IKARIKAR http://www.ikar.sk

Milan Kopecký hodnotí rukopis Iterum Celkový počet komentárov: 3
 

Hodnotí: Milan Kopecký, prekladateľ z angličtiny a španielčiny

Rukopis: Iterum (Hvizdák)

 

Iterum (alebo Hvizdák, lebo text mi prišiel s dvoma názvami, hoci sa mi nezdalo, že by s ním čo len jeden z nich nejako užšie súvisel, až potom som na stránke mamtalent.sk našiel, že Hvizdák je pseudonym autora) je podľa môjho názoru ľúbostný list zašifrovaný do podoby poviedky. Prinajmenšom sa tak dá čítať. Protagonistku a rozprávačku Niku s jej najlepšou kamarátkou Ľubkou v ňom jedného dňa v neurčenom meste neznámi muži proti ich vôli naložia do auta a odvezú na futbalový štadión, kde ich spolu s ďalšou stovkou pokusných králikov hodlajú pod zámienkou „testovania obytných priestorov“ niekoľko týždňov držať a po uplynutí lehoty im vyplatiť štedrý honorár, čo zhromaždení bez štipky irónie príjmu s nadšením. Slovami rozprávačky: „Aj mne sa to zdalo fajn.“ Vtedy som pri čítaní prvý raz spozornel a niekoľko ďalších takýchto wtf momentov si ma ešte počkalo na zvyšných vyše tridsiatich stranách slovenčinársky možno zvládnutej, ale inak – najmä tonálne – rozsypanej poviedky.

Čitateľovi je po úvodných stranách, prirodzene, jasné, že protagonistov zavliekli na štadión s celkom inými, zlovestnejšími úmyslami; z ďalších náznakov v texte sa dá domyslieť, že sa v ňom konajú akési nelegálne zápasy ľudí, na ktorých sa zabávajú a na ktoré uzatvárajú stávky úchylní boháči, keď nevedia, kam s peniazmi. S podobnými námetmi poznáme filmy Battle Royale, 13 Tzameti, či najnovšie v Ikare vychádzajúce pokračovanie Hunger Games. V prípade Iterum, kde sa na tridsiatich stranách nič konkrétne o pravej povahe experimentu nedozvieme, je kľúčové budovanie atmosféry tušeného zla, aby sa čitateľ vedel vcítiť do postavy a prežívať obavy s ňou. Lenže to sa tu nedeje. Hrdinku za bieleho dňa bez slova strčia do neznámeho auta a ona sa v ňom ležérne „ponára do mäkkých, kožených sedadiel“ a sama seba sa pýta „ako sa ten náš úžasný deň vlastne skončí“. Vyložia ju na opustenom štadióne so stovkou cudzích ľudí a ona si v duchu vraví: „Očakávala som niečo... aspoň s nádychom tajomnosti.“ Potom ich rozdelia do izieb, vydajú zoznam pravidiel a zákazov, nanútia im rovnošaty, no „Na chodbe vládol čulý smiech.“ Keď napokon ostane sama v izbe, netušiac, čo sa deje, a odtrhnutá od najlepšej kamarátky, tak len čo zavrie dvere, okamžite sa načahuje po kohútiku vane, aby sa vykúpala. A tak ďalej. Autorka po každej trochu tajomnejšej pasáži, nedokončenej vete alebo tajomnej replike väzniteľov v zárodku zabije atmosféru odklonom k banalitám a výrokom typu: „Je to príliš dokonalé, príliš zabalené do pravidiel a je o nás priveľmi dobre postarané.“ Čítal som Huxleyho aj Orwella, ale takéto poznámky si v nich nepamätám. Z úst väznených.

Otázka (od publikácie eseje The intentional fallacy už šesťdesiat rokov v princípe výdatne spochybňovaná) však znie, či autor naozaj zamýšľal načrtnúť atmosféru strachu a dystopickej šede. Lebo tak ako veľkú časť textu tvorí dej pozostávajúci z nikam nevedúcich interakcií hrdinky s ďalšími postavami (záporným „prasiakom“ a ambivalentnou „paňou v bielom“), zo snívania, pitia kakaa a jedenia koláčov (ktoré dokopy trikrát na rôznych miestach hlavnej postave prestanú a zasa začnú chutiť v dôsledku náhlych citových pohnutí), dobrá tretina priestoru je venovaná opisom a reflexiám toho, ako Nika veľmi ľúbi Ľubku. Z webovej diskusie pod poviedkou vyplýva, že by dievčatá mali byť sestry, čo sa mi zdá v rozpore s jedinou v tomto smere informatívnou replikou druhej z protagonistiek „...moja mamka ťa má za svoju tretiu dcéru...“. Mať niekoho mať niekoho za je rozdiel. Lebo ak nie sú príbuzné, tak z celej poviedky doslova prýšti podtón tajnej sapfickej lásky. Rozprávačka Nika na každej strane venuje priateľke dlhé pasáže myšlienok, v aute jej láskyplne prechádza po prstoch, potom na to spomína, dva razy sa zmyselne zabára do kožených kresiel, priateľkine slová jej „ako balzam skĺzavajú po zákutiach mysle“, po prekáračkách dievčatá „končia na zemi v štekliacom zápase“ (čo si začnete v despotickom lágri), jediná mužská postava je vykreslená ako nechutné prasa, prasiak zadkár a celý text sa končí vetou „A bolo tu aj to vedomie, že teraz môžem s Ľubkou tráviť každú noc.“

Preto som poviedku nazval zašifrovaným ľúbostným listom, lebo táto línia sa mi zdala úprimnejšia a pozoruhodnejšia než dej, ktorý sa začína príšernou premisou (naozaj by ľudia ostali zavlečení kamsi na samotu na základe ubezpečenia „že ich rodiny sú informované“ a že po štyroch týždňoch dostanú trojnásobok mesačného platu, najmä keď jedinou hrozbou, ako sa dozvieme neskôr pri vypočúvaní, je, že ich odtiaľ vyhodia?) a až do konca iba prešľapuje na mieste s plochými postavami a v topograficky zmätenom prostredí (štadión? ubytovacie priestory? hala? strojovňa?). Pochváliť, ak sa za také dačo dá vôbec chváliť, môžem absenciu hrúbok a obozretnú, preto miestami slušnú mikroštylistiku; aforisticky vyjadrené: autor zvládol vetu. Inak je čo doháňať.

 

 

 



Komentáre

Hvizdák11.10.2014
 

Ďakujem za hodnotenie a prečítanie.
Viem presne, ktorým smerom sa chcem uberať a vážne sa neskôr začne všetko vyjasňovať, len si musím nájsť čas na pridanie nových častí, v ktorých sa bude osvetľovať to, ako je to so vzťahom Niky a Ľubky (nejde o žiadnu Ľúbostnú zápletku ani nič podobné), z akého prostredia Nika pochádza a z akého Ľubka, kde vlastne sú a podobne. No a prečo sa toľko venujem vzťahu Ľubky a Niky? Aby čitateľ mohol porozumieť tomu, čo sa bude diať neskôr :)
K názvu: Iterum znamená latinsky \"znova\". Prečo Iterum? Opäť- odpoveď neskôr.
Teraz viem, na čo dávať pozor a vážim si to.
Veľmi pekne ďakujem

sal6.10.2014
 

:-D ak si ju dokázal prečítať, poruzumieť.

las9.10.2014
 

Hlavne že \"ty\" rozumieš všetkému...mäkkýško!

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: