manažér, ktorý má pod sebou iných manažérov, ju príde vziať na Jaguari a spolu odchádzajú do výdajne bufetového typu s jeho slovami, že za 6 libier sa naje ako kráľ. Skutočný gentleman.

Do Birminghamu za ňou prichádza brat so ženou vo vysokom štádiu tehotenstva, do mesiaca sa jej má narodiť potomok, zo 140 km vzdialeného Southamptonu. Behajú celé popoludnie po obchodoch, nakúpia všetko možné, o šiestej večer „naskočia“ na vlak – brat i žena, obaja ovešaní kabelami s nákupmi.

Večer si Elena číta zápisník, ktorý jej prikázala psychologička, keď jej zomreli rodičia: zavolala si ju riaditeľka školy a bez „akéhokoľvek varovania“ (tu si neviem predstaviť, ako sa má vopred varovať človek, ktorému sa oznamuje smrť blízkych) jej oznámila, že rodičia mali nehodu a nežijú. Predpokladám, že aj v Spojenom kráľovstve toto oznamuje polícia, nie hocikto. V zápisníku opisuje, ako niekde v klube chľastala s chalanmi, ktorí „objednávali jednu vodku za druhou“ – tu niečo nesedí. Ak to bolo pred viac ako dvomi rokmi (vtedy jej matka ešte žila, takže to nemohlo byť skôr), tak chodila na strednú, nemala ani 18. Vo VB je alkohol zakázané predávať deťom do 18 rokov ako u nás. Nie je veľmi možné, aby „chalani (tiež študenti) objednávali jednu vodku za druhou“ a v klube sa opíjali všetci študenti rad-radom.

V 7. kapitole sa udeje ďalšia nepochopiteľná vec: celý týždeň Elena nedvíhala Adamovi telefón, v piatok, keď končila v práci, šla na chodbu k automatu, kúpiť si plechovicu s kokakolou. A vtom zbadá Adama! Takže hoci každý robí v inej firme, robia vlastne na jednej chodbe a to sa dovtedy ani raz nestretli. Alebo Adam vo firme nerobí, iba ju vyhľadal, lenže z textu predtým nie je jasné, že by mu oznámila, kde pracuje. Ako sa dostal cez vrátnika a načo ho tam vôbec majú (v 9. kapitole je spomenutý), je ďalšia nepochopiteľná vec. Znovu sa niečo udeje, lebo sa chce aj bez súvislostí, lebo to tak vyhovuje autorke.

Prechádzali sa ulicou plnou plagátov „obrovských“ rozmerov. Predstavujem si jeden plagát, ak teda je obrovský, ako bilbord pri ceste. Aj ich je v ulici 40 – predstav si (lebo ja si nedokážem), aká je tá ulica obstúpená bilbordmi a treba sa pomedzi ne zrejme prepchávať k obchodom. Obchodníci majú radosť, keď sú ukrytí za „obrovskými“ plagátmi, ktoré sú zoradené za sebou, lebo nad sebou byť nemôžu, to by už na štvrtý – piaty nik zdola nedovidel. Asi po piatom, pomedzi tie bilbordy, zahnú do baru.
Alica, naozaj píšeš, čo ti na um prichádza, málo si predstavuješ a už vôbec nie detaily.

„Robia tu výbornú taliansku kávu“ (Adamove slová) – talianska káva neexistuje. Je to mylná informácia a, žiaľ, často vychádza z úst/pera samotných predajcov. Nápis na kaviarni „talianska káva“ radšej obíď, je to klamstvo a vnútri nemajú základné informácie, len kúpili prístroj, prijali neškolený personál a podľa toho tá káva a čo s jej prípravou súvisí, aj vyzerá. Do podrobností nebudem zachádzať. Taliani predsa nemajú kávovníkové plantáže, tie sú úplne inde, najviac v južnej Amerike. Vymysleli iba spôsob prípravy, teda prístroje na kávu, to vie každý trochu o káve informovaný človek. Koniec náučnej vsuvky, späť k románu.
Alebo ešte jedna rada: „nechal ma vojsť prvú“ – dáma nikdy nevchádza do reštaurácie, baru, kaviarne... prvá. Je to preto, že prvý vchádza zásadne muž: jednak kvôli možnému nebezpečenstvu a jednak aby od ženy odpútal pozornosť tých, čo sedia dnu. Ak chceš mať z pána gentlemana a nie burana, prosím ťa, nenechaj ho správať sa ako buran. Je to dokonca výkonný manažér, musel prejsť základnými školeniami aj čo sa týka spoločenského správania. Maj z neho manažéra, nie chalana po nástupe na strednú školu.

V 9. kapitole sa udeje „stretnutie nižšieho manažmentu“, ktorého sa zúčastní aj Adam. Adam ako výkonný manažér je vrcholový, nie nižší, ba ani len stredný. Niečo opäť nedomyslené. Ako aj nasledovné: Elena, ktorá stretnutie pripravovala - študijný materiál, rozdelenie do skupín... si vôbec nevšimla, že na zozname je aj Adam a je prekvapená, kde sa tam berie.
„Celé popoludnie som sa nezastavila – raz problém s technikou, minula sa káva, voda, ľudia sa vypytovali“ – ona je aj technik, aj barmanka, aj lektor? Ľudia sa počas prednášok niečo vypytovali jej?
Alica, celé dielo je jeden veľký chaos, bez hlbšieho zmyslu, bez zápletiek, čo sa ti chce, to napíšeš, nešpecifikuješ, vyrobíš skôr zmätok ako ucelenú situáciu.
Inokedy sa vŕtaš v nepodstatných drobnostiach.

Nesedia ti ani časové údaje:
brat bol u nej cca 10. marca, keďže malé sa jeho žene malo narodiť „o mesiac, 10. apríla“, ako si napísala. Čiže je marec, týždeň sa s Adamom nestretla, potom prešiel ďalší týždeň, bola konferencia, vzal ju na balet, ešte párkrát ju vzal do divadla, čiže prešlo znovu pár dní, blížime sa ku koncu marca, keď Adam odcestuje na mesiac do Ameriky. A po mesiaci, „posledný marcový deň“, sa vráti.

Na to zomiera starý pán, u ktorého Elena býva. Elene podá „pán v sivom obleku“ akési tlačivo, aby vypísala, aký mala vzťah k zomrelému. Kto to vlastne je? Lekár? Policajt? Zriadenec pohrebného ústavu? A na čo mu je to, aký mala k nemu ona vzťah?

Sanitári mŕtvolu nemohli naložiť na vozík a do sanitky. K mŕtvemu sa musí volať obhliadajúci lekár, ktorý vypíše správu o prehliadke, potom sa volá umrlčí voz. Do sanitky je zbytočné ho dávať – kam by ho asi viezli? Do nemocnice na ktoré oddelenie? Na tú je neskoro. Buď pôjde rovno do márnice, alebo na pitvu. Ale sanitka ho ani tam, ani tam nevezie.
Po chvíli vonku „zahúka sanitka“, ona opäť vypisuje dotazníky, t.j. tlačivá s otázkami. A načo ona vôbec vypisuje aké dotazníky? Čo stále robia, aké prieskumy, zriadenci nemocníc?
Alica, vymýšľaš si nezmysly. Najskôr by si si mala zistiť, ako sa čo deje, potom písať. Nie že mŕtvolu odváža sanitka, potom príde sociálna pracovníčka, zbalí pár vecí žene po nebohom a šup ju do sanitky! Ktosi v „sivom obleku“ sa zaujíma o Elenin vzťah k mŕtvemu a nie o to, o čo sa má zaujímať. V dome nebola polícia, ohliadajúci lekár, zriadenci pohrebného ústavu... A mali tam byť všetci vymenovaní.

Keď starý pán zomrie a pani je čoskoro na to odvezená (akosi jednoducho, aj to sa zrejme tak hladko nedeje, ako si napísala), bola nedeľa. Adam berie Elenu k sebe domov. Ráno, t.j. pondelok, sa zobudia, on si ide zabehať, vráti sa o hodinu. Ona si postupne obzerá jeho byt. Do práce sa nik z nich nechystá, okrem toho, že zrejme prišla v noci a po tme, v byte nezažali, keď ho objavuje až ráno. Alebo ju dnu dostal oknom žeriavom. Inak si neviem vysvetliť, prečo až ráno Elena všetko objavuje, kde je čo.
Elena sa posadí do kresla, medzitým sa Adam vráti, jej nachystá kávu, potom pripravuje raňajky, pokojne raňajkujú, debatujú... Do roboty stále ani jeden nejde?
Ona chce vrátiť kľúče pani domu, on poznamená, že „jej budú na dve veci“. Však sú jej, on nemá čo také hlúposti hovoriť. Vari si ich mieni nechať či ich majú zahodiť do smetí? Ako sa ktokoľvek dostane do domu? Raz tam predsa niekto musí ísť.
On je fakt buran prvotriedny. Aj vo vyjadreniach, aj v neznalostiach, aj v správaní, aj ako si napľul na ruku a podal jej ju.

Radšej ďalej nečítam a tebe, Alicka, odporúčam, poriadne dielo prerobiť. Ešte lepšie: začať inde a inak. Jedna informácia popiera druhú, zabudne sa, čo sa napísalo, dej plynie bez zádrhov, bez komplikácií. Prosto nuda. Nezrovnalostí i neznalostí je v texte priveľa a trochu pozorný čitateľ, ak naozaj číta trochu pozorne, ich ľahko odhalí.

Hospis = hospic.
(Mám dojem, že tu toto alebo podobné dielo už bolo a na niektoré jeho nedostatky som už upozornila. Ak, tak asi zbytočne.)

Vyvaruj sa superlatívov: nádherné, perfektné... nie je vhodné ich používať. Radšej umne popíš situáciu tak, aby si nevnútila čitateľovi niečo, čo by sa jemu možno nepáčilo.

Ešte jeden „nedostatok“ – ak nazveš dielo menom (tvoj román sa volá Eli), vyvoláš dojem, že bude o inej, nejakej osobe, že ho niekto vyrozpráva. A v texte je zrazu všetko písané v osobe „ja“.

Alica14.3.2019
 

Ešte jedna vec, Eli je len pracovný názov. Ešte som sa nerozhodla, ako sa román bude volať. Ak sa bude!

Alica14.3.2019
 

Ahoj, Alia.
V prvom rade dakujem za tvoj čas, ktorý si venovala čítaniu textu a hlavne napísaniu tohoto dlhéko komentáru. Prečítala som si pozorne. Niečo ti uznávam, niečo nie. Práveže poznám ako to v Británii chodí, žila som tam 17 rokov, preto som tie situácie popísala tak, ako som ich popísala. Čo sa týka tej sanitky, to si overím. Niektoré veci, o ktorých si písala, premyslím. Možno máš pravdu v tom, že by bolo lepšie začať inak. Nechcem tento román porovnávať s knihou The girl on the train, ale ak by si ju analyzovala tak ako moju, asi by si tiež povedala \"chaos\". Pritom bola jednou z najčítanejších kníh pred dvomi rokmi. Ako som povedala, premyslím čo s tým, čo si napísala. Vážim si každého čitateľa, ved to píšem pre nich a nechcem vydávať kraviny. Je dobrá, že sú na mamtalent aj ľudia ako ty, je to pestrejšie. Možno by sme si aj rozumeli, ak by sme sa stretli. Ale to je už o inom. Dakujem.

Martina z Heaven 13.3.2019
 

Snažím sa dostať Eli pod kožu. Je taká nemastná-neslaná. Chápem, že trpí traumou po strate rodičov. Cíti sa vinná, lebo im klamala a nestihla im nič vysvetliť, predtým ako zomreli pri autonehode. Táto stigma ju prenasleduje a nedá zabudnúť. Vzťah s Adamom je zvláštny. Je to pre ňu z núdze cnosť, ale vyzerá to, že sama nevie, čo chce. Nezrelá, nechaná napospas celému svetu. Ako dopadne? Čo by sa malo stať, aby to skončilo pre ňu dobre? Kto je tá žena s dieťaťom a čo od Eli chce? Rada by som vedela. Môžem hádať, ale neviem, či by som uspela. Nič však nie je dôležitejšie ako život samotný. Ale je Eli schopná v jej mladom veku pochopiť to? Zatiaľ to vyzerá, že má problémy nájsť svoju cestu životom. Som zvedavá, či pôjde do tej Ameriky. A ak áno, čo sa tam stane. Ked to teraz tak analyzujem, vedela by som napísať svoje pokračovanie. Dúfam, že vás nerozladilo, čo som povedala. Martina

Alica14.3.2019
 

Dakujem za komentár. Pokúsim sa to trochu zamotať a dať tam nejaký hook.

Alica4.3.2019
 

Milé Evky, veľmi pekne vám dakujem za vaše slová. Bála som sa, že to naťahujem a chýba tam seriozna zápletka, ale nedalo sa mi to uponáhľať. Eli sa už čoskoro dozvie Adamove tajomstvo. Súvisí s obomi - mladým černochom, aj ženou z baru. Mám to všetko v hlave, dať to poriadne na papier, to je iná káva. Dakujem, že čítate, dúfam, že nesklamem. :)

Eva3.3.2019
 

...nestačím na týchto stránkach mamtalent všetko čítať, ale Eli si pozriem. Zatiaľ som dala len prvú kapitolu. Dobre je to napísané, pekné:)

Eva H27.2.2019
 

Ahoj Alicka. Poctivo čítam, baví ma tvoje dielko. Dej, štýl písania, opis intímnych záležitostí, Eline prežívajúce chvíľky... Nepreskakujem pasáže, odseky, pretože sú plynulé, nepoužívaš zbytočne zdĺhavé litánie okolo jednej veci, ktoré by ma nudili. Tá záhada medzi Adamom a černochom...super a je fajn že ju naťahuješ vo viacerých kapitolách a nechávaš ma tak v napätí a očakávaní, moja zvedavosť stúpa. Čo asi oni dvaja majú na rováši, čo robia, aké tajomstvo ukrývajú pred Eli? Zatiaľ si len domýšľam. Čakám na ďalšiu kapitolu.

Eva H3.2.2019
 

Ahoj Alica. Dlho si na stránke (Mám talent) nebola. Prvé kapitoly som čítala už dávnejšie. Teraz pokračujem v čítaní.

Alica 3.2.2019
 

Ahoj, Evka. Máš pravdu, veľmi dlho. Mala som iné starosti. K Eli som sa vrátila len pred týždňom. Ak si po takej dlhej dobe pamätáš, tak sa veľmi teším. Teraz som sa v príbehu trochu zasekla. Mám nápady, ale ked to dám na papier, sa mi to nepáči. Tak som si začala čítať príbehy tu. Pozerám, že si sa rozbehla. Prečítam si. Pekný večer. :)

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Alica Williams

O mne

Mám rada písané slovo - poéziu aj prózu, sama sa venujem próze. Píšem hlavne príbehy zo života. Nemuseli sa nevyhnutne prihodiť mne, ale stali sa. Po zapracovaní mojej fantázie zmenili podobu, chuť, aj farbu, a tak sa v nich nikto nespozná :).

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: