IKARIKAR http://www.ikar.sk

Hviezda nad Babylonom (Mermeoth)29.3.2017
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 190, Komentáre 2

 
Prológ
  „Nesťažuj sa toľko. A radšej sa ponáhľaj. Smrtonosná garda čoskoro odhalí našu lesť. Tí jazdci sú rýchlejší ako smrť. Kadiaľ teraz?“
  „Tuto, naľavo.“
  „Prečo tam?“ pýtal sa Cautes. Uvedomil si, aká bola tá otázka zbytočná. Nachádzali sa v labyrinte úzkych uličiek. Ani jeden z nich nevedel, kam ktorá vedie, no keďže bol Cautopates vo svojom meste, mal by mu dôverovať. Pokrčil plecami a vliezol do úzkeho priechodu za ním.
  Hoci Cautes bol od Cautopata starší len o pätnásť minút, nepodobali sa. Cautopates bol vyšší, fyzic...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

BUCH!28.4.2017
 

Po prečítaní komentára a prológu mi bolo jasné. Kapitoly čítné len zo začiatku a námatkovo hocikde veď kto by vydržal do konca, stačili k poznaniu že je to krkolomné a nedomyslené dielo, dokonalo vystihnuté v kritike. Pobavilo ma tá panvica ako si ju tá baba z domu nesie do \"labyrintu úzkych uličiek\". Tiež nechápem načo ich ovalila a ako ich preniesla inde. Máš napísať, že bola herkules s panvicou haha! A to ako bol ako bol natlačený vo velmi malom priestore z ktorého sa postavil a zrazu bol v komore s regálmi je len jeden z príkladov ako čudne píšeš. Z každej kapitoly mi stačilo prečítať kúsok pre obraz nie fresku lebo freska je malba na stenu – 2.kap , tam si ju zavesil na stenu.
. Končím tvojimi slovami \"Je famózne/slávne/ čo dnes ľudia nevymyslia\" , ty vymýšľaš nezmysly. Keď nepoznáš slová načo ich používaš, daj také č im rozumieš. Keď chceš pozitívne komentáre, tvor a netrep toto je aj na fantazy moc, na tým musí zaplakať aj tá tvoja útrpná/súcitná/ obloha.

Alia S.20.4.2017
 

Používanie dnes, teraz, tentoraz, hoci príbeh sa odohral v minulosti, keďže je písaný v minulom čase, je nevhodné, napriek tomu sa takmer každý rád obklopuje týmto nonsensom, ktorý nedokáže pochopiť.

Prepletanie archaických výrazov s novodobými.

Teatrálnosť.

Používanie slov, ktorým sám nerozumieš – aspoň tri príklady: 1. átrium je vnútorný nekrytý dvor, no ty mu smelo dáš strop, 2. Končiare komínov: končiar je ostré zakončenie vrhu, kopca. 3. Starosta mesta – starosta je pojem, ktorý sa viaže k dedine, nie k mestu, ale to sú tie tvoje divotvornosti: omylne označovať neomylne známymi pojmami niečo úplne iné.

Priviedla si nás do bezvedomia, obavy z prezradenia tohto tajomstva sa nepotvrdili, pripravovala sa na vhodnú výšku hlasitosti, v očiach sa jej zalesklo poznanie strašnej pravdy, oligarchia si kupuje výhodné zákony, ošúchaný človek, mašinéria moci mágov, utečení otroci, psychologicky ma priťahujú tmavšie odtiene, menu sa nenesie v znamení zdravej výživy... plus 1000 ďalších hlúpostí na pár kapitolách. Ach!

Iné nepochopiteľné vyjadrenia, príklad: „Strop pripomínal len vzdialený kryštálový luster“.
1. čo je to „vzdialený luster“?
2. strop nemôže pripomínať luster, medzi týmto dvoma pojmami je rozdiel asi taký ako tanier a lyžica. Jedno nemôže pripomínať druhé a naopak. Strop = plafón, rovná plocha, najvyššia hranica miestnosti, uzatvára ju; luster = ozdobné osvetľovacie teleso, visiace zo stropu.

Sám sa potápaš tým, že zabúdaš, čo napíšeš, aspoň 1 príklad: Cautes svižne vyliezol po rebríku. Ďalšia veta: konečne si pretiahne kosti, t.j. musel byť strnulý, nie svižný.

Okrem toho, že teatrálne ženieš všetko do extrému - ohromná miestnosť, veľký mrakodrap... podávaš informácie nepochopiteľne divne. V tomto prípade akoby existoval aj malý mrakodrap. Ak raz napíšeš mrakodrap, vieme, o čo ide, netreba opakovať ako deťom, ktoré sa učia poznávať svet.
Všetko sa snažíš doplniť, dovysvetľovať: výťah v sklenenej šachte s panoramatickým výhľadom, akoby čitateľ bol rozumovo obmedzený a nechápal, čo znamená presklený výťah.

A zas veľkolepá panoráma, mohutný viadukt... – vyhoď všetky ohurovania, väčšiu časť zámen, väčšinu prídavných mien, nepatričné príslovky a aspoň sa text bude dať normálne čítať. Teda ak oň bude niekto stáť. Zatiaľ nikto.
Nevyjadruj sa prostredníctvom cudzích slov: identifikovať, dehydratovaná zelenina, keď je to jednoducho sušená zelenina, diskont, investigatívny...

„Budem do pol pása zo slonoviny“ – to akože stvrdne a hlavu, krk, trup a ruky bude mať zo slonovej kosti? Hodinu, cez noc či navždy? Nepochopiteľne divné. Ako aj to, že ho poslala po mlieko, lebo sa chce hominizovať, inak sa zmení do pol pása na kosť zo slona. Zo slona. Netuším, čo sa chce, ani prečo, ak sa hominizuje, pravdepodobne človekuje. Vlastne, neprekvapuje ma to. Všetko sa deje z nepochopiteľných dôvodov, prichádza, odchádza a ja stále netuším, aký malo zmysel. Ako to, že sa Galatea, ešte pred pár rokmi „nádherné umelecké dielo“ (zo slonovej kosti) „ktorému dobrotivá sila dala dušu a jej srdce zo zlata začalo BYŤ a ebenové vlasy dostali lesk života“, takže táto Galatea sa bojí hromu, ktorý ju vždy zrazí na zem. Lenže nie bezprostredne, ale po zaznení hromu sa Galatea najskôr vzdiali a až potom prekoprcne.

Pygmalion jej nedonesie mlieko, namiesto toho vojde do spálne a ešte stále má na sebe nepremokavý plášť a dáždnik. Kde „na sebe“ má ten dáždnik? Priniesol novorodenca, ktorý „sací reflex ovláda dokonale“ – reflex neovládame, keďže je to samočinná reakcia organizmu a sací reflex je u dieťaťa nepodmienený. Pôvodne išiel do obchodu, napriek tomu dieťa našiel v košíku v trstine pri brehu rieky. Galatea ho čaká pri okne, pri ktorom o pár rokov bude stáť Cautes a bude pozerať na Večné mesto (Rím) z vtáčej perspektívy. Okrem toho, že pred chvíľou som si prečítala, že naň C. pozeral z trinásteho poschodia, čo zas nie je tak vysoko, bolo to mesto gigantických a obrovských a veľkolepých a neviem akých mrakodrapov, zrazu tečie pomedzi ne riečka so svojimi trstinovými zákutiami.

„Ticho ruší len tikot hodín vo vedľajšej izbe a lomoz búrky“ – môj ty svet! To už aké burácajúce hodiny majú, keď ich je počuť cez lomoz búrky?!

Vedú taký rozhovor, až „jej umelecky tvarované črty stvrdnú“. Ani sa nečudujem, veď jej povedal, že dieťa bude piť jej mlieko – najskôr by musela sama mať dieťa, aby to mlieko mohla mať. Vlastne, zabudla som, ona je len na polovicu človek, teda asi položeny zo slonoviny mlieko majú len tak. Ale hlavne, že ju teší, že je to dievčatko, „malinká pokakaná slečinka“, „aspoň nebude ocikaná izba, keď ho bude prebaľovať.“ A zrazu to mlieko má. Div sa svete, všetko sa deje, ako chce autor. Lebo to chce autor a basta!

Stavajú mrakodrapy so sklenenými výťahmi, ale vozia sa v drožkách, kočoch (je to v podstate to isté), jazdia na koňoch. I hľa, zrazu sa tam mihne aj auto, lebo autor zabudol, čo napísal predtým.

A k deju: iba čitateľa vodíš kade-tade bez zmyslu, prepojenia, motivácie. Niekto kráča neznámym priestorom, ktovie prečo, príde ruka, zdvihne ho, uskladní v kontajneri, druhého v špajze, vyzdvihne, vovedie do bytu, kde nebýva ona, ale býva tam jej otec, s ktorým býva ona. Neviem, čo majú oni dvaja za poslanie a pochybujem, že sa k tomu dopracujem. Podľa rozplývavého začiatku ma čakajú vagóny balastu, z ktorého by som sa len tak ľahko nevyhrabala. Keďže nevieme, kto, čo, začo, prečo, treba vhodiť do riadkov, aby sme mali ešte viac nejasno, jasnú hviezdu Hrozba (desí mágov, no inokedy ľudí či koho obdarúva hviezdou na čele, ktorá svieti), ľudožrútsku harpyu, politických väzňov, asi kvôli pridaniu na dramatickosti a zachuchvalcovanosti.

Zahlcuješ čitateľa informáciami, ktoré si všetky musí pamätať, pretože nevie, ktoré sú pre príbeh dôležité. A to je nemožné. Nadievaš ho ako kŕmnu hus všetkým, čo ti príde na myseľ a neuvažuješ nad tým, že z neho 80 % z nich prirodzene vyjde, ako z tej husi, von. Splietaš jedno cez druhé, ekonomické pojmy a politiku zaštrikuješ tak, že ti ani odborník na výrazy, ktoré si použil, nemôže rozumieť, čo si nimi v spojení s inými myslel, keďže sám v nich nemáš tak jasno, aby si nimi dokázal presvedčiť. Do toho vhupne veľkostatkár – majiteľ veľkého statku, dedinský statkár, zemepán, farmár, agrárnik... lebo uprostred mrakodrapov to inak ani nejde.

Pozerá z 13teho pochodia na všade dokola postavené oooobrovské mrakodrapy, no vidí na mesto, na bulvár, na ozdoby, na „požehnane“ svetiel, výklady obchodov – by ma zaujímalo kadiaľ všetko vidí, keď bulvár lemuje (obrubuje z o všetkých strán) masa mrakodrapov. A on, zopakujem, stojí len na 13. poschodí a cez ne hľadí do ulice. Určite sú tie ooooobrovské mrakodrapy nižšie ako 13 poschodí. Alebo... nie sú? Veď im nevidno vrch. Vlastne je to jedno. Ako chce autor, tak sa deje, je to jeho dielo.

Fila hovorí, že mu dala nový kontajner, C. sa vyjadrí, že z neho smrdel ako starý matrac a ak si odmyslí potkany, šváby a inú háveď, bolo to fajn. Kde sa tam vzali a čím sa tie potkany, šváby a iná háveď päť dní živili a od čoho smrdel, keď v úplne novom kontajneri bol len on? Premýšľať, premýšľať, premýšľať. Tuším to povedal nejaký súdruh, že.

Postavy nie sú jasne špecifikované, odlíšené: tá Filoména sa vyjadruje ako poet, zrazu z nej vyjde, ako ich „tresla panvicou“. V podstate sa všetci tak správajú: kvázi knižne dôsledne, zrazu primitívne, medzi to vložia cudzie slovo, rovnako sa vyjadruje i rozprávač: na jednej strane ohuruje cudzími slovami, na druhej ukladá slová ako vedecký pracovník, pričom z toho vychádzajú nezmysly, potom použije: prekoprcol sa; aby nedostal po papuli... Nie je to humorné, je to smutné. Rovnako mi nepríde zaujímavé pomenovať dve z postáv menami diela G. B. Shawa. Násilné a nevhodné. Možno keby si vedel, že pygmalionizmus je znamená pohlavnú náklonnosť, vzrušenie, k soche nahého človeka, rozmyslel by si si.


Prečítala som aj niečo z 3. kapitoly a je to to isté: znôška nezmyslov. Sekretárka mu raz vyká, raz tyká, lebo „strieda bez akejkoľvek logickej línie“. To je hus! A on somár, keď si nechá ako manažér tykať od niekoho, ktorý nie nelogicky, ale nevychovane nerozlišuje. A pritom je to, vraj, staršia pani dôstojného vzhľadu. Všetka dôstojnosť z nej spadla tou „logickou líniou“.

A ak sa čitateľ stráca a musí vysvetľovať významy autorom volených pojmov, dielo je celé zle.

K ďalším zlátaninám sa radšej nevyjadrujem, neskončila by som s pripomienkami, otázkami a poukázaním na absurdity do zajtra. (Už vidím, ako namietaš, že to ja nerozumiem fantasy svetu.)

Takto by som mohla pokračovať, ale v tvojom prípade je akákoľvek rada a poukázanie na nakopené hlúposti, ktoré píšeš, opravuješ a dopĺňaš a prerábaš a edituješ, aby si ponúkol čítanie, ktoré zaujme (a čím?), nadchne (aké nezdravé sebavedomie!) a privedie k zamysleniu (to je pravda, zamýšľala som sa neustále) a rozosmeje – ani keby si dal starostovi mesta a zároveň poslancovi parlamentu klaunovský nos, tak sa ani nepousmejem. Netuším, na čo pri písaní myslíš, ale pravdepodobne len na to, ako je z teba slávny spisovateľ, pre istotu s vopred vytvoreným mottom.

Podľa štýlu, neznalosti pojmov, obšírneho a opakovaného vysvetľovania, nadužívania vyššie spomenutých slov a vŕšenia nezmyslov, ale aj podľa podobne znejúcich mien a názvov, i podľa veľkých písmen aj tam, kde nemajú byť, myslím, že viem, kto si. Aj podľa ďalších znakov, ktoré dokonale zapadajú do toho, čo tu už bolo a odišlo urobiť dieru do sveta fantasy inde. Pamäť mi slúži dobre. Takto identicky bizarne píše len jeden človek. Už som ti nie raz napísala, že si síce myslíš, že prepisuješ, prerábaš, ale úpravy sa majú diať inak a uberať iným smerom, nie ako si predstavuješ ty. A že si znovu, štvrtýkrát nepochopil, dôkazom je toto dielo. Nik ťa pravdepodobne nečíta a ani nebude, komentáre a hviezdy sa nekopia, leda by sa vyjadrili nekritickí príbuzní či kamaráti.

Pokiaľ nezačneš rozlišovať, čo môže byť a čo je za hranicou, pokiaľ si poriadne nezistíš, ako písať, čo je motivácia postáv, čo je vierohodnosť, kompozícia, ako napísať dobrý dialóg, ako odlíšiť postavy, že majú určité spôsoby konania i vyjadrovania, myslenie, minulosť, dokiaľ nezačneš používať slovníky a neoveríš si, či slovo, ktoré chceš použiť, naozaj vystihuje, čo chceš povedať, pokiaľ nezačneš budovať charaktery postáv tak, aby to boli charaktery, ale dôkladne, nie že sa narodí akýmsi hybridom a potom vytiahne z chodby dvoch chlapov, ktorí ani sami nevedia, kam idú, prestaneš postavy vláčiť ako opice na gumičke, nevybuduješ okolo nich prostredie, do ktorého zapadnú a budeš si neustále pamätať, čo si predtým stvoril, nepíš. Strácaš čas. Fabuluj s rozumom a logikou. Inak nezaujmeš, nech si budeš tieto nezmysly obhajovať akokoľvek.

Pamätám si aj, že som písala, že sa viac k tvojmu dielu nevyjadrím, ale zas si myslím, že sa na tejto vzorke nevedomostí a nepoučiteľnsoti môžu učiť iní.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Mermeoth

WP_20170409_002.jpg
O mne

Rád píšem a ešte radšej svoje texty opravujem, dopĺňam, prerábam a editujem, aby som vám mohol ponúknuť len také čítanie, ktoré zaujme, nadchne, privedie k zamysleniu a hlavne rozosmeje.
Moje motto spisovateľa znie: "Medzi realitou a snom je len veľmi tenká hranica, ktorú perom môžeme prekonať."

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: