IKARIKAR http://www.ikar.sk

medzi nebom a mnou (Siu Maguli)6.10.2013
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 313, Komentáre 2

 
V podvečer, keď cvrčky hrali
Moje kroky sú v porovnaní s nežným vánkom len pohybmi nemotorného dieťaťa. Kráčajú, čomu som pomerne rada. No lahodnosťou sa nepodobajú ani náhodou tej kráse vôkol mňa. Slnko sa pomaly ukladá na večerný odpočinok a zanecháva oblohu krásne čistú, ako plátno. Je otázkou, koľko času uplynie, kým na toto plátno niekto namaľuje pozoruhodné blikajúce škvrny a pozadie stmaví.
„Hej slnko! Nechoď ešte spať! Si krajšie ako všetko zlato sveta. Je ťa škoda!“ šepla som mu do ucha, keď ospalo naťahovalo svoje ubolené rúčky.
„Ale ja neodchádzam navždy, len dávam priestor noci. Tá sa rada vyšantí. Stačí jej len načúvať!“ šeplo mi späť milé slnko.
Moje oči posmutneli. Vánok sa naháňal lúkami, hýbal nimi sem a tam akoby boli vlny mora. Možno ani on nesúhlasil s verdiktom noci.
„Nesmúť. Len čo ráno otvoríš oči, budem znova tu.“
„Ale čo poviem noci? Že ju nemám rada, lebo čakám na teba?“
„Uži si ju. Aj ona totiž patrí k tomuto krásnemu umeleckému dielu. Jej plátno je plné blikajúcich ďalekých svetielok, pri ktorých si m...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

asi tak25.5.2014
 

Poviedka, ak nenesie príbeh alebo posolstvo, je otrava pre čitateľa.

Ak sa v hlave nezrodí nový príbeh, myšlienka, je lepšie nepísať nič. (Poznanie, že sa nevieme tešiť z maličkostí, je staršie, ako doba, odkedy ľudstvo vie písať).

Základom je konflikt. Kde sa nič nedeje, čitateľ sa nudí.

Ak poviedka pôsobí ako pár vášnivých intelektuálne sa tváriacich viet hrdinu so svojim psom - to nikdy nestačí.
Hlavne poviedka má mať zmysel. A to v podobe pointy. Ak v nej absentuje, nedá sa nazvať poviedkou a stáva sa bezduchým písaním – nič čitateľovi nedá, neobohatí ho, nepovie mu nič.

Všetky vzletné múdrosti sú len klišé a písať o nich zaujímavo dokáže iba hŕstka spisovateľov.

Zlomok humoru a nadhľadu uvíta každý čitateľ, lebo oboje si cení vyššie ako prázdne klišé.

Siu1.6.2014
 

Z môjho uhla pohľadu sa jedná o vnútorný prežitok z večernej prechádzky s nádychom detského ponímania okolia. Nie vždy a všade sa musí nachádzať humor, pretože nie každý vie písať s humorom. Odkaz tejto poviedky sa snaží povedať ľuďom, že krása, ktorá sa rozprestiera na lúkach, vo vetre a dvoch svetlách ktoré vládnu noci a dnu je veľmi jednoduchá a krehká. Už samotný Exupéry bol v jednoduchosti ponímania jednoduchých vecí pohľadom dieťaťa neobyčajným... a v tom som sa našla aj ja. Prečo nepísqť niečo, čo ma napĺňa až po okraj? kto sa v tom nájde, nech číta, kto nie, nech nečíta... ale vďaka za názor, koľko ľudí, toľko chutí... ja osobne som presýtená stále rovnakými humornými a zápletkovými románmi..viem že oveľa viac zaujmú, ale aj v jednoduchosti je krása.... Je na každom, ako k tomu pristupuje. A klišé- nuž mne sa táto poviedka páči... klišé je špecifické, neviem usúdiť, či je táto poviedka až tak prázdna, ale keď to píšeš, niečo na tom bude..ktovie

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Siu Maguli

1073100_486861648054944_1647486449_o.jpg
O mne

Byť stratený vo svojich spomienkach neznamená zomrieť, ale žiť s roztvorenými krídlami.

Milujem život akoukoľvek formou a to je to najdôležitejšie v postoji človeka k vlastnej existencii Moje romány sú vždy odsúdené na nečítanie, ale mňa to baví... a vášeň je vášeň aj napriek kritike

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: