IKARIKAR http://www.ikar.sk

Svetlo v temnote (Blue)3.12.2019
 

4
 počet hodnotení: 4
prečítané 61, Komentáre 1

 

Ôsma kapitola, Svetlo v temnote


8. ZAČIATOK


 


Pokúšala som sa udržať si v mysli to jediné, na čo som si ešte pamätala. Bolo to ťažké, akoby som sa na to dívala spod hladiny hmlistého jazera. Bol to on. Videla som jeho tvár, oči a úsmev. Snažila som sa na to upnúť, držať sa tej spomienky ako povrazu, ale bolo to čím ďalej tým ťažšie. 


Nevedela som, prečo by to malo byť podstatné a hodné akejkoľvek snahy. Chlad okolo ma opantal. Aj na temnotu, ktorá bola všade vôkol mňa som si už zvykla. Kráčala som dopredu a ona hustla. Cítila som, ako ma objíma okolo tela, vťahuje hlbšie do seba. 


Krásna tvár zmizla spred mojich očí. Nechcela som ju zachytiť. Chcela som sa poddať.


Odrazu som čosi začula. Bolo to tiché a miznúce, ale zdalo sa mi, že to naozaj počujem. Boli to hlasy. A pípanie. Čím viac som však kráčala dopredu, tým viac sa to vzďaľovalo. 


Náhle som čosi pocítila. Bol to náraz na moju hruď. Silný a bolestivý. Zaknísala som sa a videla, ako sa za mnou temnota naťahuje, akoby ma nechcela pustiť. 


Neviem prečo, ale obzrela som sa za seba. Uvidela som svetlo. Akonáhle som k nemu urobila krok ...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Alia S. 26.3.2020
 

Cŕn. Cŕn. Cŕn.

Prudko otvorila oči, poslepiačky sa natiahla za budíkom.
„Dobré ráno.“
„Dobré ráno.“
Raňajky, čítanie dnešných novín (v minulom čase nič dnešné neexistuje, iba v priamej reči), obliekanie, hygiena, voňavka, vyhodená taška na pleci...
- všetko, čo retarduje dej, bolo starostlivo vložené.
Pred domom ju už čaká so strieborným mercedesom Leonardo, plný šťastia, že ju vidí. Otvoril jej dvere, elegantne vycúval a vyjadril sa, ako závidí Gabrielle, že idú nakupovať a strávia spolu „celý deň“. Ona ho upokojuje, že zajtra je víkend a budú spolu. Takže je piatok a ona nejde do školy, pretože bude „celý deň“ v nákupnom centre.

Po chvíli zastavili na školskom parkovisku. Nastáva iskrenie pretavené do vášne a dlhého bozku. Potom jej už vyhodil tašku na plece, chytili sa za ruky a odišli do školy. Park bol prázdny, vonku teplo, bola polovica júla (nemýlim sa, v texte je júl) a blížili sa letné prázdniny.

Do triedy L + N prišli poslední a sadli si „za svoje miesto“.
„Ahoj.“
„Ahojte.“
„Ako sa máš?“
Opäť starostlivo popísaný každý nepodstatný detail, aby čitatelia nemali pochybnosti, že nie sú neslušní a nevedia konverzovať na najnezáživnejšie témy, kým nevstúpila učiteľka biológie. Dnes mali písať koncoročnú písomku. Písali test. Po ňom šli Natalie s Leonardom na obed s Gabrielle, ktorá ošomrala zajtrajšiu písomku z chémie.

Apropo, Kanada (dej sa odohráva v Kanade, keďže je spomenutý Vancouver) má systém školstva iný – vedomosti na strednej škole sa testujú na konci každého semestra (polroka), nie na konci roka. Ak by dej bol umiestnený do USA, aj tak viac vecí školského systému nesedí, čo autorka nevie, a tak ho bez znalostí prispôsobila približne nášmu slovenskému.

Po škole ich na parkovisku už čakala Violet. Natalie a Gabrielle nasadli k nej do auta, v ktorom rezonoval klasický rock, čo Natalie bolo divné, lebo všetci Masonovci počúvali klasiku. Padali nejaké otázky, z ktorých nebolo nič jasné, ale Violet má dnes neobvyklú náladu, a tak porozprávala:
Keď prišli na Zem, museli si všetko vybaviť a zohnať. Boli nikto bez preukazov, záznamov, bez mena. Museli si vymyslieť falošné priezvisko, falošný životný príbeh (zrejme ho museli na úradoch pri vybavovaní všetkého potrebného porozprávať) a sfalšovať všetky papiere (tie, čo vybavovali, lebo pri príchode na Zem nemali nič).
K domu prišli ako v rozprávke (tiež podivná história), zmenili si priezvisko, získali dedičstvo, peniaze dom i auto. Leonardo (V + G boli jeho sestry, G logicky jeho dvojča, keďže s ním chodila do rovnakej triedy) Natalie nič nepovedal, ani len ako sa premenili. Takto: každý, kto umrie, si zaslúži nebo. Oni sa premenili na anjelov bez orgánov, dychu. Museli sa preto zmeniť, a to bola ich fyzická premena, ale ich rozhodnutie nezostalo bez následkov - bolo nesprávne. Keď prišli na Zem, mali úžasné schopnosti, o ktorých sa im ani len nesnívalo (plus nasleduje akési ďalšie vysvetlenie, ktorému nemá šancu pozemský človek porozumieť, lebo mne nebolo jasné nič).
Hlavne o tom nemali vedieť ľudia, preto sa to všetko hlavná hrdinka (pozemšťanka) dozvedala od podivnej rodiny, ktorá, ktovie prečo, prišla na Zem. Leonardo jej to nepovedal, lebo nechcel, aby sa trápila. Natalie sa Violety spýtala, či aj démoni (démon = čert, satan, krampus, zlý duch...) trpeli a zároveň sa snažila potlačiť hrozivé spomienky (na čo vlastne, keďže nič podobné nezažila, iba sa zamerala na „kľúčové“ slovo?). Violeta jej vysvetlila, ako je to s démonmi, keďže je vševediaca, a potom sa už sústredili na príjemné veci.

Prechádzali sa po nákupnom centre, čo bolo pre Gabriellu zázrak. Ešte nikdy vlastne nenakupovala. Violet bola plná sarkazmu (výsmechu), ale s dnešnou módou nadmieru spokojná, lebo obe (V a G) mali diametrálne odlišné pohľady na svet. Violeta poradila Natalii s úškrnom, aby si kúpila plavky, lebo nikdy nevie, čo na ňu ostatní chystajú. Docvaklo jej, že súvisia s Leonardovým prekvapením. Vyberala si ich asi pol hodinu, pri odchode sa rozhodla, že z Leonarda vymámi niečo o dnešnom prekvapení. S nakupovaním skončili asi o siedmej a šli do reštaurácie. Potom domov. Cestou Natalie sledovala krvavý západ slnka. Domov dorazili po ôsmej. (Amerika má iné slnko ako je inde, keďže v júli zapadá o temer dve hodiny skôr – pred ôsmou, nie pred desiatou).

Natalie prišla domov, konverzovala s akousi Caroline (aj ráno), večerala. Keď vyšla do svojej izby, sedel v nej Leonardo - však je to akýsi prevteľujúci sa mimozemšťan, takže mu nemôže byť problém vchádzať do domov bez kľúčov. Rozprávali sa o kadečom, ako už zvyknú takí zaláskovaní tínedžeri, pričom z autorky vyšlo typické americké „došľaka“.
Nepodstatný rozhovor končí otázkou, prečo jej L nepovedal o premene.
Napokon jej zaspieval, až zaspali. Ani nevedela, kedy odišiel.

Vstala o pol deviatej a pozorovala východ slnka (určite má Amerika svoje slnko, keďže v lete vychádza zas o dve hodiny neskôr ako inde).
Kuchyňa, cereálie, kúpeľňa, umývanie, česanie, obliekanie, rúž. Keď vychádzala o desiatej von (nie vonku) Caroline (slúžka, sestra?) vstávala. L už ju čakal. Šťastný.
Viezli sa, asi po hodine zastali. Vyšla, obdivovala sekvoje. Vzal ju do náručia a bežal s ňou. Keď zastal, uvidela asi sedemdesiat metrov vysoký vodopád. Zadívala sa na „náš“ javor, na jeho konári bol priviazaný špagát a na ňom drievko – hojdačka. O piatej rannej vstal a pribehol ju tam zavesiť, aby jej urobil radosť, keďže sa jej o nej stále snívalo. Z rozhovoru vyplynie, že tam už boli, ale bez hojdačky. Vášnivo aj detto sa bozkávali...

Natalie dostala od Caroline perfektné žiarivo žlto jantárové šaty a prišiel nádherný Leonardo, ktorý vyzeral nádherne, ktorého predtým zoznámila s mamou a vysvitne, že Caroline je sesternica, ktorá s ňou býva vo vile, keďže mama s otcom sú poväčšine inde. Od nich dostala nový vyleštený klavír (kus veľkého nábytku na troch nohách, odlišný od pianina na štyroch), ktorý si predtým v obývačke nevšimla. Vlastne ani (úplne nepochopiteľne) nepočula hrmot, keď ho sťahovali, a museli lomozu narobiť riadne veľa, pričom vysťahovali i starý.
Na ňom Natalie zahrala akési ťažšie kusy z vážnej hudby, ale Leonardo ich hrával krajšie. Kedy a kde, keď k nim chodil len do jej izby a ona, ako je zrejmé z 3. kapitoly, u nich bola prvýkrát?
Otázok na nelogické zavádzajúce detaily by som mala viac, ale asi by mi neboli zodpovedané.
Dielo je vymýšľané za pochodu a určené pre deti bez rozsiahlejších vedomosti, ktoré uspokojí čokoľvek nadnesené, nereálne a primyslené.
Ako aj Violet, oblečená do karmínova, pričom práve vtedy femme fatale (osudová žena) vyznelo najdoslovnejšie.
Pomedzi všetko autorka občas „vhodí“ cudzí pojem, no lepšie by bolo zmierniť, pristáť na zemi (aj na Zemi) a písať reálnejšie, uveriteľnejšie.

Hlavná hrdinka je teda mimo realitu, má všetko krásne prekrásne, nádherné, majestátne, obrovské, nepopísateľné, úžasné, slová nenachádzajúce, dokonalé, až sa mi všetko protiví, ten jej dokonalý šamster tiež. Keby bol normálny, priemerný, lebo nik nie je bez chyby, bol by isto sympatickejší. Aj ona. V osemnástich hrá na klavíri samé ťažké kusy, číta len Shakespeara, celá je akási odtrhnutá od reality, žiadne dievča pred dospelosťou, ale akýsi prezretý ostarok.

Leonardova rodina nezaostáva - ako vystrihnutá s najnechutnejšieho snobského prostredia; dary, čo od nich Natalie dostala a ako bizarne ju privítali a oslávili jej osemnástku...! Radšej bez komentára.
Aj keď si zrejme ako mimozemšťania peniaze tlačia sami, a Leonardo dokáže bez prístrojov len s trochou trpezlivosti vyrobiť ametystovosmaragdový (?) náramok, mali by mať nejaké mantinely. Aj také, že ak už jej zaplatili dovolenku „niekam“ na Puerto Rico (Portoriko, ostrov patriaci USA), určite nedokážu zariadiť, aby celý ostrov s temer 4 miliónmi obyvateľov patril iba im (Leonardovi a jej) a celý ho za 7 dní preskúmajú – tak povedal Leonard, ani to si nevymýšľam, ako som si nevymyslela nič, čo som z diela odpísala.
Nedokážem popísať, čo sa udialo v druhej polovici 3. kapitoly, keďže to nedokázala ani autorka, len sa nejasne motala okolo nejasne popísaných problémov, prepletaných nežnosťami, objatiami, slabosťami, niečoho v krku, niečoho, čo si Leonardo vyčíta, čo si ona vyčíta... no naozaj netuším, čo sa vlastne komu stalo.
Aby z čitateľa opadla mučivá, vágna atmosféra, odobrali sa ku klavíru, kde Leonardo zahral ťažkú skladbu, ktorú sám zložil ako multimaxitalent, odváža ju domov...

Divím sa, ako som vydržala prečítať dve a pol kapitoly. Ale snáď autorke pomôže, že som podala obraz o jej diele a do budúcna vymyslí niečo netáravé.

MT je „vďaka“ prispievateľom už len odkladacia plocha absurdít a mne pripadá, že by mohol slúžiť ako príklad, ako nepísať. Čo je veľká škoda.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Blue

O mne

Tvorba odzrkadľuje našu dušu. Sme to, čo po nás ostane.

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: