Pomohol som mu na strom (Maxima Gali)23.7.2013
 

Prehraboval sa v pistáciách, akoby nevedel nájsť tú pravú:  „Kto som? Ten, čo nevie zabúdať. Tak je to presné. Nezabúdač.“
Nadvihla obočie, zaujíma ju to, chce počuť vysvetlenie.
„Nezabúdač. Nič neviem zabudnúť. Je to ako mor. Vyžiera to dušu, nepustí dýchať.“
„Zabúdať,“ pomrvala sa, odpila z vína: „zabúdať. Zabúdať,“ opakovala slová, kým nájde text už poznanej teórie, len sa na ňu rozpamätať: „Sám nezabúda nikto. Na zabúdanie musí byť spriaznená duša, jeho pozitívna energetická hladina. Akýsi katalyzátor, čo nekonečné trvanie spomienky pochová v konečnom čase.“
________________________________________
Započúval sa do praskania konárikov pod krokmi. Príjemný zvuk. Mäkký a pritom lámajúci. Akiste mäkkosti dopomohol mach, súčasť koberca v ihličnatých lesoch. Už z diaľky počul jeho krik. Nerozumel ani jednému slovu, ale jasne počul provokatéra, nespokojenca, skúšača nervov, rozkekešené malé dieťa. Zrejme chlapec. Chcel ho minúť, najlepšie, ak by ho chlapec vôbec nebol zbadal. Lenže chlapča sa pohybovalo rýchlo a nepredví...