IKARIKAR http://www.ikar.sk

John Grisham: Keby som myslel na čitateľov, preskočilo by mi Celkový počet komentárov: 1
 

Spoločne s Frederickom Forsythom, Danom Brownom či Stephenom Kingom je John Grisham prakticky synonymom moderného trileru. Medzi čitateľmi sa naozaj nájde málokto, kto by neprečítal ani jednu z desiatok jeho kníh alebo nevidel ani jednu z početných adaptácií. Stačí spomenúť niektoré z nich: Kedy zabiť, Firma či Prípad Pelikán.

Pri príležitosti vydania najnovšej knihy, v origináli Gray Mountain, sa portál Goodreads.com Johna Grishama spýtal, ako píše, ktoré knihy považuje za svoje „talizmany dokonalého písania“ a či pri písaní myslí na očakávania čitateľov. Prinášame vám najzaujímavejšie z jeho odpovedí.

 

V druhom volebnom období ste sa vzdali senátorskej stoličky v Mississippi, pretože ste si „uvedomili, že je nemožné niečo zmeniť“. Máte pocit, že keď o týchto témach budete písať knihy, niečo zmeníte? Je vo vašom písaní niečo z idealizmu, ktorým sú posadnutí vaši mladí právnici?

 

Áno, je v tom aj idealizmus, nie som si však istý, či majú knihy taký vplyv na čitateľov, aby niečo zmenili. Pri písaní tematickej knihy sa snažím predovšetkým zabaviť, nemôžem venovať priveľa času moralizovaniu. Celkom mi stačí, ak čitateľa privediem k myšlienkam o istých témach – či už je to trest smrti, falošné obvinenie, justičný omyl, poistný podvod alebo bezdomovectvo. Povedzme, priviesť ľudí k tomu, aby mysleli inak.

Mnohí čitatelia sa zaujímajú o proces vášho písania. Jeden sa pýta, či zvyčajne buduje knihu okolo postavy alebo zápletky. Ďalší chce vedieť, či sa pri písaní „dívate dozadu“, teda či si najprv premyslíte záver a následne pracujete na tom, aby k nemu dej dospel.

 

Nuž, nenazval by som to pohľadom dozadu, je to dlhodobý proces a nie vždy je príjemný. Ale je pravda, že záverečnú scénu si premyslím, skôr ako napíšem prvé slová. A aby ste to dokázali, musíte vždy pamätať, kam smerujete. John Irving, ktorého obdivujem, raz povedal, že poslednú vetu vždy napíše skôr ako prvú. Ja to tak neviem, ale je to úžasný spôsob, ako písať. Je veľmi náročné sedieť na zadku a dôkladne tvoriť príbeh, kapitolu za kapitolou, a mať všetko pred očami. Keď to však dokážete, uvidíte všetko. Uvidíte, ktoré postavy sú nadbytočné, ktoré vedľajšie zápletky môžete škrtnúť, prípadne, kde treba niečo pridať. Keď som písal Platanový rad, nevedel som sa dočkať záverečnej scény – vedel som, ako bude vyzerať, len čo som začal písať knihu.

Pokiaľ ide o otázku, či je prvá zápletka, alebo postava, platí, že takmer vždy je to zápletka, pretože moje knihy posúva dopredu zápletka. Neustále premýšľam o vhodnej zápletke. Keď si prečítam novinový článok o nejakom procese, firme, alebo podobne, vždy si vravím – okej, vezmi tento príbeh, zmeň zopár vecí, pridaj trochu omáčky, a hneď máš skvelý háčik, na ktorý chytíš čitateľa. Takto sa začínajú takmer všetky moje knihy. Občas podobne premýšľam aj o postava, ale bez zápletky sa nikdy nedostanem ďaleko.

 

Čo práve čítate?

 

Teraz čítam knihu Natchez Burning od Grega Islesa, starého kamaráta z Mississippi. Je to poriadna bichla, má 775 strán, čo je na mňa až priveľa, ale veľmi sa mi páči. Nedávno som dočítal knihu Trochu Milosti do Bryana Stevensona o príhodách pri obhajovaní odsúdencov na smrť v Alabame.

Snažím sa čítať veľa literatúry fakt, logicky najmä o práve. To sú moje základy, môj domov, veci, ktoré mám rád a rozumiem im. Zároveň z nich čerpám nové nápady.

Páčila sa mi posledná kniha Iana McEwana, The Children Act. Dočítal som ju pred niekoľkými mesiacmi a musím uznať, že patrí k tomu lepšiemu, čo napísal.

 

Dnes už nechodí na súdne pojednávania, však?

 

Nie, dobrovoľne nie. Dávno som nebol na súde, ale ak sa dá, rád si prehliadam súdne siene – keď som v nejakom novom meste, zájdem na súd a dúfam, že nájdem prázdnu sieň. Súdne siene ma fascinujú a zaujímajú. Ibaže dnes som v nich zvyčajne len keď ma niekto zažaluje. A to nie je nič príjemné!

 

Stephen King nazval svojho Pištolníka podľa špičkového diela Eda Dorna, čo bola zbierka básní. King tieto básne nazval „talizmanmi dokonalého písania“. Máte tiež nejaké „talizmany dokonalého písania“?

 

Keď som bol študent, veľa pre mňa znamenalo Steinbeckovo Ovocie hnevu. Túto knihu som zrejme prečítal viac ráz, ako ktorúkoľvek inú, je za tým príbeh, Steinbeckov pisateľský štýl a čo dokázal z témy vytiahnuť. Pokiaľ ide o inteligentné napätie, musím spomenúť Malú bubeníčku od Johna le Carrého – dodnes si ju občas prečítam, len aby som opäť prežil napätie od majstra žánru. Ak ide o dokonalú zápletku, napätie a úsporné narábanie so slovami, prečítam si Maratónca od William Goldinga. Je to útla kniha, zároveň však platí, že Golding si ju poriadne odmakal, je nabitá energiou a napätím, a má dokonale načasované tempo. Preto tvorila skvelý námet na scenár, z ktorého vznikol skvelý film. Napadajú mi teda tieto tri knihy.

 

Veľa čitateľov je prekvapený, že prvú knihu, Kedy zabiť, ste písali tri roky, pričom sa z nej nevypredal ani päťtisíckusový náklad, a to ste sami vykúpili tisíc exemplárov. Považujete písanie za „prácu“? Ako by ste povzbudili a pomohli začínajúcim autorom?

 

Jasné, že je to práca. Občas sa slová píšu takmer samé a občas vôbec. Občas sú postavy živé a občas nie. Niekedy sa zápletka hýbe správnym smerom a občas je to presne naopak. Vždy je to drina, aby všetko klaplo.

Nedávam veľa rád, ale začínajúcim autorom vždy vravím, že kým každý deň nenapíšete jednu stranu, s písaním to nemyslíte vážne. Každý deň treba napísať jednu stranu, ak to dokážete, rýchlo sa nakopia. Zároveň treba vedieť, kam smerujete: to znamená, že si treba napísať poriadnu osnovu. Napíšte si osnovu, pamätajte, kam má dej smerovať, začnite písať, každý deň, bez výnimky, napíšte jednu stranu – a niekam vás to privedie. Strany sa začnú kopiť a to je všetko.

 

Ďalší čitateľ chce vedieť, či ako uznávaný autor bestsellerov necítite tlak očakávania, že budete naďalej tvoriť na rovnako vysokej úrovni? A ak áno, ako sa s tým tlakom vyrovnávate? Máte pocit, že vám očakávania čitateľov pomohli v spisovateľskom rozvoji?

 

Naozaj nemôžem myslieť na všetkých ľudí, ktorí si kúpia knihu, čo práve píšem. Po tridsiatich tituloch viem, že veľa ľudí si kúpi čokoľvek napíšem a prečítajú si to. Sú to moji fanúšikovia a som za nich vďačný. Ale keby som pri písaní myslel na všetkých tých ľudí, bol by som ochromený. Preto sa vždy snažím len o to, aby som každý deň písal tak, aby do seba slová zapadali. A vzhľadom na svoje skúsenosti si myslím, že sa mi to darí. Naučil som sa, že ak zapojím vytrvalosť a disciplínu, podarí sa mi dopísať knihu a bude taká, ako si ju predstavujem – zápletka do seba zapadne a dej bude napínavý. Viem, že bude inteligentná, bude dávať zmysel a nájde si miesto na trhu. Ale zopakujem, že nemôžem myslieť na očakávania čitateľov, pretože by mi muselo preskočiť.

 

Okrem toho sa nedá naraz vyhovieť všetkým.

 

To sa naozaj nedá a každému sa páčia iné moje knihy. Nemôžem to ovládať. Môžem len písať najlepšie, ako viem, dokončiť knihu, vydať ju a dúfať, že to dobre dopadne.

 

 



Komentáre

salamanderV22.10.2014
 

nechce so mnov niekdo urobiť rozhovor?
Naozaj ne?

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: