IKARIKAR http://www.ikar.sk

Najsmutnejšie mesto (Lukáš Podhorčík)8.6.2017
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 47, Komentáre 13

 
...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Karolína22.6.2017
 

Presne tak, ako píšeš. Veľmi zle sa robia opravy, keď človek pozná svoj text naspamäť, lebo to po sebe čítal, možno stokrát. Lenže, príde niekto úplne nezainteresovaný, prečíta to raz a vidí okamžite všetky chyby, nedostatky.

Preto je dobré, keď máme niekoho nezávislého, kto to po nás pozrie, skontroluje. Ak máš nejakú priateľku, priateľa, niekoho z rodiny, kto dokáže urobiť korektúry, oslovila by som toho človeka. To je aj moja rada.

A jednu dilemu máš vyriešenú.

Lukas P. 22.6.2017
 

Vďaka za reakciu. Kamaráti čítali, len ku mne neboli dosť kritickí. Vedel som, že ten text má svoje problémy, len som nevedel aké. Vychádza mi z toho, že by som mal osloviť človeka, čo sa v korekcii vyzná, no či je tá knižka hodná investovania stoviek eur do opráv... Skôr mám teraz o tom pochybnosti. Ale tu ste mi na MT dosť pomohli, nižšie som dostal pár dobrých rád. Prvú kapitolu s opismi rozkúskujem do ďalšieho deja, pokúsim sa vyškrtať nadbytočné slová a uvidím, či za to zasa dostanem po prstoch

Alia S.22.6.2017
 

Ešte mi napadla jedna vec, Lukáš (moja nepozornosť, že som si nevšimla meno v profile, takže nie Lukas):
napíš k príbehu anotáciu. Podľa nej sa čitateľ môže rozhodnúť. Tento návrh ti dávam aj preto, aby si sám vedel, či si na dobrej ceste. Ak budeš mať problém charakterizovať príbeh, popísať pár vetami, o čom je, tak vieš, že si ho písal zle. Podľa začiatku je to konanie postáv bez cieľa, motivácie a príbehu. Možno sa mýlim, a niečo sa v niektorej kapitole odohralo, skomplikovalo, ledva vyriešilo a zas nastali iné problémy v živote aktérov, aby sa čitateĺ mal na čo tešiť. Otázky v románe sú dôležité - nie vety s otáznikmi ako na prednáške či seminári, ale tie, aby bol čitateľ zvedaný, ako sa bude príbeh ďalej vyvíjať.
Už ťa nechám, uvidím, čo sa z tohoto príbehu-nepríbehu napokon vykľuje.

Alia S.22.6.2017
 

Je to tak, ako píšeš. Najviac ti poradí nestranný, ten, komu sa nemusíš odplácať v dobrom. Lukas či Lukáš, neviem, či diakritiku máš zámerne alebo z nedostatku času písať aj s ňou, nefilozofuj, je to zbytočné. Ak má niekto o filozofiu záujem, pohľadá si odbornejšiu literatúru. Nevnášaj ju do príbehov. Vopred si premysli, čo chceš vytvoriť. Román sociálny, psychologický, rodinný, zamilovaný, vojnový, historický... Delenie je podľa viacerých kritérií, vypisovať nemá zmysel. Pokiaľ chceš len rozprávať dokola o ničom, lebo v tom si majster, tak to zabaľ. Pozri si, hoci aj cez google, ak sa ti nechce kupovať veľa poradných kníh, čo všetko má správny román obsahovať, ako zaujať. Ak nedáš hneď do prvého odseku zápletku, sprav tak čím skôr. Nesnaž sa prvú verziu dať sem. Nebudeme ťa čítať dokola, keďže žiadne prvé verzia nie je dobrá, a ty potom stiahneš druhú, prerobíš atď. Pracuj na diele, pozeraj naň viac z hľadiska čitateľa, či ti uverí, čo si napísal a či ho bude baviť, čo si napísal. Neulahodíš nikdy všetkým, ale snaž sa zaujať originálnym príbehom, nie obkecávačkami, vatou. Veľa čítaj, veľa.

Lukáš P.22.6.2017
 

Ďakujem za všetky rady. Ešte by som vás ale chcel poprosiť o poslednú. Pokúsil som sa prepísať ten úvod, dať mu dej a nepoužiť toľko balastu okolo. Len by ma zaujímalo, keď si to aspoň tak letmo prečítate, aký z toho máte pocit. Či sa to čítalo lepšie, alebo som sa nepoučil.

Nový začiatok:
Tenisky sa mu zabárali do masy vlhkého lístia. Voda presakovala na ponožky. Dychčal. Pľúca ho pálili. Srdce búšilo, akoby sa snažilo prebiť z hrude. Telo si žiadalo tekutiny, bolo vyčerpané, ústa mal vyschnuté. Zovreté hrdlo sa pokúšalo reflexne prehĺtať neexistujúce sliny. Prikrčený sa dlaňami opieral o chvejúce sa kolená. Tie viac nevydržali a Sad sa zosypal na zem. Neustále k nemu doliehali vzdialené hlasy, pred ktorými unikal. Vedel, že sa blížia. Nemohol otáľať. Pokračovať v behu nedokázal, čo ako by sa premáhal, posledné sily dávno vyčerpal. Les bol hustý, prerastený množstvom krovín. Po strane sa zvažoval. Kam? To Sad netušil, cez porast nedovidel. Dúfal v plytkú jamu, nanajvýš potok. Tam by sa schoval, prečkal, kým ho prestanú hľadať. No mohlo tam čakať niečo horšie, strmý skalnatý zráz. Krik prenasledovateľov sa neúprosne približoval. Medzi stromami dokázal rozoznať svoje meno, nechýbali ani vyhrážky. Ublížia mu, dobre vedia ako, poznajú ho, všetky jeho slabiny. Celé telo mu nahováralo, musíš uniknúť. Okamžite. Za každú cenu. za každý risk. Z posledných síl sa prevalil pod kríky. Nestihol zareagovať. Šmykľavé lístie ho strhlo na jazdu dolu briežkom.

Nezastavoval, naberal na rýchlosti. Konáriky a jazyky listov ho fackali po rukách, ktorými si chránil tvár. Prvá možnosť sa rozplynula okamžite. Žiadna plytká jama za kríkmi nečakala. V zmätku prosil, aby sa šmýkačka neskončila druhou domnienkou. Útesom.

Oči držal zavreté. Nos mal plný blata. Pokúšal sa dýchať ústami, ale aj tie sa plnili špinou. Nech to skončí! Pre mňa za mňa aj útesom. Táto jazda sa nedá vydržať!

Nič netrvá večne, no nasledujúce stotiny sa do Sadovej pamäti vryli naveky. Dostal poslednú spŕšku blata, poslednú facku listu, na okamih sa ocitol vo vzduchoprázdne a všetko ukončil silný šplech.

Alia S.22.6.2017
 

\"za každý risk\" by som dala preč. Aj \"jazyky listov\" - pod slovom konáriky sa skrývajú listy.
\"Aby sa neskončila domnienkou\" - je kostrbaté, ako aj \"oči držal zavreté\", radšej nechal zavreté.
Stotiny čoho?
Posledná facka listu - asi sa viac hodí facka listom.

Rozhodne sa lepšie čítalo. Takáto 1. kapitola či prológ zaujme a čitateľ bude zvedavý, čo sa bude diať ďalej, kto hrdinu prenasleduje, čo sa stalo predtým, kam napokon spadol...
Udržiavaj napätie aj naďalej, resp. občas zvoľni, nechaj oddýchnuť, znovu čitateľa drž v napätí, zvedavosti. Prinášaj nové situácie, zvraty, rieš viac konfliktov.
Vždy lepšie ako tá predošlá uspávajúca nuda. Pochopil si.

Nie je za čo. Tu si všetci tykáme. Aspoň neviem o nikom, kto by trval na vykaní.

Lukáš P.23.6.2017
 

Mám z toho radosť, že to bolo lepšie. Veľmi mi pomohlo, že som si mohol porovnať môj text s tvojím po oprave. Vidím, že si musím dávať väčší pozor aj na vhodný výber slov. Je to hneď lepší pocit, keď viem ako mám teraz postupovať pri opravãch. Tak sa teda lúčim. Všetko dobré.

Alia S.20.6.2017
 

Lukáš, neviem, kto vydrží čítať rozpitvané o ničom detaily, čo sa príbehom nazvať nedajú, aj keď sa mi prihováraš a prednášaš ako vytretá blondínka o kvantovej fyzike. Ja som nevydržala ani po koniec prvej kapitoly. Kým niečo interesantné rozbehneš, preleje sa cez slovenské rieky miliardy hektolitrov vody a na to čakať nebudem. Chýb je more, keby som ich mala opravovať červenou, bolo by to červené more. Takto nezaujmeš. Viac sa mi pitvať nežiada.

Lukas P.20.6.2017
 

Díky za názor. Ak som to teda správne pochopil, úvodnú časť o pocitochq farbách som napísal príliš zložito, to zjednoduším. Celú prvú kapitolu som venoval opisu postáv a prostredia. Aj som si myslel, že to môže byť problém, že takáto časť bez deja čitateľa odradí, no myslel som si, že to na druhej strane čitateľovi predstavu, kde sa nachádza. No zdá sa, že by bolo vhodnejšie celú prvú kapitolu rozkúskovať do ďalších kapitol, kde je deja viacej. Budem nad tým uvažovať, ešte raz dík.

Alia S.20.6.2017
 

Hlavne pri prerábaní vsuň čím skôr komplikáciu, ale nie, že si susedov dedko zlomil nohu a stratil fajku, a vyhadzuj príslovky, zámená a častice čo najviac, aj prídavné mená, lebo tvoj text sa nedá čítať. Čím kratšie a údernejšie, jasnejšie vety, tým lepšie. Skús aj bez tých mudrujúcich lekcií. Nezostane ti skoro nič, ale tým skôr začneš tvoriť, nielen písať. Neviem, či mi rozumieš, lebo autori na MT prestali rozumieť celoplošne a už tu nie je čo ako-tak obstojné nájsť. Neklamem.

Lukas P.20.6.2017
 

No je to stránka pre začínajúcich spisovateľov, aspoň tak som to pochopil, hotových - obstojných autorov tu bude asi pomenej. Skôr budú prevládať takí ako ja, s množstvom chýb a omylov, ktoré ešte nevidíme. A preto som aj ja tu, lebo hľadám usmernenie. Ešte by som ťa chcel poprosiť o jednu radu. Na trhu je strašne veľe kníh o tvorivom písaní, nepoznãš nejakú, alebo nemãš nejakú ozaj obľúbenú, ktorá by vedela pomôcť začiatočníkovi... aj napr. pri vyhadzovaní prísloviek, zámen, častíc :D?

Alia S.21.6.2017
 

Tvoj text (náhodný výber):
Sad strnulo sedel na vŕzgajúcej drevenej stoličke za svojím domácim stolíkom, ktorý sa pri každom jeho pohybe pokyvkával na nerovnako dlhých nohách zboka na bok. Popritom, kútikom jedného oka, sledoval popísaný papier. Zvyšok pohľadu, pokiaľ mu slabé a blikajúce svetlo dovolilo, venoval čistému hárku papiera priamo pred ním. Bojoval s nocou, s únavou i sám so sebou snažiac sa napísať na zajtra do školy pár obyčajných slov, až príliš obyčajných. Bežný deň: ráno vstanem, umyjem sa, idem do školy, zo školy, učím sa a idem spať. To bol bežný deň, ktorého popis učiteľ žiadal. Bežný deň jeho tela, deň bez ducha, obyčajný deň neprinášajúci nič nové. No bola tu aj druhá strana, bežný deň jeho mysle. A taký deň stál podľa neho za zmienku. Deň plný otázok, márne čakajúcich na stále ešte neobjavené odpovede. Vybral si pre opis dňa deň, ktorý zažívala práve jeho myseľ. Ako obvykle tým zasa raz nezapadol. Dobre vedel, že mu to budú spolužiaci ešte dlho pripomínať. A hoci dostal šancu na nápravu, pri pomyslení na čokoľvek, čo sa spájalo so školou, mu bolo tak ťažko, že napísať pár nových riadkov sa mu rovnalo písaniu vlastnou krvou. Potreboval sa nejako zbaviť všetkých zlých pocitov, ktoré sa v ňom nahromadili, a tak ako jediné východisko z frustrácie pokrčil pripravený papier a hodil ho do rohu miestnosti k predošlým pokusom o slohovú prácu, ktoré sa za poslednú hodinu už badateľne kopili na dlážke. Známku už má, výsmech na ďalšie obdobie má zaručený tiež, tak prečo by sa mal trápiť s nepríjemnými spomienkami, ktoré mu písanie slohu len zbytočne pripomína? Pri najhoršom to napíšem ešte pred odchodom do školy. Vstanem o čosi skôr, možno to už ráno nebude tak bolieť, pomyslel si Sad a znechutený zhasol svetlo. Polnočná tma, vytrvalo čakajúca za oknom, sa okamžite rozliala po celej jeho izbe. Netrvalo dlho a Sad Sorrow, hlavný hrdina svojho príbehu, strašený obavami zo zajtrajška a prenasledovaný spomienkami na včerajšok, zaspal. Sad Sorrow, občas nazývaný „Hej ty“, hrdina, ktorý sa necíti byť hrdinom, a napriek tomu ním je, tak ako aj všetci ostatní, pretože prežiť život si vyžaduje určitý druh hrdinstva a odvahy, má približne pätnásť rokov. Prečo približne? Pretože keď práve nespí, zastáva názor, že vek nič neznamená. Veď ide len o vek tela. Myseľ, ktorá všetko ovláda, má tak či tak vek vlastný, ktorý sa s tým telesným nemusí zhodovať. A vek jeho mysle? Ten je neuchopiteľný. Sad sa totižto niekedy cíti na tridsať, inokedy má desať a občas sa musí popasovať aj so sedemdesiatkou. Ako ste si už mohli všimnúť, Sad rád rozmýšľa o veciach tak trochu inak. Najčastejšie sa snaží vidieť a odhaliť, čo najviac rôznych uhlov pohľadu na svet.


Upravený:
Sad strnulo sedel na vŕzgajúcej drevenej stoličke za stolíkom, ktorý sa pri každom pohybe pokyvkával na nerovnako dlhých nohách. Kútikom oka sledoval popísaný papier. Občas mrkol na čistý pred ním. Bojoval s nocou, s únavou i sám so sebou, snažiac sa napísať pár obyčajných slov. Bežný deň: ráno vstanem, umyjem sa, idem do školy, zo školy, učím sa a idem spať. To bol deň, ktorého popis učiteľ žiadal. Bežný deň jeho tela, deň bez ducha, obyčajný deň neprinášajúci nič nové. Bola tu aj druhá strana, bežný deň jeho mysle. A taký deň stál podľa neho za zmienku. Deň plný otázok, márne čakajúcich na odpovede. Vybral si pre opis dňa deň, ktorý zažívala jeho myseľ. Ako obvykle tým zas nezapadol. Vedel, že mu to budú spolužiaci dlho pripomínať. Hoci dostal šancu na nápravu, pri pomyslení na čokoľvek, čo sa spájalo so školou, mu bolo tak ťažko, že napísať pár nových riadkov sa rovnalo písaniu vlastnou krvou. Potreboval sa zbaviť nahromadených pocitov. Pokrčil pripravený papier a hodil ho do rohu miestnosti k predošlým pokusom. Známku mal, výsmech tiež, tak prečo by sa mal trápiť so spomienkami, ktoré mu písanie slohu pripomínajú?
Prinajhoršom to napíšem pred odchodom do školy. Vstanem o čosi skôr, možno to už ráno nebude bolieť, pomyslel si. Zhasol svetlo. Izbou sa rozliala tma. Sad zaspal. Sad Sorrow, občas nazývaný „Hej ty“, hrdina, ktorý sa necítil byť hrdinom, a napriek tomu ním bol, tak ako ostatní, pretože prežiť život si vyžaduje určitý druh hrdinstva a odvahy, má približne pätnásť rokov. Prečo približne? Pretože, keď nespí, zastáva názor, že vek nič neznamená. Veď ide o vek tela. Myseľ, ktorá všetko ovláda, má tak či tak vek vlastný, ktorý sa s telesným nemusí zhodovať. A vek jeho mysle? Neuchopiteľný. Sad sa niekedy cítil na tridsať, inokedy mal desať a občas sa musel popasovať so sedemdesiatkou. Sad rád rozmýšľal o veciach inak. Najčastejšie sa snažil vidieť a odhaliť čo najviac uhlov pohľadu na svet.


Ak sa ti zdá prvý text (tvoj) v poriadku a nečítal sa ti lepšie druhý, skrátený na najpodstatnejšie, bez nadbytočných častíc, prídavných mien, zámen a prísloviek, nečítaj ďalej. Ale zaručujem ti, že čitateľnosť bude minimálne, komentáre podobne. Odradzuješ prvými vetami.

Prečo si vytvoril stolík, čo sa kýva, keď je jednoduché podložiť najkratšiu nohu hoci kúskom zloženého papiera, nepochopila som. Je to pre dej dôležité?

Situácia, ako kútikom oka sleduje jeden papier a zvyškom zraku druhý, značí, že je chlapec škuľavý? Skôr sa jedná o nezvládnutý opis. Predstavuj si, čo píšeš, premýšľaj, či je to možné. Pozri jedným kútikom bokom a \"ostatným zrakom\" sleduj iný predmet. Nedá sa. Lebo oči fungujú tak, že kam smeruje jedno, tam druhé. Preto som vyhodila škuľavosť a text upravila logicky.

Niektoré úseky nejdú skrátiť, vyhodila by som ich pre bizarnosť. Bežný deň jeho tela verzus bežný deň jeho ducha. Sú to neoddeliteľné záležitosti, telo bez duše, psyché, nefunguje. Inak je to stroj. No ale dobre, keď chceš, je to tvoj text, venuj sa aj takým \"záhadám\".

Nevhodne striedaš minulý čas s prítomným.

Ani čiarky ti nejdú.

Unavuješ dlhými traktátami o ničom. Radšej z nich sprav pár najpodstatnejších viet. Začiatočné vety o pocitoch, odtieňoch a podobne som nepochopila. Pre mňa text zostal v rovine pseudofilozofovania.
Príklady: 1. Keď práve nespí, zastáva názor, že... - Nájde sa na svete jediný človek, ktorý zastáva názor aj vtedy, keď spí?
2. ...pretože prežiť život si vyžaduje určitý druh hrdinstva a odvahy – vari naozaj?
3. A vek jeho mysle? Ten je neuchopiteľný. – vek mysle je neuchopiteľný... Vymyslel si zrejme nový filozofický smer.

Nedočítala som ani prvú kapitolu, keďže predpokladám, že z tvojho mlynčeku budú vychádzať rovnaké suché slíže bez posýpky, masla, cukru aj vône.

Zrejme ti nejde o čitateľnosť, mieniš sa uberať týmto smerom, a tak sú rady zbytočné.

Dobrých kníh je dosť. Aj na hlavnej stránke vpravo nájdeš Knihy o písaní, môžeš si vybrať. Dobré rady dáva pani Dočekalová v Tvůrčí psaní 1, 2, 3.

Lukas P.21.6.2017
 

Uznávam, že sa to ľahšie číta po oprave. Vďaka za námahu, keď si to teraz viem priamo porovnať už budem vedieť čomu sa mám pri písaní vyhýbať. Idem sa teda pustiť do opráv. Hej, aj tie haluzné spojenia slov, tých mám dosť, len sa to po sebe ťažko hľadá, keď ten text už poznám naspamäť tak sa mi aj nenormálne zdá normálnym.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Lukáš Podhorčík

O mne

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: