IKARIKAR http://www.ikar.sk

Kvety pre Evu - porota hodnotí finalistu LC MT Celkový počet komentárov: 2
 

KVETY PRE EVU
SLÁVKA GEŇOVÁ DZUROŠKOVÁ

 

     Finalista 3.ročníka Literárnej ceny MT 2012. Prinášame vám hodnotenia všetkých porotcov, o ktorých následne diskutovali 3.júla 2012 na spoločnom stretnutí so zástupcami vydavateľstva Ikar. Cieľom bolo nájsť spoločné stanovisko k danému rukopisu v kontexte kritérií a požiadaviek LC MT, vyhlásiť víťaza (resp. držiteľa prémie) a odporučiť rukopisy na vydanie. Finálny verdikt je spoločným stanoviskom 6 porotcov a 3 zástupcov vydavateľstva Ikar, ktorý sa zrodil po hodinách diskusií.

 

 

     Ambíciu, že napíše generačný román, sa autorke nepodarilo naplniť. Generačný román musí obsahovať oveľa viac, ako len opis nefunkčnej rodiny. Opis, ktorý sa ničím neodlišuje od množstva iných, ktorých témou sú podobne postihnuté „obyčajné“ rodiny. Citových poryvov, emocionálnych zlomov a vzťahových katastrof je v tomto príbehu príliš veľa na to, aby pôsobili vierohodne.

     „Dozrievanie“ hlavnej hrdinky Evy je v mnohom nielen nepresvedčivé, ale niekedy aj veľmi čudné, takže „Kvety pre Evu“ sotva možno považovať za hold, ktorý si naozaj zaslúži. Román môžu dobre prijať predovšetkým čitateľky, ktorých vie potešiť, že niekto je na tom ešte horšie, ako sú na tom ony.

MARIÁN LEŠKO

 


     Ak Dzuroškovej prózu nazveme ženským románom, tak súčasne treba povedať, že je to ženský román poznateľne posúvajúci, aspoň v slovenskej próze, limity tohto žánru smerom k čistej príbehovosti, ktorá je osvedčeným nositeľom umeleckej viacznačnosti.

     Kultivovaná vecnosť, triezvosť a presnosť, ktorými je zastrešený celoživotný príbeh ženy Evy, hľadajúcej lásku a boriacej sa s jej nedostatkom i prebytkami, je najúčinnejšou ochranou autorky pred sentimentalizáciou, melodramatizáciou či lyrizáciou, ktorých sme v slovenskej ženskej próze v rozličných mutáciách zažili až-až.

     Dzuroškovej príbeh je triezvo rozdelený na tri časti s názvami Včera, Dnes a Otázky a odpovede. Táto štruktúra umožňuje vmestiť pod strechu Evinho príbehu nielen množstvo postáv s originálnymi charakteristikami a samobytnými osudmi, ale aj vari celý inventár tém, ktoré sú hlavnými obsesiami po slovensky píšucich žien, počínajúc rodovou nerovnosťou cez rozpad rodiny, neveru v láske, zradu a osamotenosť až po nevďačnosť detí a ich neželané osudy.

      Vďaka reálnej triezvosti autorkinho štýlu však ani jedna z týchto tém nevytŕča nad inou, neohrozuje inú a neznižuje jej závažnosť. Naopak, vytvára z nich protirečivý a dynamický celok, ktorého exponentom je ľudskosť. Aj rodinne reťaziacich sa postáv je tu mnoho, ale ani jedna nie je bez šancí napriek mnohým zlyhaniam, ktoré vlastne tvoria nepretržitú niť príbehu hlavnej aktérky. Nikto však nie celkom zlý ani načisto dobrý, nikoho osud nie je lepší ako osud iného, za všetkým treba hľadať život, ktorý predsa nemožno súdiť. Rozumný rozprávačský nadhľad autorky však hovorí najmä o tom, že spravodlivosť života stojí na odpúšťaní v mene života.

ALEXANDER HALVONÍK

 


     Slávka Geňová Dzurošková ponúka do súťaže o Literárnu cenu Mám talent 2012 obdobný text ako Magdaléna Cisárová v dielku Dosť už lásky! Zameraný na ženy a pre ženy. Pravda, jej Kvety pre Evu sú či majú byť niečo ako viacgeneračnou výpoveďou o osudoch jednej rodiny. Nie je to však nijaký román, ale príbeh, aké kedysi uverejňovala Slovenka, známy to časopis pre ženy, ktorý vydával Zväz žien, a nazývala ich presne: príbehy zo života. V tomto texte totiž absentuje to základné – literatúra.

     Zase tu je len príbežtek neporiadnych lások s hroznými chlapmi, buď sú to bohapustí ožrani a smilníci, alebo nezodpovedné elementy, čo sa nedokážu rozhodnúť pre tú jedinú správnu ženskú. Celé to na mňa pôsobí tak, akoby autorka príbeh videla a, žiaľ, aj vyrozprávaný z rýchlika, bez motivácie a psychologického podložia, akoby nič nemalo mať svoju kauzálnu príčinu atď. Ženy medzi sebou o chlapa aj súperia aj nesúperia, aj sa po slovensky neznášajú i nenávidia, vzápätí sa ako vo francúzskom filme priatelia, div že si jedného a toho istého chlapa nevymieňajú v posteli. Najsmiešnejšie je, že je to udatný, isto aj veľmi potentný dôchodca Juraj, možno aj ten biblický, čo z koňa prebodol kopijou draka.

     Neuveriteľné a na smiech sú všetky mužské postavy. Úplne na začiatku máme Romana, ktorý to všetko spíska a potom sa z príbehu nadlho, ba takmer úplne stratí. Podľa potreby sa popri Jurajovi vynorí ďalší sexuchtivý dôchodca Ervín, ale veľa vody, pravdaže, nenamúti. Samostatnou kapitolou je Róm Laci, veľmi ľúbiaci svoju nemanželskú dcérku, ktorú splodil s gadžovkou, takže pre ňu obetuje svoju výchovu, zvyky, slobodu, tradície atď. Neskutočne zlé. Preboha, čo sú to za kreatúry?!

     V texte vládne sentiment, neodôvodnené zvraty, výbuchy falošných emócií atď. Autorka má problémy aj s elementárnou gramatikou a tak Ervín hovorí Eve, že ju treba „dlho dobíjať“, čo znamená, že ju treba dlho mlátiť, tĺcť a dobiť napríklad palicou, nie dobyť jej srdce. Veru tak. Ani náhodou to nie je na literárnu cenu. Skôr do koša.

PETER HOLKA

 


     Tak toto určite nie, ani vydanie a na cenu už vôbec .... kolosálna hlúposť. V tej próze je toľko očividných nezmyslov, že by jej ani žiadna redakčná úprava nepomohla.

     Nezaujímavé, neoriginálne, vykonštruované ... občas je to takmer paródia.

     ... syn má astmatický záchvat – matka ho vezme do náručia a uteká s ním na autobus, autobusár sa bez problémov vykašle na cestujúcich aj na svoju pravidelnú linku a vezie chlapca aj s matkou do nemocnice. Odovzdajú dieťa sestričke a idú bezstarostne piť kávu ... atď.

     A tá zápletka s nemanželským synom Petrom ... to už je príliš. Nie. Nie. Nie.

DADO NAGY

 

 

 

     Kvety pre Evu v hodnotení Jany Okatej bodujú košatosťou a premyslenosťou príbehu. Ten je – podľa tejto hodnotiteľky - civilný, vzbudzuje v čitateľovi primeranú dávku emócií, neruší nezručným jazykom a neútočí ani prešvihnutou mierou melodrámy. Otvorene sa priznávam, že sa nestotožňujem so všetkými pozitívnymi charakteristikami. Textu rozhodne nemožno uprieť košatosť – aj vzhľadom na autorkinu ambíciu mapovať celé dekády v živote ženy, ktorá sa prezentuje najskôr ako obeť nefunkčného manželstva s agresívnym a chronicky neverným alkoholikom a neskôr v idylickom kontexte pokojného vzťahu v zrelom veku až do momentu, keď sa spúšťa ďalšia citová kataklizma v podobe nevery jej dovtedy ukážkového partnera v dôchodcovskom veku a následná séria kolízií, vyplývajúcich z nedoriešenej minulosti a problematických vzťahov s deťmi – vlastnou dcérou, alkoholičkou a psychiatricky chorou Lenkou, i prisvojeným dospelým synom milenky bývalého manžela Zuzany Petrom, chorým na rakovinu.

     Aj vzhľadom na túto naozaj len trápne stručnú sumarizáciu motívov a línií je teda košatosť Kvetov pre Evu nepopierateľná. Ctitelia epickej šírky si pri čítaní zrejme prídu na svoje a dovolím si tipovať, že čitateľské srdcia nadšencov podobného typu príbehov nevyhnutne zaplesajú pri každej novej zápletke a každom novom zvrate.
Akurát nie som úplne presvedčená, či sú tie zápletky, meandre a zvraty naozaj až také premyslené a či náhodou miestami nie sú len dôsledkom očarenia autorky aktom konštruovania príbehu. Kľukatí sa, poskakuje k nie celkom jednoznačnému vyvrcholeniu a jeho autorka sa vyžíva v zámlkách a dodatočnom retrospektívnom vysvetľovaní dočasne zahmlených motivácií a dôvodov komplikácií.

     Metóda osvetľujúcich návratov by ako relevantná autorská stratégia v princípe aj obstála, len keby radosť z nej nekalilo toľko časových a štylistických nepresností. Je mi jasné, že ak sa niekto odhodlá románovo spracovať osudy postáv v intervale desaťročí, púšťa sa do neľahkej úlohy a vystavuje sa nebezpečenstvu nelogickostí. Niektoré z nich s chuťou vystihli komentáre k hodnoteniu – napr. Lýdia J. a jej výčitky voči nepresnostiam v časových následnostiach (v súvislosti s rozvodom, resp. ťažko uveriteľný vekový rozdiel medzi šesťdesiatnikom Jurajom a jeho primladou novou láskou, Evinou sokyňou Zdenou).

     Iné motívy a momenty sa zasa zdajú málo pravdepodobné hodnotiteľke Jane Okatej (chorý mládenec a jeho túžba chodiť po štyroch po ulici, prípadne nadbytočná postava predavača Ervína). Pokojne by som sa k dvom citovaným kritičkám aj pridala, prípadne by som aj pripojila vlastné pobavenie nad vágnymi časovými ukotveniami jednotlivých fáz príbehu, možno by to však bol z mojej strany podpásový úder.

     Nádejam sa, že systematická redakčná práca (nevyhnutná!) dokáže tieto lapsusy odstrániť. Ak sa raz do nej niekto pustí, nemal by zabudnúť ani na prehodnotenie funkčnosti nesystematicky vkladaných pasáží vo forme vnútorných monológov (napr. problematickej tínedžerky Lienky) do rozprávania neutrálneho rozprávača v 3.osobe.
Na jednej strane chápem snahu o ozvláštnenie, na druhej strane tvrdím, že pri kombinácii štylistických figúr a časových strihov v inak realisticky podanom príbehu je vysoké riziko zneprehľadnenia a chaosu.

     Ak sa však mám vrátiť k potvrdzovaniu, respektíve spochybňovaniu postrehov hodnotiteľky, parafrázovanej v úvode mojej glosy, na hrane je v mojej optike aj miera melodrámy. Premieta sa najmä do vypätého nefunkčného matko-dcérskeho vzťahom Evy a jej dcéry Lienky, ale aj do značne exaltovaného fenoménu Evinho prijatia Petra, chorého syna Zuzany, milenky jej bývalého manžela. Vzhľadom na staré dobré pravidlo, že burácajúco veľké emócie zaberajú lepšie než uveriteľná linearita príbehu, som ochotná čiastočne upustiť od výhrad triezvej realistky. Inak by ma značne rozladili maličkosťami typu pričastých úmrtí postáv, prípadne happyendových polepšení v realite ťažko polepšiteľných charakterov.

     Mimochodom, keď už som pri emóciách – hlavná protagonistka Eva vychádza z príbehu ako ambivalentná postava: na jednej strane si získa priazeň čitateľa v role trpiteľky v deštruujúcom vzťahu, na druhej strane sa mu môže javiť ako „emočne plochá“ a nápadne uzavretá pri opise jej správania v kolíznych situáciách.

     Na záver vyjadrujem nádej, že už spomenutá redakčná práca Kvetom pre Evu prinesie vyrovnanosť a hladkosť, ktorá im v tomto štádiu rozpracovanosti predsa len ešte do značnej miery chýba.

ZUZANA BELKOVÁ

 

 

 

     Základem každého dobrého příběhu je v prvé řadě uvěřitelnost děje. Pokud není děj uvěřitelný, je veškerá snaha marná. Pokud bych měla román „Kvety pre Evu“ k něčemu přirovnat, pak by to byla televizní novela, tedy tzv. telenovela. I když upřímně mám pocit, že i ta nejklasičtější telenovela by byla proti tomuto románu jen slabý odvárek. Takto se zkrátka příběh netvoří, chyb je tu příliš mnoho a jen těžko chápu, jak se takové dílko mohlo vůbec dostat do finále Literární ceny.

     Postavy nemají dostatečně propracované motivace, většina motivací je naznačena velmi lehce, mnohdy vůbec ne. Postavy si dělají to, co autorka chce, aniž by k tomu v příběhu existoval jakýkoliv uvěřitelný důvod.

     Například milenka Zuzana jde po letech žádat o finanční pomoc pro svého těžce nemocného syna, ženu, které původně odloudila manžela Romana. O pomoc jí žádá i přesto, že se tyto dvě ženy před tím nikdy osobně nesetkaly a nemají k sobě prakticky žádný vztah, tedy kromě negativních pocitů, které zde logicky jsou, neboť jde o bývalou milenku a bývalou manželku jednoho a téhož muže. Místo, aby logicky Zuzana hledala pomoc u Romana, otce svého syna, hledá ji u ženy, které odloudila manžela a kterou vůbec ani osobně nezná. Už dlouho jsem nečetla větší nesmysl. Motivace Zuzany zcela schází. Stejně tak by se dalo pochopit, kdyby Zuzana šla požádat o pomoc například matku Romana, nebo jakéhokoliv přímého Romanova příbuzného. Jít ale požádat bývalou manželku a ještě k tomu bez jediného zjevného důvodu, to je dost silná káva.

     Manželka Eva nejprve logicky Zuzanu odmítne, ale místo toho, aby to tak zůstalo, nakonec se jí rozhone pomoci. Proč, to nám autorka opět neprozradila.

     Děj románu je velmi košatý a celý je napsán ve výše uvedeném duchu. Je zde mnoho neuvěřitelných peripetií a také těžko uvěřitelných náhod. Motivace postav nejsou propracované, stejně jako nejsou propracované ani jejich charaktery. Omlouvám se za upřímnost, ale z mého pohledu je to naprostá katastrofa.

     Pokud jde o stylistiku, ani to není nic moc. Autorka často opakuje výrazy, zcela zbytečně často opakuje také informace, které čtenář již dávno zná. Text není vyvážený, pokud jde o jeho tempo, autorka s ním pracuje velmi nahodile. V některých částech aby čtenář hledal dialogy pomalu lupou a prokousával se nudným popisem, jindy se to dialogy zase jen hemží.

     Sečteno a podtrženo, tento rukopis z mého pohledu nemá ve finále vůbec co dělat.

MARKÉTA DOČEKALOVÁ

 

 

VERDIKT

Rukopis Kvety pre Evu bez šance na Literárnu cenu, či prémiu. Porotcovia sa zhodli, že rukopis v tejto forme nie je vhodný ani na komerčné vydanie.

 



Komentáre

Ingrid Rudavská5.7.2012
 

Vopred sa Slavke ospravedlnujem, ale nerozumiem, preco ju teda vybrali medzi finalistov LC MT. Takéto hodnotenia nemali ani o vela horsi adepti.

Slavka4.7.2012
 

Radšej mám síce jahody, ale ušla sa mi malina:-))) V každom prípade ďakujem porote, že si vôbec moje dielo prečítala a napísala mi naň svoj názor. Prajem veľa zdaru ostatným finalistom, veľa tvorivých nápadov všetkým, ktorí sa zaoberajú písaním a hlavne príjemý predsviatkový podvečer všetkým. Ostávam s úctou

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: