IKARIKAR http://www.ikar.sk

Michal Viewegh o písaní, čítačkách a čitateľoch (19.5.2011) Celkový počet komentárov: 1
 

Michal Viewegh: Za svoje knihy sa nehanbím

(časopis Miau, máj 2011)

 

     Niektorí muži zaháňajú krízu stredného veku behaním za dievčatami. Michal Viewegh behá po lese. Okrem toho, že trénuje na svoj prvý polmaratón, píše v poradí už dvadsiatu tretiu knihu, po jeho priestrannom dome sa ladne pohybuje jeho nádherná manželka Veronika a dve z jeho troch dcér, Sára a Bára. Vitajte u spisovateľa Michala Viewegha (49).

     Mám talent vám ponúka výber z rozhovoru – odpovede, ktoré by vás ako začínajúcich autorov mohli zaujímať a inšpirovať. Ďakujeme časopisu Miau.

 

Knihu dokážete napísať za dva mesiace. Znamená to, že zvyšných desať mesiacov v roku máte voľno?

  • Dnes už knihu píšem o čosi dlhšie. Čiastočne som zlenivel, takže nepíšem osem hodín denne ako kedysi, keď som to musel zvládnuť počas spomínaných prázdnin. Často si vyberám témy, ktoré si vyžadujú štúdium materiálu, zatiaľ čo Báječná léta pod psa bola fabulácia založená na spomienkach na babičky, na dedov a na detstvo. Keď som písal knihu Biomanželka, študoval som knihy ako Nová doba porodní, Bylinky pro děti a maminky, robil som si poznámky, a to zaberie určitý čas. Teraz napríklad píšem svoju prvú detektívku v živote a spolupracujem na nej s Jardom Kmentom z Mladej fronty dnes a zber materiálu k tejto knihe je ešte obsiahlejší.

 

Napriek tomu, čo vravíte, dnes knihy vznikajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie ako kedysi, keď neexistovali počítače, word, maily, USB kľúče... Viete si predstaviť, že by ste boli spisovateľom s obyčajným písacím strojom?

  • Ale áno, ja som koniec koncov na takom stroji napísal svoje prvé dve knihy! Bol som zvyknutý, že výroba knihy trvá aj rok a pol. Aj preto som rukopis Báječných let pod psa poslal desiatim iným pražským nakladateľstvám. Nechcel som sa zmieriť s tým, že v Československom spisovateľovi, čo bolo veľké kamenné nakladateľstvo, to malo trvať tak dlho. Dnes je pre mňa zázrak, že v apríli ide kniha do tlačiarne a v máji je „vonku“.

 

Máte niekoho, komu naozaj dôverujete a kto číta vaše texty skôr, ako ich uverejníte?

  • Určite, pretože je to nutné. Sám som dva roky robil nakladateľského redaktora a viem, že každý súdny autor potrebuje spätnú väzbu. Môžete totiž text po sebe prečítať tri alebo štyrikrát a aj tak vám tam množstvo vecí „utečie“. V nakladateľstve Druhé město mám svojho redaktora, texty číta zároveň aj môj nakladateľ a občas moja žena.

 

Stáva sa vám niekedy, že ste po dopísaní textu nespokojný a rozhodnete sa jeho významnú časť prerobiť?

  • To sa mi, zaplaťpánboh, ešte nestalo. Stáva sa mi však, že mám pripravený nejaký námet, zdá sa mi úžasný a že je to dobrá téma, potom to leží rok alebo dva niekde v zásuvke a ja odrazu zistím, že ma to už nebaví a že to nebude fungovať. Ale v momente, keď si sadám k počítaču a začínam písať novú knihu, verím, že to pôjde, baví ma to, mám desiatky strán rôznych poznámok k postavám, mám vyskúšaný štýl... Mám akúsi základnú autorskú schopnosť odhadnúť, čo je dobré a čo nie je a tá mi pomáha zorientovať sa v tom, čo robím.

 

Písať vraj začínate o deviatej, o desiatej si zalievate kávu a končíte niekedy okolo obeda. Dodržiavate tento režim denne?

  • Samozrejme, nie na minútu presne, záleží aj na tom, čo večer predtým pijem (smiech). Mám však výhodu, že som už pätnásť rokov na voľnej nohe, že môžem iba písať a nemusím strácať energiu v práci, ktorá by ma nebavila. Vezmite si, že mnohí spisovatelia tak museli fungovať, napríklad Jack London alebo Josef Škvorecký písali večer po práci, a to som spomenul iba dvoch... Mám obrovské šťastie, že môžem tvoriť dopoludnia, v tých najlepších hodinách, keď som oddýchnutý, a preto sa netrápim prílišným chcením. Stačia tri, štyri hodiny denne, počas ktorých napíšete štyri stránky a za tri mesiace máte román. Ja si to užívam.

 

Nemávate „hluché“ chvíľky, keď neviete ako ďalej?

  • Prežívam aj nervozitu, najmä ku koncu, keď román dokončujem. Dokonca aj horšie spím. Napríklad aj teraz, keď píšem tú detektívku, sa v noci preberiem, pretože môj mozog pracuje ďalej a naraz rieši nejakú zápletku a premýšľa, ktorým smerom sa to bude uberať. Ale žeby som prežíval nejakú naozajstnú drámu – tak to nie.

 

Musí mať spisovateľ veľa zažité, aby písal uveriteľne alebo mu stačí mať živú fantáziu?

  • Pokiaľ ide o mňa, povedal by som, že som v tomto akýsi stred. Určite nie som autor, ktorý žije v izolácii, nič neprežíva a väčšinu príbehov fabuluje a vymýšľa ako napríklad Milan Kundera minimálne v druhej polovici svojho života. Je to literárna hra, autor príbehy v literárnom laboratóriu vyrába bez toho, aby ich skutočne zažil. Ja píšem rád o veciach, ktoré poznám, preto v mojich knihách nájdete tak často povolania ako spisovateľ, učiteľ, preto sa v nich často objavuje Praha a veci, ktoré poznám: rodičia, deti, manželstvo, porozvodové vzťahy, sex... Nepíšem science fiction o tom, ako to bude vyzerať v roku 3050 na Marse. Zároveň som však dávno spoznal, že keď sa autor odstrihne od literárnych predlôh, získa obrovskú tvorivú slobodu a príbeh odrazu ožije.

 

Aj toto ste prednášali na svojich kurzoch tvorivého písania? Ozaj, dá sa vôbec naučiť tvorivo písať?

  • Učil som to sedem rokov a často som svojim študentom spomínal citát, že nie každý zvuk je hudba a nie každá zapísaná udalosť je literatúra. Vysvetľoval som im, že opísať romantický večer na lavičke v parku je možno dôležité pre nich, ale nemusí to byť zaujímavé pre čitateľov, pretože deväť z desiatich to zažilo rovnako. Nie všetko je natoľko pozoruhodné, zábavné alebo vzrušujúce, aby z toho mohla vzniknúť literatúra. Preto musíme fabulovať. A pokiaľ ide o to, či sa dá písanie naučiť, je to tak, že herci majú vysokú školu, režiséri a výtvarníci tiež, jedine spisovatelia ju nemajú. Videl by som v tom čiastočne diskrimináciu, ale je to zároveň dôkaz toho, že aj písanie je remeslo a dá sa o ňom aspoň hovoriť. Netvrdím, že sa dá bezo zvyšku naučiť. Nemožno niekomu odovzdať talent, nemožno naučiť každé ucho počúvať dialóg, nemožno naučiť empatii a iným veciam dôležitým pre písanie. Ale určite je možné dať ľuďom pár praktických rád týkajúcich sa kompozície románu, vytvárania literárnej postavy atď.

 

Prejdime od tvorivého písania k tvorivým krízam. Potrápila vás už nejaká?

  • Aj v tomto ohľade mám šťastie. Veľkú časť mojej takzvanej literárnej kariéry som mal problém s ohlasmi na moje písanie, veľmi ťažko som prežíval kritiky, vstupoval som zbytočne do rôznych polemík, takže to nie je všetko až také bezproblémové, ako by sa mohlo zdať. Pokiaľ však ide o tvorivé krízy, zažil som len to, že sa mi sprotivil nejaký námet. Nikdy, s jedinou výnimkou, sa mi nestalo, aby som presedel v pracovni dva týždne a nenapísal ani čiarku.

 

Sú autorské čítania pre vás dôležité? Na jednej strane máte okamžitú spätnú väzbu na svoju knihu, na strane druhej však už na nej nemôžete nič zmeniť...

  • Úprimne, práve preto je pre mňa dôležité čítať z rukopisu ešte skôr, ako kniha ide do tlačiarne a vo fáze, kedy na nej môžem ešte niečo zmeniť. To, že mám aj dvadsať, tridsať čítaní ročne z už vydanej knihy, to si myslím, že patrí k povinnostiam spisovateľa, ktorý by sa nemal vyhýbať ľuďom. Navyše ak tvrdí, že píše práve pre nich. Je to vlastne celkom príjemné odskočenie si od monotónnej práce samotárskeho písania: odvezieme sa s vydavateľom niekam, kde máme hodinovú čítačku, ale potom sedíme päť hodín s ľuďmi v „hospode“ a bavíme sa o živote. Ak to poviem zložite, kompenzujem si tak svoju sociálnu depriváciu.

 

Vraví sa, že ako autor ste buď milovaný alebo nenávidený. Je ťažké žiť s tou druhou časťou charakteristiky?

  • Nevidel by som to až tak čiernobielo a vyhrotene, láska a nenávisť sú pre mňa príliš silné slová. Moja skúsenosť je skôr taká, že sú ľudia, ktorí ma majú radi a sú aj takí, čo sú voči mne veľmi prezieraví. Pripúšťam, že je to tak, ale dodávam, že medzi tým existujú určite medzistupne, pretože mi bežne ktosi povie „Túto knihu milujem, ale tamtá je úplne mizerná.“ Ďalší mi povie, že tá mizerná je pre neho najlepšia. A potom je tu ešte jeden veľmi významný a častý jav: ľudia najčastejšie názory na mňa opakujú stále dookola ako papagáje: že som povrchný, humorista, že píšem iba pre ženy alebo pre peniaze. Za týmito názormi je vidieť neznalosť vecí.

 

Keď píšete, prihliadate na svoje vlastné potešenie z písania alebo myslíte primárne na to, či kniha poteší čitateľa?

  • Tieto dve veci nedokážem oddeliť. Mňa písanie baví, napríklad Biomanželku som písal s väčšou chuťou než predchádzajúce knihy a rovnako ma baví detektívka, ktorú mám rozpísanú. Ale zároveň myslím na to, aby som neprestal byť zdieľny, zrozumiteľný a aby som bavil a nenudil. Je to vlastne moja celoživotná spisovateľská filozofia a musím sa prihlásiť aj k tomu, čo kedysi tvrdil William Saroyan. Povedal, že ak sa to, čo napísal, páči jemu, môže ako náročný čitateľ predpokladať, že sa to bude páčiť aj ďalším desaťtisícom ľudí. Samozrejme, odo mňa by to mohlo znieť domýšľavo, ale trúfam si povedať, že tak ako dobrý kaderník pozná kvalitný účes, viem, kedy sa mi písanie podarilo a kedy nie.

 

Vaše knihy idú na dračku, ste najpredávanejší český spisovateľ a jeden z mála, ktorého písanie dokáže uživiť. Ako sa s tým žije?

  • Rozhodne by sa mi žilo horšie, keby som sa písaním neuživil (smiech). Všetko sú to však len novinárske nálepky, ktoré hocikoho poburujú a vyvolávajú zlú krv a zbytočnú konfrontáciu. U nás je to ale podobné ako všade inde vo svete, dozvedel som sa napríklad, že v Nemecku sa písaním uživí len päť percent spisovateľov... Faktom však zostáva, že keď v Čechách zabehnutý, renomovaný autor predá tisíc, tisícpäťsto výtlačkov svojej knihy a ja predám stotisíc, jednoducho čelím istým postojom. Na druhej strane, ak mi to niekto prvoplánovo závidí, je to prinajmenšom infantilné. Nejaký autor poníma literatúru ako introvertnú záležitosť, ako reflexiu toho najosobnejšieho v sebe, rezignuje na to, či tomu bude niekto rozumieť a štíti sa akéhokoľvek populizmu a nadbiehania čitateľovi, ale dobrovoľne za to platí daň a jeho knihu si nakoniec kúpi len pár stoviek ľudí, ktorí ho majú radi. Ja som ako „dobrý rozprávač v kaviarni“, ktorý sa snaží zaujať a pobaviť. Robím to programovo a netajím sa tým.


 



Komentáre

Angela Lencsesová19.5.2011
 

Pán Viewegh je mojím veľkým vzorom, samozrejme nedostižným.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: