IKARIKAR http://www.ikar.sk

Modré Nebesá. (Valik)28.10.2017
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 51, Komentáre 7

 
MODRÉ NEBESÁ
MODRÉ NEBESÁ
 
Kapitola 1
Po daždi voňajúci vzduch prenikal cez pootvorené okno až do mojich úzkosťou zovretých pľúc. Dopadajúce kvapky na vonkajší parapet bolo počuť čoraz menej, až napokon utíchli. Kiežby tak utíchla aj moja prenikavá bolesť, ktorá mi zvierala hrudník. Žiaľ mi priškrtil hrdlo slučkou, ktorú čím ďalej tým viac sťahoval a ťahal ma až na samé dno mojich síl.
Sediac na posteli, zmoreným pohľadom sledujem známe tváre v mojej izbe. Pri pohľade na Alexa sa zvierajúca slučka na chvíľu uvoľní. Muž v bielom plášti podobajúci sa na nášho lekára sa nado mňa nahne, hmatom sleduje môj pulz a pritom nespokojne krúti hlavou. Niečo vraví, no ja ho takmer nevnímam. Clivota a bolesť mi opantáva myseľ, len nesúhlasne krútim hlavou. Musím sa premáhať a sústrediť sa na to čo mi vlastne hovorí...
„Pani Karnas, dajte si povedať, po injekcii na upokojenie Vám bude lepšie. Ak sa neupokojíte hrozí Vám kolaps.“ Dôrazne povedal lekár, ktorého zrejme privolal môj starší syn Alexander, zo strachu že nezvládnem pohrebný obrad, ktorý sa mal konať už o hodinu.
...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S.22.11.2017
 

Valik, prepáč, od prvých riadkov je cítiť, že nemáš žiadne skúsenosti s písaním, robíš základné chyby, ktoré sa ani neunúvaš opraviť. Ak by som sa mala venovať všetkým nedostatkom, skončila by som až zajtra ráno.

Ponúkaš naivné dielo, v ktorom sa dospelí správajú i vyjadrujú ako deti.

Vykáme vykaním: ste vedeli, nejedli...
Vy, vás, vám, ťa, ste a pod. sa vždy píše malými písmenami, len v listoch veľkými.

Až sa mi žiada spýtať sa, či čítaš, keď robíš také základné až školácke chyby, veď by si si musela všimnúť, keď už si v škole nedávala pozor, ako sa čo píše. Najskôr som čítala, potom už len preskakovala a všade narážala na naivný scenár a chyby.

Ako môže niekto osloviť ženu cca 40-ročnú slečna? Vo všeobecnosti platí pravidlo hovoriť aj mladým ženám \"pani\", nie slečna.

\"Šetrili každý cent\" - hlavná hrdinka má dvoch dospelých synov. Keď bola mladá a vydala sa, mala zhruba o dvadsať rokov menej, vtedy sa u nás drobné peniaze volali haliere, nie centy.

Ide na pohovor a len čo vstúpi do dvier, páni jej oznámia, že je prijatá. Načo tá \"šaškáreň\" s pohovorom, z ktorého vyrazili tie mladé pred ňou, keď jej mohli rovno písomne oznámiť, že ju bez pohovoru prijímajú s ušetriť sebe i jej čas a nervy? Potom jej vysvetľujú, čo od nej budú vyžadovať - vyzerá to, akoby sa prihlásila naslepo a netušila nič o náplni budúcej práce.

Neustále je niečo \"moje\" - ďalší nedostatok začínajúcich autorov používať nadmieru privlastňovacích zámen. Okrem nich aj prídavných mien, prísloviek a podobne.

Klišé tiež dielu neprospieva: bojovať o holý život, pod srdcom nosila dieťa, položilo ma to na lopatky, život sa s nami nemaznal, dobrák od kosti, milujúce srdce, zjazvená duša, čítaš mi z duše atď. Musím ti napísať, že sú znakom slabej slovnej zásoby - vtedy sa autor o ne neustále opiera, ke´d nemá v zásobe dosť slov na to, aby sa dokázal vyjadriť aj bez ošúchaných slovných zvratov. To platí aj v prípade superlatívov - je totiž jednoduché použiť ich, ako dokázať opísať situáciu tak, aby si čitateľ predstavil aj sám. Vyhadzuj ich, neopieraj sa o perfekcionalizmus, vyvolávaš opačný efekt a čitateľ ti prestane veriť. Mimochodom, tá dokonalosť, ktorú si začala ponúkať, opakovať a stupňovať, ma poriadne otrávila. Hlavná hrdinka sa mi dokonale sprotivila a viac o nej nechcem vedieť nič.

\"Pozdravila som sa\" - zdravíme, nie zdravíme sa. Správne je teda \"pozdravila som\".

O čiarkových pravidlách tiež nevieš nič.

V texte je príliš veľa rušivých elementov na to, aby si ho všimli a ocenili čitatelia.

Rada by som vedieť, na ktorej univerzite u nás sa dá študovať angličtina, nemčina, taliančina, francúzština aj arabčina súčasne. Na žiadnej, viem, ale bude dobre, ak to budeš vedieť aj ty.

Prosím ťa, začni veľa čítať, uč sa od dobrých autorov.

Ospravedlňujem sa za toľko úprimnosti, ktorá ťa možno ranila, ale inak reagovať v prípade tohoto \"perfektného diela\" nedokážem.

Valik22.11.2017
 

Alia S. Chcela som opísať životný príbeh mojej známej. Zrejme som to riadne zbabrala. Rýchle písanie bez kontroly z nedostatku času. To ma samozrejme neospravedlňuje. Rozdala si my rany právom. Ďakujem za kritiku. Napriek tomu budem rada ak my pomôžeš s mojimi ďalšími nedostatkami. Je mi jasné že vieš o čom píšeš. Asi prepíšem celý príbeh nanovo. Mám napísaných niekoľko kapitol. Len či to má zmysel? Možno by som mala svoj čas venovať len čítaniu. Aj keď píšem rada, je to môj únik z reality. Alia S. ak môžeš poraď. Ďakujem.

Alia S.23.11.2017
 

Vtedy má písanie zmysel, keď nezostane iba v rovine psychoterapie, iba únikom z reality, vypísaním sa z vlastných problémov, a vtedy, keď sa naň autor riadne pripraví – t. j. najskôr veľa číta, pričom sa učí SJ, ak v škole nestihol, a pri písaní má po ruke pravopisné príručky a overuje si všetko, čo sa mu nezdá. Nie je na škodu dať si hotový text skontrolovať tomu, kto SJ a literárne základy ovláda dobre.
Takí, čo by si ich mohla zaujať aj s tým množstvom chýb a neznalostí, ktorým to neprekáža, v podstate takmer nečítajú a ostatní? Na knižnom trhu (i literárnych portáloch) je množstvo textov, čitateľ si preto má možnosť vybrať. A ver mi, veľké percento si vyberie dielo, čo vykazuje najmenej chýb, ktoré sa síce nájdu všade, ale je rozdiel, či z nepozornosti, alebo je autor jazykovo málo zdatný. Jazyk je totiž jediný nástroj spisovateľa, a ak ho spisovateľ nemá zvládnutý, keďže je to základ, nemá na čom postaviť originálne a pútavé dielo. Je to totiž tak, že kto nevie poriadne jazyk, určite sám príliš nečíta. Čítaním sa do podvedomia dostáva aj gramatika a pravopis. A keď chýbajú pevné základy, dom sa rúca.
Preto som ti napísala v predošlom komentári o rušivých prvkoch – odpútavajú, čitateľ sa viac sústredí na ne ako na dej, dielo čoskoro opúšťa, nevráti sa po ďalšiu kapitolu, veď sa nemá na čo tešiť.

Musíš s tým len sama niečo spraviť. Vedela by som ti text po kapitolách opravovať, ale tiež nemám toľko času, aby som piaď po piadi prekopávala tvoje dielo. Museli by sme konzultovať, čo si vlastne chcela vyjadriť, či tá veta, či oná stať je k ďalšiemu vývoju potrebná, alebo ju môžem vyhodiť. To musíš vedieť sama. Dobrou pomôckou, na ktorú mysli rovnako ako na jazykovú stránku, je: Ak sa v prvom dejstve objaví puška, v treťom musí vystreliť. (A. P. Čechov). Preto je tvoj obraz o konkurze nefunkčný a zavádzajúci: ako som už písala, mali ju rovno prijať bez zbytočného, nikomu prospešného prijímacieho konania.

Drž sa toho, čo som vypísala v predošlom komentári, nezabúdaj na pravdivosť, nezveličuj, priblíž realitu prostredníctvom vhodných jazykových prostriedkov. Nezabudni na zápletky, ale skutočné zápletky, nie také, že jej zomrie muž a ona odpadne. Zápletka zamotáva dej, robí dielo atraktívnym, pripúta si čitateľa. Napínaj, neskôr rozmotávaj (prípadne nechaj otvorené, ale zmysluplne), prepletaj i viac zápletiek, kým sa jedna vyrieši, nech je na scéne ďalšia. Je to zložité, ale písanie je rehoľa, a ak má zaujať, musí mu autor venovať veľa času, neponúkať narýchlo zbúchaný text.
Spisovateľské remeslo je teda hlavne o drine. Nie o súboji s časom. Koľko mu ho venuješ, toľko úspechu – čitateľského záujmu očakávaj. Je to úcta k čitateľovi, že mu nepodstrčíš bez vlastného hlbšieho záujmu splácaný počin a on nech sa sám trápi a lúska riadky a nech ti pritom nezabudne tlieskať. Za nedobre odvedenú prácu prichádza nezáujem. Keď už si s príbehom vyšla na verejnosť, tak uznanie od čitateľa očakávaš. Ak nie, tak dielo nechaj v šuplíku.

Dobrou pomôckou je Tvůrčí psaní od Markéty Dočekalovej, ale aj mnoho iných teoretických príručiek. Na hlavnej stránke Mám talent vpravo nájdeš „Užitočné linky“ – Knihy o písaní. Aj tam je zmienka o nápomocných knihách. Väčšina je nedostupná, vypredaná, i tak upriamujem na ne pozornosť. Pomôcť ti môžu aj dobré rady, ktoré nájdeš v hornej lište v sekcii „Tipy na písanie“. Aj na internete hľadaj mnoho usmernení, len nepodliehaj ilúzii, že to nie je potrebné, že dielo napokon i tak opraví korektor, ak ho budú chcieť vydať. Je to pravda, ale to musí mať autor taký talent, že zatieni všetky chyby, teda ponúkne niečo, čo na trhu nie je. Jeden z milióna? Žiadny korektor sa nebude zapodievať kvantom chýb, žiadny redaktor vydavateľstva nebude čítať ďalšie strany, keď na prvej natrafí na poriadne omyly a neznalosti (rukopis ide do koša po prvej stránke, ak je na nej viac chýb - taká je prax v renomovaných vydavateľstvách), čitateľ si spravidla nekúpi to, čo vykazuje prílišnú nekvalitu a kĺže po povrchu, po tenkom ľade.
Postavy musia konať aj rozprávať poľa zákonov prostredia, v ktorom sa pohybujú, primerane svojmu statusu, možnostiam a budovania si imidžu. Tu tiež poslúži ako odstrašujúci príklad scénka z konkurzu: ak si adeptky predvolali iba preto, aby ich mohli deptať, ak je to ich priorita, sú to zlí manažéri a ich firma musí ísť čoskoro ku dnu.
Ak vsunieš do deja ako jednu z hlavných postáv riaditeľa (vedúceho, šéfa), pričom sama nemáš manažérske skúsenosti, sleduj nejakého z tvojho okolia, z práce, ako sa správa, aké má základy spoločenského správania, akými výrazovými prostriedkami disponuje, nenechaj ho konať ako nekultivovaného burana, čo sa v tvojom diele stalo.
Aj ty sa ako autorka vyjadruj ako autorka - žiadne „baba raď“. Ani „môžem vedieť, s kým mám tú česť?“ – ak sa nepredstavili, sú to nič viac než burani. Hrdinka to od nich ani nemá čo žiadať, je na pohovore, vie, že sú poverení výberom, teda sú buď pracovníci personálneho oddelenia, alebo manažéri. „Čo keby ste skúsili po jednom?“ – úha, tak to je riadny trapas! Upozorňovať ich na nedostatky? Nie, toto nie je správanie hodné postavenia osôb úspešného podniku, dokonca ani jej rádoby distingvovaného chovania, aké si sa snažila podsunúť. Síce si z nej výrazmi (dokonalá, perfektná, krásna, múdra, vzdelaná...) chcela spraviť niečo ako nadženu, ale scény, v ktorých sa prejavila, tomu nezodpovedajú. Takže som ti neuverila, aj keby si mi to slovne opakovala donekonečna, veď situačne si všetko poprela.
„Som šéfredaktor týchto úžasných novín“ – Hovoriť o sebe v superlatívoch je ďalší prešľap. Aj keď slovo „úžasný“ nepripísal vlastnej osobe, ale redakcii, nepriamo na seba a svoje „úžasné“ schopnosti poukázal. Už chápeš, prečo sú superlatívy nežiaduce? A tam tú scénku so zeleným lístočkom ani nechcem komentovať.

Nastúpi teda do redakcie novín. Vysvetli mi, prosím ťa, načo sú jej potrebné jazyky, aké zahraničné návštevy a načo chodia do redakcie a prečo majú svojich spravodajcov cudzincov, aby ich správy iní museli prekladať, prečo neprijali z vlastnej krajiny, keďže by ich to vyšlo lacnejšie?
Píšeš o niečom, o čom netušíš, ako funguje. Nemôžeš čakať, že ti všetko „zožerieme“, maj na pamäti, že nesmieš trepať nezmysly. Prijmú ju teda, rovno vyslovia nadštandardný plat bez toho, aby sa o ňom jednali, aj navýšenie, ešte nevedia nič o jej pracovných návykoch a kvalitách. „Megaúspešný“ ju povodí ju po kanceláriách, oboznámi s prostredím, navrhne tykanie, vyjaví, že mu bude cťou, ak s ním ona poobeduje, potom príde na rad kávička, vraj, aby nezaspala cestou... Valik, bolo mi trápne pri čítaní tých pubertálnych replík, v ktorých sa postava nevie vôbec spoločensky správať, nevie, čo si môže dovoliť. Bol mi taký odporný, hotový „slizoun“, že byť ňou, tou dokonalou, úžasnou, perfektnou, múdrou sexi ženou s božským telom, tak sa otočím hneď ako povie prvú nevhodnú vetu a zastavím až doma vo vani, aby som zmyla ten sliz. Lenže ona, tá „múdra“, sa mu prispôsobila a rovnako pubertálne odpovedala a správala sa. No mám uveriť, že ten oplzlý, negustiózny, úchylný a vlezlý chrapúň bez štipky noblesy a etikety úspešne vedie najlepšiu redakciu na svete, ktorá zamestnáva zahraničných ľudí a prijíma samé zahraničné návštevy? Kapitolu som nedočítala. Ani nechcem vedieť, kam sa ich vzťah pohne (veď do postele a k popisom polôh, keď je ona rovnako prihlúpla a naklonená nechutnému správaniu a sama sa tak správa), ako bude všetko pokračovať, nič mi to nedalo a viem, že takýmto vývojom nič nedá.


To, čo dielo najviac potrebuje, je: veľmi dobrý pravopis a gramatiku, originálny príbeh, zápletky, komplikácie, logiku, znalosť reálií, motiváciu hrdinov, aby ich príbeh nevláčil namiesto toho, aby ho oni sami tvorili, neošúchaný nápad, nezveličovanie, pravdivé a uveriteľné informácie, jednoznačné vyjadrovanie, dialógy posúvajúce dej, zohľadňujúce mentalitu, stupeň vzdelania, spoločenské postavenie a pod. každého hrdinu, vhodne budované charaktery postáv aj s ich chybami a nedokonalosťami (len už sa neuchyľuj k takej „noblese a elegancii“ akou prekvitá ten neotesanec, teda môžeš, ale nech sa tak správa niekto iný, na inom stupni, inej pozícii), vhodné striedanie krátkych viet s dlhými, rytmus. Potrebuje kombinovať dynamické state so statickými vo vhodnej miere, rázny obrat namiesto predvídateľnosti, mať interpunkčné znamienka na správnych miestach, oddeľovať do logických odsekov.

Poznaj prostredie, o ktorom podávaš svedectvo, nevymýšľaj si (vysokoškolské štúdium piatich jazykov súčasne, redakcia so samými zahraničnými návštevami aj redaktormi, ktorá k svojej dokonalosti potrebuje práve Slovenku, o ktorej nič nevie). Čo im vlastne o sebe poslala, keď dokumenty (zrejme žiadosť a životopis), diplomy a certifikáty priniesla až na pohovor a to už bola (na základe čoho vlastne?) prijatá?
Toľko postačí, na ostatné prídeš aj sama, ak budeš chcieť.

Opravovať, upravovať a škrtať musíš, bez toho sa nezaobídeš. A ešte jedno pravidlo: najskôr maj presne určenú dejovú líniu, kompozíciu, aby sa ti nestalo, že uverejníš prvé kapitoly a v desiatej zistíš, že potrebuješ vsunúť niečo, na čo si zabudla (tú povestnú pušku), niečo čo pomôže napredovaniu ďalšieho deja, ale je neskoro. Nespoliehaj na to, že stiahneš, prerobíš a ponúkneš opravenú verziu a čitateľ začne čítať od začiatku.

Toto by som celé vyhodila a začala iným, inak. Nestojí ti to za námahu, ak budeš takto pokračovať. Vidíš sama, že si si nikoho nezískala, pár hviezd, ak náhodou prídu, ti bude k ničomu.
Veľa čítaj a veľa premýšľaj nad tým, čo chceš a ako ponúknuť – to sú najlepšie rady, ktorých ak sa budeš držať, odstránia mnoho nedostatkov.

Valik23.11.2017
 

Alia S. Ďakujem že si si našla čas, tiež za tvoje rady a pripomienky. Po tvojej včerajšej kritike som sa rozhodla príspevok stiahnuť. Možno sa k tomu príbehu vrátim, no v inom reálnom podaní. Teraz sa vrátim hlavne k čítaniu, písanie nechám na neskôr( aj keď ma svrbia prsty). Ešte raz vďaka.

Alia S.23.11.2017
 

Ak som ťa aspoň trochu ovplyvnila, rado sa stalo.

Ak chceš písať, píš. Začni menšími útvarmi, napríklad poviedkou. Nie že by bola jednoduchá, to vôbec nie, veď na malom priestore musí autor dokázať viac, ale môže byť cvičením. Prečítaj si na nete rady od Alexandry Pavelkovej -Ako nepokaziť poviedku, prípadne iné.
Čítaj príspevky iných, všímaj si, čo sa číta hladko, nezadrháva, pri čom sa cítiš príjemne, ale aj to, čo sa nečíta plynule, všimni si, prečo je tomu tak, aké výrazové prostriedky autor používa, ako by si text zmenila, aby nezadrhával, aby ti bol príjemný. Aj na zlých textoch sa veľa dá naučiť.

Dovolím si na malom priestore ukázať, ako asi má vyzerať text, ktorý sa vyjadruje k veci, neobaľuje podstatné záležitosti zbytočnými vetnými členmi, nezdvojuje informácie (bola som mladá, mala som len osemnásť rokov a pod.), má správne umiestnenú interpunkciu, znie uveriteľnejšie, literárnejšie (ťahal nadčasy = bežný jazyk, jazyk ulice, ktorý sa musí líšiť od literárneho), má spád a údernosť. Aj presné informácie: muž v bielom plášti v domácnosti nie. Ak by HH sedela v ambulancii, tak prosím. Ale privolaná záchranka, prípadne aj všeobecný lekár, prichádzajú oblečení civilne, resp. záchranka v obvyklých rovnošatách, t. j. červených odevoch s reflexnými pásikmi. Ak začneš písať v prítomnom čase, dodržuj ho, neskáč z neho do minulého. Je dôležité myslieť na každý detail. Zrušila by som pani Karnas, lepšie znie s –ová. Je to akási divná móda, keď si ženy dávajú mužské priezviská.


Dažďom voňajúci vzduch mi preniká cez pootvorené okno do pľúc. Kvapky počuť čoraz menej, až utíchnu. Kiežby tak utíchla bolesť, čo mi zoviera hrudník. Žiaľ sa ma zmocňuje, ťahá ma na dno. Sedím na posteli a pozerám do známych tvárí. Lekár pohotovostnej služby sa nahýba nado mňa, hmatom mi kontroluje pulz. Nespokojne krúti hlavou. Nevnímam ho. Clivota a bolesť mi opantáva myseľ.
„Pani Karnasová, nepriečte sa. Po injekcii na upokojenie sa vám aspoň trochu uľaví. Hrozí vám kolaps.“
Privolal ho starší syn Alexander. Zo strachu, že nezvládnem pohrebný obrad, ktorý začne čochvíľa. „Mami, prosím... Nechcem, aby sa ti niečo stalo, si oslabená a vyčerpaná, nespíš, neješ, len plačeš. Pochop, s Maxom máme o teba strach.“ Nalieha úpenlivo.
Odmietavo krútim hlavou. „Chcem byť na poslednej rozlúčke s vašim otcom pri zmysloch. Nemienim otupene hľadieť ako bábka. Nechajte ma, prosím, nech sa v pokoji prezlečiem.“ Hrám sa na silnú hrdinku, ktorá situáciu zvládne aj bez utlmujúcich prostriedkov. Sama neviem, či sa to vôbec dá. Ako zvládnuť najťažšie chvíle v živote? Na také situácie sa nedá pripraviť. Opieram sa o rám postele. V hlave sa mi premietajú spomienky na svadbu. Mala som osemnásť rokov, pod srdcom dieťa. Syna, ktorého sme milovali od prvej chvíle, od zistenia, že som tehotná. Bola som študentkou nemčiny a angličtiny na vysokej škole. Vystrašená, ale aj plná optimizmu, napriek strachu z toho, ako všetko zvládnem. Po svadbe som sa presťahovala k Michalovi, lepšie povedané k jeho rodičom. Michal, vtedy dvadsaťpäťročný, pracoval, koľko vládal, len aby nás zabezpečil. Málo sme sa vídali. Ja, zavalená knihami, dieťaťom a domácimi prácami, som sa snažila vychádzať so svokrou, ktorá mi nič neuľahčovala. Pri každej príležitosti do mňa zadrapla. Jej slová bodali ako dýka. S ničím nebola spokojná, hľadala chyby všade, sliedila. Nech som sa snažila akokoľvek, nič pre ňu nebolo dobré. Pritom jej práca bola lajdácka a nedôsledná, ale ona bola staršia a mala vždy pravdu. Podľa nej. Neustále mi vyčítala, že som jej ukradla syna, že nie som preňho dobrá partia. Aj to, že som lenivá. Pritom som denne chodila na univerzitu, po všetkých upratovala, pracovala v záhrade ako otrok a do neskorej noci sa učila, kým ona pracovala menej a viac čítala noviny. Bola falošná, na ulici sa držala, ale stačilo zavrieť bránu. Spustila nadávky a ohovárala každého, kto sa jej priplietol do cesty. Nebolo dňa, kedy by som tajne neplakala.
Michalovi som sa radšej nesťažovala. Útočiskom sa mi stali rodičia. Najmä otec, ktorý ma prehováral, aby som zbalila seba aj Michala a vrátila sa domov.
Po narodení Alexa sa svokra trochu upokojila, mala radosť z vnuka. Dlho sa však pretvarovať nedokázala. Stále som verila, že sa jedného dňa zmení.
Šetrili sme každý halier, aby sme sa mohli odsťahovať čo najskôr. Po dvoch rokoch utrpenia a odriekania sa nám to pošťastilo. Podarilo sa nám zohnať menší dom, síce s hypotekárnou záťažou, ale konečne sme boli sami.
Štúdium bolo ťažké, aj keď som učenie sa jazykov milovala. K tým dvom som si ako samouk pribrala francúzštinu. Čoskoro som znovu zostala tehotná. Snažila som sa do rozpočtu prispievať prekladmi odborných kníh a príležitostným tlmočením na rôznych podujatiach. Po veľmi ťažkom pôrode, po mesačnom boji o život, nedobrovoľne pripútaná na nemocničné lôžko, mnou prešiel pocit, že zvládnem všetko. Mýlila som sa. Zakrátko môj otec dostal porážku a po týždni zomrel. Mama to ťažko znášala a do roka odišla za ním. Mesiac po jej pohrebe starší brat nešťastným skokom do jazera nasledoval rodičov. Ťažko som znášala tú bolesť. Zostala mi aspoň sestra Nina. Pracovala v zahraničí a vídali sme sa dva či trikrát ročne.
Napriek ťažkým skúškam, možno práve kvôli nim, sme s Michalom stáli pri sebe. Boli sme si navzájom oporou, bol dobrý manžel a skvelý otec. Nevynikal krásou, no pre mňa pekným zostal. Najmä vnútornou krásou.
Osemnásť rokov sme vychovávali synov, zdolávali materiálny nedostatok i choroby, tešili sa z každej maličkosti, z každého úspechu. Tak, ako sme pred oltárom sľúbili, až dovtedy, kým mi príslušník polície neoznámil...

Valik23.11.2017
 

Alia S. Určite sa pozriem na tie rady Alexandry Pavelkovej. Ďakujem za typy aj z predchádzajúcej reakcie. Myslím že som potrebovala otvoriť oči a nepísať toľko zbytočností. Tak ako si opravila text, znie určite lepšie. Vrhnem sa na to čítanie a tiež na rady o písaní, nehovoriac o pravopise. Ak sa potom vrátim k písaniu a pridám sem nejaký príbeh,budem dúfať že tu stále budeš, prečítaš si ho a pridáš svoj názor či kritiku. Aj keď to zrejme potrvá nejeden mesiac. Ešte raz Ďakujem. Ani netušíš k čomu si ma dokopala, len dúfam že mi to vydrží. Maj sa pekne.

Alia S.25.11.2017
 

:-)

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Valik

O mne

Budem vám vďačná za každý váš názor. Rada by som vedela kde robím chyby, čo zmeniť a kritiku budem brať ako ponaučenie. Ďakujem.

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: