IKARIKAR http://www.ikar.sk

Krajina čiernych havranov (Magdaléna Belejová)15.10.2018
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 36, Komentáre 4

 
1.Najkrajší sen
Jeho celý doterajší život sa javil ako sen, poskladaný z ľahko zabudnuteľných okamihov, kým jeho každodennú cestu domov neprerušilo divé hromobitie veštiace nekonečnú skazu. 
Predtým. Predtým než mu do života vstúpila ona. 
 
Odpoveďou mu bolo hromobitie, pripomínajúce dračí rev nesúci sa mestom, oblohu zakryli nepreniknuteľné, tmavé mračná a silný vietor prečesával kukuričné pole v desivej symfónii praskania zoschnutých, žltých listov. Na jeho okuliare s hrubými, čiernymi rámami dopadli prv...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S. 18.10.2018
 

1. kapitola

Nejaký chlapec sa vezie bicyklom odniekiaľ niekam. V zlom počasí, keďže sa nad ním ozýva hromobitie, obloha je pokrytá tmavými mračnami, prší, blýska sa, vietor prečesáva kukuričné pole, ZOSCHNUTÉ ŽLTÉ LISTY. Z oblohy niečo padá rovno do záplavy TMAVOZELENEJ kukurice.

Kane naráža do niečoho, čo sa mu bez okuliarov javilo ako šmuha – takže mu okuliare z očí spadli skôr, ako on sám. Spadol na okraj prašnej cesty, hoci mu krátko predtým pod kolesami vržďali kamene.

Predieral sa pomedzi nahusto posadené rastliny kukurice. Vykročil na čistinu (čistina = trávnatý priestor medzi stromami v lese).

2.
Búrka prebúdza dievčinu zo spánku – v prvej časti spadla s „nejakou obrovskou vecou“ z neba. Pokojne si spí v kukurici, či na čistine, či kde vlastne, až kým ju nezobudí búrka, ktorá burácala skôr, ako podivný predmet s ňou dopadol. Chce vedieť, v ktorej dimenzii sa nachádza. Kane nerozumie. A tak tam stoja v tej búrke (= hrmenie, blýskanie, silný dážď, vietor) a rozprávajú sa, predstavia sa, podávajú si ruky, nebežia sa skryť. Dievča v bielych šatách s bielymi vlasmi je Manon, čarodejnica, ktorá stihla nechať obrovský predmet zmiznúť, keďže Kane vidí iba ju. Dakedy vládla dvanástim dimenziám. Ak vládla, mala by byť kráľovná. Keďže má otca, nemôže byť vládkyňou ona... ale to už je na autorke, ako si vysvetľuje pojem kráľ (vládca krajiny) a princezná (nástupkyňa trónu po smrti rodičov).
Väčší omyl je:
Manon: „Vlastný otec ma chcel popraviť pred celou ríšou.“
Kane: „Niekto ťa chce zabiť?“
Veď povedala, že otec, chalan si sedí na ušiach. Alebo autorka opäť zabudla, čo predtým napísala.

Kane navrhne, aby šli na policajnú stanicu, lebo tam ju môžu zbaviť nebezpečenstva. V našom svete teda policajti zbavujú nebezpečenstva bytosti s magickými schopnosťami z iných dimenzíí.

V tej strašnej búrke nasadnú na bicykel a Manon sleduje stromy, ktoré sa ohýbajú „ponad prašnú cestu“ – zrejme prudké dažďové kvapky už hodnú chvíľu dopadajú inam ako na zem.

3.

Na policajnej stanici Manon sedí na stole, kýva nohami a šibalsky rozpráva policajtom svoj príbeh. Kane stále nemôže uveriť vlastným očiam (však ani ja), sleduje ju. Na to ona zoskočila zo stola, otvorila dvere a podišla ku Kanovi. Pred chvíľu bol s ňou v miestnosti, veď ju počúval, sledoval, zrazu je niekde inde, keďže sa k nemu dostala tak, že vyšla z miestnosti.
Kane sleduje skupinku policajtov, čo sledujú na youtube videá a zadúšajú sa od smiechu. (veď aj ja, na infantilných neostražitých policajtoch, čo majú k cudzím ľuďom otočený monitor a nerušene sa zabávajú).
Manon zoberie Kana za ruku, povie, že musia zmiznúť, policajti, tie „ozbrojené beštie“, ktorým sa „na opätkoch hompáľajú zbrane“ (presne tak je to v diele), sa naďalej smejú nad videami na youtube, nevšímajú si, čo sa deje za nimi, a tak sa oni dvaja môžu ďalej nerušene rozprávať. Kým ujdú, Kane stihne schmatnúť zo stola zbraň (to bude nejaká policajná škôlka, keď policajtom nikto nevysvetlil, že zbraň nesmú dať z rúk, ani keď sa rehlia veselým videám), policajtka na vrátnici zamŕza s bagetou a rajčinou v ústach, Manon skáče von oknom, a kým vybehne z budovy Kane, už sa blíži Manon na policajnej motorke, rúti sa k nemu OHROMUJÚCOU rýchlosťou (predpokladám, že minimálne 200 km/h). Policajti majú garáže od budovy dobrých pár kilometrov, keď ju stihla rozbehnúť na ohromujúcu rýchlosť.
Nocou sa rozoznel výstrel. Policajti stoja, šomrú si nahnevaní a myslia: „ako ho teraz prevŕtame guľkami?“
Veď jednoducho, stačilo ho dobehnúť, snáď sú cvičení a teda rýchlejší ako on, ale oni zastali pred budovou, aby si mohli šomrať. Prečo ho vlastne chcú prevŕtavať guľkami, keďže nič nespravil, nie je trestne stíhaný ani z ničoho podozrivý, nevedno.
No a tak ho nechali prebehnúť pod lampu, kde čaká Manon s motorkou, nechajú ho vysadnúť a počkajú si aj, kým ona naštartuje. Dobre, že ukradla takú, v ktorej nechali tí škôlkári kľúčiky, inak by nevyrazili.
Ulicu zaliali modro-červené svetlá. Ešte, že majú policoši autá pri budove, keď motorky nechávajú inde.


4.

Manon vybrala ostrú zákrutu, až od kolies vyleteli iskry. Iskry = rozžeravené čiastočky, čo vylietavajú (okrem z ohňa) aj trením tvrdých predmetov (kov o kov a pod.). Z tejto informácie vieme, že kolesá policajnej motorky nemajú pneumatiky, že sú celé z kovu, prípadne z vatry.

Autorka sa (nás či koho) pýta: „Čo vlastne očakával? Manon nebola žiadna čarodejnica z inej dimenzie, takže nemohla nič.“
- v 2. kapitole to bola čarodejnica z inej dimenzie (prešla z inej dimenzie do inej, musela na mágiu zabudnúť, ak chce prežiť v ľudskom svete – to je v nej uvedené), v 3. kapitole bola tiež, keďže rýchlosťou vetra výskokom z okna preletela v pár sekundách k motorke v odľahlých garážach a prirútila sa k budove policajnej stanice, z ktorej Kane stihol iba vybehnúť, v 4. kapitole už zas nebola čarodejnica, o pár viet napriek tomu zdvihnutím ruky hádzala odpadkové koše na policajné autá, tie vybuchli a autá pohltil oheň.

„V tejto dimenzii sa nesmie čarovať“ prehlási Manon.
Na začiatku ani nevedela, kde je, zrazu vie, čo sa smie a čo nie. A kto jej to vlastne zakáže?

Odchádzajú tichou uličkou peši, keď ho princezná zatiahne do nočného klubu a nasleduje ďalšie tlačenie kalerábov do hláv čitateľov. Jedna divotvornejšia informácia strieda druhú, až prídu na scénu „Svedomia“ = chlapi v čiernych bundách, čiernych rifliach s vlasmi „vrcholne neprirodzených farieb“, s vodkyňou – dvadsaťročnou nezvyčajne smutnou a nádhernou dievčinou s ružovými vlasmi...

Magdalénka, tvoje 2D komixové postavičky si s tebou robia, čo chcú. Zrejme pozeráš priveľa akčných céčkových filmov s (d)efektmi, ale byť tebou, niečo podobné by som radšej čitateľovi neponúkala. Ak budeš takto pokračovať, čitateľa si nenájdeš.
Chápem, vzhľadom na vek a žiadne životné skúsenosti inak písať nevieš, preto ťa chcem upozorniť, aby si sa nepúšťala do takých rovín, ktoré tvoje dielo znehodnocujú a zamerala sa radšej na to, ak už chceš niečo čitateľom dať, čomu rozumieš. Pri písaní si predstav každý detail, situáciu, či sa tak môže udiať, postav sa do pozície čitateľa a netlač príbeh do absurdít, ktorým uverí snáď len desať – dvanásť ročné dieťa. Možno.


„Lenčo“ sa píše oddelene.

Dievča je stredného rodu: „Dievča (TO) vystrúhalo úškrn. Zabudol na jej (TÁ – nesprávne) pád...“

„Sakra“ je bohemizmus.

„Spražila ho úsmevom “ = zoškvarila, horúčavou zničila.

Magdaléna22.10.2018
 

Znie to veľmi inteligentne, škoda, že sa mýliš.

Rada26.10.2018
 

niekto si dá robotu, aby vyslovil názor - zhodnotil čo čítal a...

škoda ďalších rád, sú zbytočné

Magdaléna26.10.2018
 

Rešpektujem, že každý má iný názor, tak som sa ju nesnažila príliš zhodiť. Ak toto nazývaš chybou, veľa to o tebe vypovedá.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Magdaléna Belejová

O mne

Počas nekonečne nudných hodín v škole ma utešuje jedine myšlienka, že na svete predsa len existuje nejaká činnosť, ktorá vo mne nevyvoláva buď vnútorné znechutenie alebo absolútne zdesenie a práve tou činnosťou je písanie kníh. Mojim snom je vydať niekoľko kníh, na ktoré obálky by som si chcela sama nakresliť .)

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: