IKARIKAR http://www.ikar.sk

Igor Majzlan: "K písaniu ma priviedla Agatha Christie."
 

Igor Majzlan

Pamätám sa, ako som v jedno jesenné popoludnie roku 2007 premýšľal nad tým, čo sa bude diať o takých dvanásť mesiacov. Bude na svete nová kniha - moja kniha, a bude mať úspech u čitateľov? Keby som tak vedel nahliadnuť do budúcnosti! V ten deň som totiž zaniesol do vydavateľstva Ikar svoj príbeh o psovi Bukym, do ktorého som vkladal veľké nádeje. Vedel som, že kým sa vydavateľ nevyjadrí, budem v napätí. Na druhej strane som si vydýchol, lebo som veril, že moja zodpovednosť sa skončila a teraz je už všetko v rukách osudu. Mýlil som sa. Ale o tom až neskôr.

     K písaniu ma vlastne priviedla Agatha Christie. V jej životopise som sa dozvedel ako sa dostala k písaniu ona a uvedomil som si medzi ňou a sebou mnohé paralely. To ma povzbudilo. Okrem toho sa mi zdalo, že napísať detektívku nie je až také ťažké. Vymyslíte nejakú zápletku s prekvapujúcim odhalením a je to. Potom príbeh treba už len spísať a zoštylizovať - najlepšie po vzore iných, populárnych diel rovnakého žánru. Tak som sa pustil do písania krátkych kriminálnych poviedok v štýle Jacka Ritchieho. Redaktorom rôznych periodík, kam som ich posielal sa páčili a všetky mi uverejnili. Pravdaže, tešil som sa z toho. Aj z tých približne 400 korún, ktoré som za každú z nich dostal. Lenže začínali ťažké deväťdesiate roky a moje romantické predstavy o presadení sa na poli písania ustupovali do úzadia. Bolo sa treba niečím živiť a duševná činnosť, do ktorej som sa za tým účelom pohrúžil, mi nenechávala veľa energie na ostatné. Nastala sedemročná pauza v písaní. Neľutujem to, zdá sa mi, že som bol v tom čase ešte nezrelou osobnosťou a potreboval som nabrať skúsenosti a zážitky a usporiadať si ich v hlave. Za ten čas som prečítal snáď tonu kníh, ktoré ma zabávali, zlepšovali môj duchovný rozhľad, a tiež mi poskytovali náhradný svet, do ktorého som sa mohol - v prípade nudnosti toho reálneho - vždy utiekať.

     V roku 1997 som spoznal Bukyho – bieleho psa s čiernou hlavou, vzhľadom pripomínajúceho border kóliu. Bol celkom iný ako všetci moji dovtedajší psí kamaráti. Buky sa díval na človeka akoby chcel prečítať jeho myšlienky a mnoho ráz som sa presvedčil, že nemá od toho ďaleko - nebolo treba mu nič povedať - pozrel na mňa, ja na neho a hneď vedel, či mám náladu sa hrať, či si môže zobrať zo stola pagáč, či sa môže ísť pobiť so susedovým psom, ktorý na neho bezočivo štekal a podobne. Ak som vôbec niekedy pochyboval o tom, či zvieratá môžu mať zmysel pre humor, tak vďaka Bukymu som získal definitívnu istotu v tejto otázke. Ten Bukyho sa prejavoval najmä v hrách. Bláznivé príhody priťahoval ako magnet a keď ich už v rodine kolovala hŕba, uvedomil som si, že mám materiál na dobrú knihu. No rozpoznal som, že téma ukrýva v sebe viac než len humorné príhody. Pozoroval som ako Buky prebúdza v ľuďoch lásku, spontánnosť a otvorenosť a atmosféra, ktorú okolo seba vytváral mala silu prerážať akékoľvek pochmúrne myšlienky vyplývajúce z danej doby, obáv z budúcnosti a podobne. Dal som si za cieľ zachytiť v pripravovanej knihe najmä toto kúzlo, na vlastnej koži som totiž cítil jeho hodnotu. Hoci celkom na začiatku som mal v pláne napísať o Bukym dokumentárnu knihu, veľmi rýchlo som zmenil kurz - pochopil som, že len umelecká próza mi umožní naplno uskutočniť môj zámer. Vďaka nej moja fantázia stratila putá a začala sa vznášať v miernej výške nad zemou. Nie neobmedzene v oblakoch, lebo pri písaní som musel dôsledne zachovávať Bukyho charakter. Nebolo totiž mysliteľné, aby synovci - školáci, pre ktorých som v prvom rade knihu písal, mi po jej prečítaní povedali: "Toto nie je Buky!" Navyše kniha sa mala stať aj voľným životopisom jednej zaujímavej psej osobnosti. Veď si ju Buky zaslúžil už prinajmenšom tým, že sa zapísal do histórie aj ako tvorca. Vymyslel totiž Bukybal - zábavnú hru s jasnými pravidlami, ktorú je možné naučiť každého chytrejšieho psa.

     S písaním som sa spočiatku neponáhľal, len som si v počítači vytváral zbierku Bukyho príhod zaznamenaných v útržkovitej podobe. Až oveľa neskôr som ich začal prepisovať do čitateľného textu. Práve v tej dobe nastal pozoruhodný jav, ktorý je azda pri písaní dlhších žánrov normálny, no ja som dovtedy o ňom nič netušil. Kniha (presnejšie jej zárodok) akoby ožila. Začala mi diktovať svoju vôľu. Ona sama mi našepkala aj hlavný príbeh o osamelom a smutnom chlapcovi v Bratislave, ktorému nechcený pes vniesol krásu do života. Ono to vlastne vyplynulo z tých príhod, z toho ako Buky pôsobil na mojich synovcov a akú lásku v nich vyvolával. Udalosti v knihe sa stávali navzájom čoraz prepojenejšími, hlavné postavy sa v nich prejavovali spôsobom im vlastným a ja som mal čoraz menej priestoru na to, aby som mohol do ich správania zmysluplne zasahovať. To sa pravdaže netýkalo štylizovania. Niektoré kapitoly som prepisoval aj tridsať ráz, kým som bol spokojný. Príbeh si totiž žiadal určitý rytmus a podtón, súvzťažný so spôsobom uvažovania mojich dvoch synovcov a ich rečovým prejavom. Dokončovanie knihy však prebiehalo veľmi pomaly. Nemal som na ňu viac času, než raz za týždeň v nedeľu dopoludnia, aj to nie pravidelne. Niekedy uplynuli aj mesiace bez toho aby som napísal čo len čiarku. No deň D nakoniec musel prísť. Keď sa tak stalo, prvú verziu som rozdal pár ľuďom, ktorým dôverujem, na korektúru. Poskytli mi cenné pripomienky, ktoré text vylepšili. Napokon som si dal urobiť pokusné výtlačky a rozdal ich desiatkam ľudí vo svojom okolí. Chcel som si urobiť prieskum. Dostali sa mi iba samé nadšené ohlasy. Niektorí čitatelia – dospelí, sa dokonca priznali, že pri čítaní plakali. Samozrejme, synovci boli medzi prvými, ktorí mali text k dispozícii. Citujem Matúša, ktorý na zájazde v Taliansku nešiel na výlet s ostatnými a radšej čítal Bukyho v rozpálenom karavane: "Dobrá kniha... Veľmi."
Bol som šťastný, lebo to, čo som tušil sa potvrdzovalo - kniha je dobrá. Napriek tomu som váhal s oslovením vydavateľa. Nemal som valnú mienku o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov, hoci je pravda, že som o nej veľa nevedel. Ale ak sa vám stane desať - pätnásť ráz, že natrafíte na nejakú novú vychvaľovanú knihu, ktorú si chcete prečítať, no po prvých päťdesiatich stranách zistíte, že sa vám vôbec nepáči (ťažko presne povedať prečo, azda preto, že jej jediným obsahom je akýsi pokus o originálnu formu, či autor chce zaujať čitateľa umelo nafúknutou nudnou témou, navyše všemožne sťažuje čítanie svojim slovným fetišizmom), tak začnete byť prirodzene skeptický. Na Slovensku nepochybne vzniklo množstvo dobrých diel, aj geniálnych (napr. Hronského príbehy o smelom zajkovi), ale zdalo sa mi, že vtedajšie oficiálne autority z literárneho prostredia majú dramaticky odlišný názor na to, čo je dobré, než ja. Ak svoju knihu pošlem vydavateľovi, nedá ju posúdiť práve týmto literátom? A tí povedia: No, príbehov o kamarátstve chlapca a psa je tu už dosť. Nie je to nič nové a originálne. (Vôbec im pritom nebude vadiť, že aj príbehov o vzťahoch muža a ženy bolo už v Antických časoch dosť a predsa prišiel Shakespeare. A ďalší a ďalší.) Nuž, ale kniha o Bukym sa drala na svet, pribúdali čitatelia, ktorým sa páčila a to mi zvyšovalo sebadôveru. Napokon som sa rozhodol zaniesť knihu do najväčšieho vydavateľstva na Slovensku (ak sa nemýlim). Na odpoveď som čakal dva až tri mesiace. A bola kladná! Pár dní som chodil s hlavou v oblakoch. Potom som si na novinku zvykol a začal som si robiť starosti. Uvedomil som si, že dielo, do ktorého som vložil tak veľa, môže vydavateľ zbabrať. Okrem toho, veď kniha ešte ani nebola úplná. Chýbali ilustrácie. Kniha pre školákov (predovšetkým im je tá moja určená) by mala byť ilustrovaná. Korektúra textu prebehla po menšom boji s redaktorkou pomerne bez problémov. Horšie bolo nájsť ilustrátora. Už vopred som mal pre neho pripravenú podmienku, že obrázky psa musia pripomínať skutočného Bukyho na fotografiách. Grafické oddelenie mi ponúklo dva tipy na ilustrátorov aj s ukážkami ich kresieb. Tie sa mi nepozdávali. Medzitým ma jeden známy upozornil na Tomáša Krčméryho, akademického maliara, ktorý vraj veľmi rád kreslí psov. Tak som sa zoznámil s pozoruhodným charizmatickým človekom oddaným umeniu celou svojou dušou. Pozval ma k nim domov a jeho maľby, ktoré zdobili celý byt ma očarili. Najmä snové fantazijné krajinky, ktoré v človeku vyvolávali hrejivú melanchóliu a provokovali predstavivosť. Ale spolupráca s ním spočiatku nebola idylická. Najskôr dlho nič nenakreslil. A posledný termín, kedy mal odovzdať kresby sa blížil. Už som začínal byť z neho zúfalý. Potom v jeden pondelok mi zavolal: "Prečítal som tvoju knihu. Je krásna! Naozaj krásna! Bol som dojatý. Inšpirovala ma a veľa som kreslil.“
      Po jeho slovách mi spadol balvan zo srdca. Termín stihol v poslednej chvíli. Nikdy nezabudnem ako vznikla jedna ilustrácia. Tomáš prišiel do mojej kancelárie a rozložil kresby na koberci. Niektoré sa mi páčili, iné nie. Povedal som: “Nikde nevidím Matúša!“
      Tomáš sa zarazil, no vzápätí sa mu v tvári objavil zasnený výraz a upokojoval ma: “Počkaj, dostal som nápad.“ Sadol si na stoličku a neodtŕhajúc ceruzku z papiera s vášnivým zaujatím ju presúval sem a tam. Výsledok - obrázok Matúša hrajúceho na gitare s Bukym sediacim mu po boku a oddane ho počúvajúcim pokladám dodnes za najlepší zo všetkých.

      Asi mesiac nato kniha úspešne vyšla, dokonca o týždeň skôr ako predpokladal edičný plán. Napriek tomu, že som si užil nevyhnutného napätia počas jej výroby, prekvapila ma profesionalita vydavateľa. Knihu o Bukym priviedol na svet k mojej úplnej spokojnosti napriek tomu, že jeho ľudia paralelne pracovali na desiatkach ďalších kníh. Navyše starostlivosť vydavateľa o moje dielko sa jeho vydaním zďaleka neskončila. Nasledovala propagácia knihy najmä v regionálnych periodikách, detských časopisoch, v knižniciach, školách, či na internete. Vďaka tomu ma knižnice začali pozývať na besedy zo školákmi. Je to nezabudnuteľná skúsenosť stretnúť sa zoči-voči s toľkými čitateľmi vlastnej knihy. Spočiatku som mal trému, ale dnešné deti sú úžasné - spontánne, nebojácne, tvorivé a diskusia s nimi bola zábava. Som vďačný osudu, vydavateľovi a všetkým, ktorí sa na tom podieľali, že som dostal ako autor túto príležitosť.

       Ak príbeh vzniku mojej knihy začínajúci osamelým neistým skladaním myšlienok doma pri počítači a vrcholiaci zážitkom z desiatok žiariacich očí jej detských čitateľov niekoho povzbudil - napríklad niekoho, kto s veľkými nádejami začína písať, budem rád. Pridávam ešte zopár svojich skúseností a názorov na písanie, ktoré by snáď mohli niekoho utvrdiť v tom, čo už vie alebo aj inšpirovať.

      Už dávno som zistil, že písanie prózy nie je ani tak o písaní, slovách, či jazyku, ako skôr o myšlienkach, pocitoch, predstavách, víziach, snoch a atmosfére. Text je iba kód na prenos spomenutých vecí od autora k čitateľovi. Ak vznikne pôsobivý príbeh v podobe textu, som si istý, že sa podľa neho dá urobiť aj dobrý nemý film. Čiže vidím to tak, že podstatou písania je najskôr rozpoznať alebo vymyslieť čosi, čo má pre ľudskú dušu hodnotu, a až potom to obratne previesť do textovej podoby. O tej druhej – technickej časti radi diskutujú niektorí literárni teoretici. Je to v poriadku, pokiaľ nezačnú predstierať, že na základe teoretických znalostí je možné posúdiť kvalitu umenia. To je nezmysel, ktorý môže mnohým začínajúcim autorom naštrbiť sebavedomie, pokiaľ ich považujú za autoritu. Kto posúdi lepšie aké predstavy a pocity to, či oné slovo, slovné spojenie, alebo opis u čitateľa vyvoláva? Senzitívny spisovateľ, ktorý je sám prvým pokusným králikom, alebo teoretik, ktorý posudzuje text podľa pravidiel, ktoré sa naučil? Verím tomu, že spisovateľ. Lebo hlavným kritériom dobrej techniky písania nie je dodržanie prikázania v literárnej príručke, ale dosiahnutie optimálneho myšlienkového prenosu medzi autorom a čitateľom. Pravidlá platia iba štatisticky, myslím, že tvorca by sa mal riadiť predovšetkým citom. Nemusí byť na škodu si všeobecné zásady písania tu a tam uvedomiť, ale domnievam sa, že tou najlepšou školou pre spisovateľa je čítanie nadčasových autorov a nasávanie nimi použitých metód intuitívne, podobne ako sa malé dieťa učí významom nových slov.

     Neskôr som pochopil ďalšiu vec o písaní. Je dobré byť pri tvorbe autentický – nevzdať sa svojej vlastnej osobitosti napodobňovaním niekoho iného. Viem, vyžaduje to určitú odvahu, lenže v literatúre je to tromf, ktorý má každý autor zadarmo a bolo by chybou vyhodiť ho len tak do smetí. Čitateľov zaujíma iný pohľad na vec. Aj keď je nás na svete veľa, každý je iný a preto má vždy čo povedať ostatným o svojom subjektívnom bytí.

     Pri mojej knihe o Bukym sa mi osvedčilo písať pre niekoho konkrétneho. Chcem v tom preto pokračovať aj naďalej. Vytipujem si čitateľa, ktorého osobne poznám a pokúsim sa mu ponúknuť niečo, čo ho zaujme viac, než knihy, ktoré má obvykle k dispozícii. Je to vzrušujúca výzva.

      Ďalšia vec, o ktorej chcem hovoriť sa týka materiálu. Ak ho autor nemá, ani mu nič nenapadá, tak nemá o čom písať. Myslím, že pre tento účel si treba v sebe vybudovať citlivý radar na silné témy. Pamätám si, ako som mal začiatkom deväťdesiatych rokov dohodu s jedným dvojtýždenníkom a každé dva týždne som mu mal odovzdať novú kriminálnu poviedku. Vždy som mal spočiatku pocit, že už nikdy viac žiadny súci príbeh nevymyslím. Neexistuje recept na vymýšľanie dobrých nápadov, tie akoby prichádzali samé kedy sa im zachce odnikiaľ. Ale prišiel som na to, ako im otvoriť dvere. V praxi sa to prejavilo tak, že som chodil po meste a v každom druhom človeku som videl potenciálnu obeť alebo zločinca, v každom jednaní ľudí sa črtala zákerná pasca, či podvod. Skrátka som sa naladil na tú správnu frekvenciu a skôr alebo neskôr ma nejaká udalosť inšpirovala a nápad bol na svete. Inak, tak sa mi zdá, že typickým spisovateľom je človek, ktorý ak sa nečakane ocitne v zvláštnej a nepríjemnej situácii, na rozdiel od väčšiny iných nešťastníkov, ktorí sú nahnevaní, roztrpčení, alebo depresívni, on si s radosťou pomyslí – z toho bude zaujímavý príbeh, keď o tom napíšem!

     Tiež si myslím, že je dôležité vedieť snívať. V každom veku. A ešte jedna vec. Tým najlepším materiálom na písanie sú malé zázraky okolo nás. Iba v ne musíme veriť a potom ich budeme nachádzať. Mimochodom, o jednom z nich som vám práve porozprával.

 

Igor Majzlan

     Narodil sa v Trenčíne, v súčasnosti žije v Bratislave. Pracuje ako PC programátor- analytik.

     Prvé prózy – kriminálne poviedky - napísal začiatkom deväťdesiatych rokov 20. st. Vyšli vo viacerých periodikách. Príbeh psa Bukyho vznikal počas víkendov v rokoch 2001 až 2004. Po jeho dokončení poskytol autor súkromné výtlačky svojim príbuzným, priateľom a ďalším ľuďom vo svojom okolí. Povzbudený množstvom nadšených ohlasov, rozhodol sa koncom roka 2007 ponúknuť príbeh vydavateľstvu Ikar. Autor sa chce aj naďalej venovať písaniu.

     V súčasnosti pracuje na psychologickom trileri z prostredia súkromného rádia.
 


Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: