IKARIKAR http://www.ikar.sk

Jozef Karika: Ako často písať? (3.10.2011) Celkový počet komentárov: 6
 

     Večná otázka, ktorá trápi začínajúcich, no neraz aj dobre zabehnutých autorov.

     Nájdeme spisovateľov, ktorí so železnou pravidelnosťou dodržiavajú dennú dávku napísaných znakov, či slov (napr. Stephen King). Sú však aj takí, čo píšu sezónne, doprajú si aj niekoľkomesačné pauzy, a pritom sú ich diela veľmi kvalitné (u nás napr. Jaroslav Rumpli).

     Napríklad ja sa nachádzam niekde uprostred. Sú obdobia, kedy píšem denne. Inokedy zas na pár týždňov, či dokonca mesiacov systematické písanie vypustím. Nemám žiadnu dopredu stanovenú hranicu denného písania.

 

     Aby som bol totiž s napísaným textom naozaj spokojný, musí sa stretnúť niekoľko faktorov:

  1. Musím mať čo povedať. Nemyslím tým len samotný odkaz. Potrebujem mať aspoň základnú predstavu scény, rozhovoru, či zvratu, ktorý chcem opísať. Musím mať vnútorný pocit, ktorý chcem preniesť na papier. Každá scéna, opis, rozhovor je reflexiou vnútorného pocitu. Bez tohto pocitu mi písanie príde ako mlátenie prázdnej slamy – napísaný text potom zvyčajne nemá „šťavu“, nepremietne sa do neho dostatočne silná emócia, cit, život.
  2. Musí byť vo mne nahromadené napätie. Nemyslím tým nervozitu. Súvisí to s vnútorným pocitom. Intenzita tohto pocitu musí byť taká, že vyvoláva napätie a túžbu „vypustiť paru“ tým, že budem písať. Najlepšie je, keď ma doslova svrbia končeky prstov. Všetko, čo vtedy potrebujem, je klávesnica. Všetko ostatné už ide samo.
  3. Musím byť pozitívne naladený. Vnútorný pocit, ktorý chcem vyjadriť, môže byť aj negatívny – napríklad zlosť, smútok, strach, úzkosť... Ale celkové naladenie, s akým pristupujem k písaniu, by malo zostať pozitívne. Inak sa pri písaní utopím vo vlastných záležitostiach, stratím odstup, píšem veci, ktoré okrem mňa nikoho nezaujímajú.
  4. Musím vedieť, čo chcem napísať. Ak ide o nejakú scénu, nemusím dopredu poznať všetky jej podrobnosti (ani to nie je dobré – text potom pôsobí strnulo). Musím však vedieť, aký je význam scény v príbehu, čo ňou chcem povedať a ako zapadá do celkovej štruktúry. Nemusím vždy presne vedieť, ako scéna dopadne. Mala by mi však byť zrejmá jej funkčná podstata. Je to veľký zvrat? Chcem ňou zrýchliť alebo ubrať tempo? Má niečo vysvetliť alebo ešte viac zamotať?

 

     Samozrejme, popisujem ideálny stav (pre mňa), ktorý sa vždy nepodarí dosiahnuť. Ak by naň autor čakal, asi by nikdy nič nenapísal. Keď sa však stretnú tieto podmienky, ide mi písanie najlepšie. Keď sa nestretnú, venujem sa radšej úpravám starších textov, poviedkam alebo niečomu inému.

     Do dôležitých scén v románoch sa nepúšťam, kým sa situácia aspoň nepribližuje tomu, čo som načrtol. Ani do nového románu sa nepúšťam, kým nie sú splnené vyššie uvedené podmienky (to, čo platí pre jednotlivé scény, platí – vo väčšom – aj pre celý román).

 

     Najlepšia rada, ktorú v tomto smere možno dať, je asi: objavte svoj vlastný rytmus, podmienky a rozpoloženie na písanie. Nakoniec, hovoríme tu predsa o umení. Remeselná časť je dôležitá, no nepovažujem ju za úplne najpodstatnejšiu.

     Písanie pre mňa nie je len ťukanie do klávesnice. Písanie je spôsob, akým vnímate a prežívate svoj život. Ak písanie beriete vážne, stane sa spôsobom, akým existujete. (Požehnanie i prekliatie.) Bolestivý rozchod, radostné chvíle s rodinou, milovanie, výstupy a pády, nepríjemnosti i katastrofy, to všetko je písanie. Presnejšie, to všetko ním môže byť. Keď to zažívate, keď balansujete na malej loďke uprostred rozbúreného oceánu, vtedy vzniká písanie (ak ste spisovateľmi – bez ohľadu na to, či ste už niečo publikovali).

     Pre mňa je táto časť písania rovnako dôležitá ako samotný akt ťukania do klávesnice. Keď opomeniete remeselnú stránku, nič nevznikne, lebo to jednoducho nenapíšete. Keď opomeniete životnú stránku, niečo azda vznikne, ale nebude v tom ozajstný život, sila, človečina.

     Dôležitejšia než denná dávka napísaných slov, či znakov, je pre mňa denná dávka existencie. Vnútornej reflexie toho, čo sa vo mne a okolo mňa deje. Surový život je polotovar, z ktorého remeselnou zručnosťou vysekávate literárne klenoty. Čo a komu chcete povedať slovami, ak v nich nie je horkosladký život, ktorý všetci žijeme?

 

     To však neznamená, že sa netreba venovať cibreniu textov a písania. Isteže je to dôležité. Nie vždy to však musí byť presne určený počet znakov, či strán. Sú to aj opravy textov, rôzne cvičenia, alebo premýšľanie nad štruktúrou a štylistikou cudzích textov.

     Pravidelné vlastné písanie je dôležité najmä spočiatku – prvých pár rokov. Je pravda, že vtedy som aj ja písal až fanaticky – každý deň, najčastejšie zopár hodín. Napísal som asi dvetisíc normostrán, kým mi vôbec napadlo pomýšľať na publikovanie. A ďalšiu tisícku, kým sa mi čosi podarilo publikovať. Nebola to vždy beletria – môže ísť o eseje, reflexie, články, fejtóny, čokoľvek.

Dôležité je cvičiť prácu s jazykom.

     Ako vidíte, neexistuje žiadny presný postup. Treba si vytvoriť vlastný. Podstatou písania je zostať v kontakte so sebou samým. Časom sa váš postup možno bude meniť. To je v poriadku. Dobré písanie potrebuje aj dávku tvorivého chaosu. Tento chaos však treba držať v rozumnej a produktívnej miere. Pomáhajú tomu práve dočasné pravidlá a rutiny, ktorých sa držíte, pokiaľ vám prospievajú. Keď vás začnú škrtiť a obmedzovať (to časom robí väčšina rutín), vytvorte si nové. Dbajte však na to, aby vám pri tom našepkávala tvorivosť, nie zamaskovaná lenivosť.

 

Jozef Karika

     je autor bestsellerov V tieni mafie a V tieni mafie II – Čas dravcov, z ktorých sa predalo 26.000 výtlačkov. Karika si v závere roka prevezme ocenenie Zlatá kniha. Koncom mesiaca vychádza voľné pokračovanie spomínaných kníh s názvom Nepriateľ štátu. V tejto súvislosti pripravil autor súťaž o prvé dve knihy s podpisom a špeciálnym venovaním.


 



Komentáre

Adhara4.10.2011
 

S tými štyrmi bodmi sa v podstate stotožňujem, čo je o to prekvapujúcejšie, že viem, že autor článku a ja máme na písanie inak diametrálne odlišné názory. :-)
Ja rozhodne nemôžem písať v stave veľkej podráždenosti, zlosti, zúfalstva a únavy a to ani vtedy, ak moje postavy práve prežívajú podráždenosť, zlosť, zúfalstvo alebo únavu. A tiež mi to nejde v akomkoľvek hluku a vtedy, keď je veľká pravdepodobnosť, že ma v písaní vyrušia.

el26.3.2012
 

Adhara, myslím ze si to zle pochopila. Veď pozitívna naladenosť je 3.bod - to znamená môžem písať aj o smútku, zlosti, strese ale ja musím byť naladený dobre, ináč v diele prepne na vyžaolvávanie sa svojich pocitov, čo čítateľa nezaujíma...

Daniela Peleščáková3.10.2011
 

Virtuálne trasiem pravicou, pán Karika. :-))
Presne ste vystihli môj prístup k písaniu. Píšem vtedy, keď mám čo povedať. V tých štyroch bodoch, ktoré pre Vás predstavujú ideálny stav, som sa tiež našla.
Keď som začala čítať tento stĺpček, mimovoľne sa mi začali rozťahovať kútiky úst a po dočítaní som sa už normálne na obrazovku PC cerila. (Ešte že ma pri tom nikto nevidí.) :-))
Stotožňujem sa aj s názorom, že každý si musí nájsť vlastný rytmus. Tvorivé písanie je proces, ktorý je podmienený inšpiráciou a tá si nedá veľmi porúčať a prichádza, kedy sa jej zachce. Existujú rôzne techniky, ako ju povzbudiť, ale autor musí byť pripravený na jej príchod a využiť tú chvíľu čo najlepšie.
Prajem krásny deň a veľa tvorivých myšlienok. :-)

Jozef Karika4.10.2011
 

Ďakujem Daniela, som rád, ak článok potešil. Súhlasím, že inšpirácia je dôležitá, aj keď pravidelným písaním sa ju dá povzbudiť a pripraviť sa na ňu.
Taktiež želám všetko naj.

Elena E.3.10.2011
 

U kohosi som to už čítala, ale ja napríklad nedokážem opisovať sneh, keď práve padá... Vtedy len vstrebávam a do slov to oblečiem najlepšie v lete:-). Ja síce píšem celkovo veľmi krátko, ale už teraz viem, že pravidelnosť je určite fajn - najmä u dlhšieho diela - je totiž problém sa do toho dostať, keď z toho vypadnem. A úplne najlepšie veci sa zrodia na jeden dúšok /poviedka, kapitola/. Ak niečo dopisujem s odstupom času, vždy vnímam ten zlom, kedy som prácu prerušila. Samozrejme, upravovať sa dá vždy.

Jozef Karika4.10.2011
 

Elena - áno, to je pravda. Pri dlhších dielach je lepšie vyvarovať sa nejakých dlhých pauz (ak sa dá). Keď to nie je možné, treba aspoň ukončovať celky - kapitoly, časti knihy atď. Mám podobnú skúsenosť, že ak nechám otvorený nejaký celok, je tam potom vidieť zlom.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: