IKARIKAR http://www.ikar.sk

Odvážna (Sharon Balmore)8.11.2013
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 47, Komentáre 2

 
Prológ
Kniha je písaná vo vymyslenom svete, pravdepodobne neexistujúcom. Nehľadajte súvislosti so skutočnosťou – všetky postavy sú vymyslené.

Život – to kvôli čomu tu sme.
Jeho zmysel – to, čo celý život hľadáme.
Nádej – to jediné čo máme.
Strach – to, čo nás ničí.
Utrpenie – azda to jediné, čo existuje.
Smrť – to sladké nevedomie.
 
„Mami, bež,“ zaplakala som mame do náruče, „odíď! Ublížia ti.“
Mama však nepovedala nič. Len ma pobozkala na vlasy a začala potichu spievať. Pesnička, ktorú spievala ma ešte viac utvrdila v tom, že sa s tým čo sa má stať, nič nepokúsi urobiť.
Tam za horami miesto,
kde nie je žiadny strach.
Tam za vodami mesto,
stojí na zlatých riekach.
Tam nie je dôvod báť sa,
preto tam ja odídem.
Už nikdy nevrátim sa,
ale sľúb, že prídeš za mnou.
Bála som sa. Nie o seba, nie o to, že tu ostanem sama. Bála som sa, že ju to bude bolieť a že na mňa zabudne a keď prídem, tak ma nebude poznať. Mnohokrát mi rozprávala o tom, čo sa stane, keď človek umrie a ja som vždy vedela, že to raz príde – aj p...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

DARK8.11.2013
 

Milá Shanon, poďme sa pozrieť na to, čo si napísala, najmä z logického hľadiska:
„Mami, bež, ublížia ti.“ – dieťa, predpokladám malé, keď ho matka vzala na ruky, vie, že jej ublížia, káže jej utekať, takže je pravdepodobné, že nebezpečenstvo je na dosah, že nie je čas, ale matka nie a nie sa zachrániť a začne spievať. Lebo veď matky sú už raz také – zostanú stáť na mieste a počkajú si na smrť, pričom vystavia nebezpečenstvu i svoje deti – v tomto prípade pošle dcérku do skrine, lebo tam jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí, pozná svojich nepriateľov a vie, ako budú konať a že v nej ju (zatiaľ nevieme kto) nebudú hľadať. Niekomu ide len o to, aby zabil matku. A ona teda, namiesto úteku, pošle malú dcérku do skrine, aby odtiaľ všetko, teda hlavne vraždu, mohla sledovať. Potom nech vraj ide do svojej izby a nepovie nikomu, čo sa stalo. Asi sa dieťa odvtedy musí začať o seba starať samé, keď nemá vyjsť von, pomyslím si. Ono si zrejme ani nik nevšimne, že v dome sa nič nedeje. Súvislostí, ktoré mi napadajú a ktoré by som sa vedela spýtať, je omnoho viac, ale poďme ďalej: mama si teda pokojne napraví šaty, sadne sa stoličku. Otvoria sa dvere, v nej stojí muž s chrapľavým hlasom. Je sám. Matka opäť pokojne, odvolajúc sa na spoločenské mravy, ho upozorní na to, že (keď už ju prišiel zabiť) by mohol mať spôsoby. Dotyčný sa jej ospravedlní ako pravý gentleman (madam – sme teda v Anglicku), čitateľ očakáva, že jej i ruku pobozká. Lenže on jej, stojac pred ňou, vrazí do chrbta meč, ktorý si po akcii zasunie do puzdra. A ona, kým ho z neho vyťahuje, pokojne sedí a počká si na tú ranu zozadu. Sedí síce na stoličke, teda má za chrbtom operadlo, napriek tomu vrah prerazí aj to. Tu sa dozvedáme, že muž, ktorý ju zabil, asi nebude ten, s ktorým viedla spoločenskú konverzáciu. Len kadiaľ sa tam dostal? Premýšľa čitateľ. A ešte premýšľa nad tým, ako to mohla dcéra zo skrine vidieť, keď vrah stál medzi ňou a mamou. A tu nám je zopakované, že dieťa je v skrini preto, lebo ho tam poslala mama, hneď ako začula, že sa ku dverám niekto blíži. Takže pred hodinou (už nie pred chvíľkou) ešte malá sedela mame na kolenách a ona jej spievala. Aha, teda oknom prišiel vrah, čítame vzápätí. Neskoro, ale predsa. Matka teda s istotou vedela, čo príde. Dokonca sa akoby tešila. Dokonca aj malá dcérka vedela, že sa to má stať. Nezamýšľam sa viac nad takýmito nonsensami, ďalšie vety mi vyrážajú dych ešte viac: „Moja pani, prečo sa to muselo stať? Kiež by všetko dopadlo inak, veď všetko zostane na Remelendu (na to malé dievčatko v skrini), čo len budeme bez vás robiť?“ Sám iniciátor, ktorý dokonca vraha, príduvšieho oknom, vyplatí mešcom za dobre odvedenú prácu, lamentuje nad mŕtvou paňou domu. Ešte stále mu nedochádza, kde je dievčatko, vôbec mu nezáleží na tom, že ho môže sledovať, veď malé deti sú stále pri mamách, ani si nedal námahu odpratať ho z cesty. Asi je niekde v dome, nezáleží kde. Lenže ono je, dieťa malé, nanajvýš desaťročné, v skrini a statočne zadržiava plač, vie, že keď mu zabili matku, ktorá iba na to čakala, nariekať nesmie. Mrká očami, nedovolí za žiadnu cenu vybehnúť slzám von. Statočné to dieťa malé. Po chvíli sa dozvedáme, že je to vlastne princezná. A matka je kráľovná. Zámok plný stráží, sluhov, osobných slúžok, lokajov, pobočníkov... (že nie, to neuverí nik) a kráľovnú popravia len tak. No, stáva sa. Skúsime tomu veriť. Dievčatko odíde pokojne do svojej izby, premýšľa nad samými hlúposťami, tu prichádza kuchár Emil, aby oznámil, že hrad horí. „Musíme ísť,“ prepovie, odvedie malú, bez toho, aby zisťoval, kde má rodičov, veď tí ju musia predovšetkým odviesť preč od nebezpečenstva, keď už, pomôže jej vysadnúť na kobylu kráľovnej, pričom netuší, že kráľovná je mŕtva. Logicky, ak by to netušil, by nikoho na jej kobylu nevysádzal, keďže na ňu si sadne sama kráľovná. Nekričí na celý hrad „horí“, aby o tom vedeli všetci, nepomáha hasiť, nestará sa o nič len o to, aby vzal kobylu a malú dcéru kráľovnej (tu sa dozvedám, že naozaj ani nie desaťročnú, teda ako som predpokladala). Prichádza informácie, že CELÝ hrad je v plameňoch, a teda logicky aj stajne, v ktorých vysadajú na kone. Hrad, už mi to inak nevychádza, je z papiera a minimálnych rozmerov, keď ho oheň pohltil razom, teda tak rýchlo, že sa oni dvaja nestačili ani vzdialiť. Podvedome myslím od začiatku na to, kde je pán kráľ a tu sa dozvedám, že je mŕtvy. Ešte pred pár odsekmi žil, veď mama povedala jasne „ľúbim ťa a otec ťa tiež miluje“.
Emil vysadá na čiernu kobylu, na ktorej dováža suroviny a jedlá. Čiže kuchár-zásobovač. Pri tak malom hrade a nijakom personály je to možné. Podáva jej tašku s najpotrebnejšími surovinami (po ceste si dievča asi bude musieť variť samé), ktoré stihol zbaliť, kým utekal za ňou, aby ju nasadol na koňa a poslal k lordovi S. a lady R. Ešte dievčatku oznámi, že dolu v meste ju už čaká tretí oddiel aj s vojvodom a snaží sa dostať ľudí von z mesta. Ľudí z horiaceho zámku sa nik nesnaží dostať von, ale z mesta ich vyháňajú. Na hrade najpravdepodobnejšie fungujú telefóny alebo akýkoľvek iný zdroj prenosu dát, keďže pred pár minútami hačalo horieť a dolu už sú pripravení a čakajú ju na ceste pod hradom. Medzitým teda vyháňajú ľudí z mesta - prečo? Čo sa deje v meste?
A kôň rozumie, kam ísť, keďže ho princezná necháva ísť kamkoľvek.
Nevidela som nikoho spať na koni, ale už ma neprekvapí vôbec nič - princezná na ňom vraj zaspala, a preto minula tretí oddiel. Zobudila sa až keď kobylka POMALY a UNAVENE CVÁLALA – ešte som nevidela pomaly bežať dlhými skokmi koňa a ešte že prológ končí, viac nezmyslov by moja myseľ neuniesla.
Shanon, na tebe záleží, či budeš v tomto aj pokračovať.

Prepáč, že vôbec nechválim, možno by som mohla za slovenčinu, keďže sa chyby nájdu zriedkavo, ale to na dobrý a hlavne premyslene zmysluplne napísaný príbeh nestačí.

DARK8.11.2013
 

Pardon, Sharon, nie Shanon.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Sharon Balmore

O mne

Vždy som si bola istá, že písanie nie je pre mňa. V skutočnosti som si istá aj teraz. Píšem od ôsmich rokov, kedy som začala písať moju prvú fantasy - Nina Wandenová. Došla som k tomu, že je to vlastne kopírovanie Harryho Pottera. Všade mi hovoria, že mám na písanie talent, aj keď nikdy nevideli nič, čo by dostalo život.
Skúšala som písať na blogu, ourstories, pistepovidky... Nikde som však nenašla nič, čo by dostalo nejaký veľký ohlas. Keď som našla túto stránku, povedala som si, že ešte raz. Posledný krát skúsim šťastie v svete literatúry. Síce nemám veľké nádeje, ale budem dúfať.

A čo viac o mne? Som typ, ktorý sa radšej skrýva za fantáziu. Milujem čítanie, hudbu a písanie.

Kedysi mi niekto povedal, že strach robí z ľudí hlupákov. Časom som ale sama prišla na to, že to nerobí strach, ale nedostatok odvahy. Ľudia sú od narodenia hlupáci, je len na nich, či nimi ostanú, alebo sa budú chcieť stať niečím viac. Niečím dôležitejším. Stačí sa odvážiť...

"Ľudia vždy túžia po tom, čo nemôžu mať."

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: