IKARIKAR http://www.ikar.sk

Porota hodnotí finalistu Staraj sa o živých Celkový počet komentárov: 6
 

Porota hodnotí finalistu Staraj sa o živých
(autor Jiří Zaťovič)

 

     Konečně rukopis, který bych s klidem na duši nominovala na LC Slovenska!!
Jako jediný nedostatek bych označila poněkud nevyvážené střídání popisu, úvahových pasáží a přímých řečí. Jednoduše řečeno, někde je dialogů příliš mnoho a jinde jako šafránu. Jinak ale jde o úžasně zajímavý rukopis, který má potenciál zaujmout prakticky všechny věkové kategorie čtenářů.

    Lidé z měst budou fascinováni upřímným a věřím, že i velmi pravdivým pohledem do současné slovenské vesnice (co je všechno ještě v dnešní době vůbec na malé slovenské vesnici možné a jak „zaostalý“ je ve skutečnosti život na takovém „konci světa“) a lidé, kteří naopak v takovém místě žijí, budou zase fascinováni tím, jak jejich místo k životu vidí „typický Bratislavčan“.

     Autorský styl je nesmírně čtivý a hlavně, autor dokáže velmi dobře stavět kapitoly, neopakuje se v podávání informací a má dar vzbudit ve čtenářovi zvědavost. Po opravení drobných nedostatků bude z tohoto rukopisu skvělý román. Také bych doporučila zařadit do rukopisu více vtipných, nebo úsměvných momentů. Z těch, co v rukopise jsou, je zřejmé, že autor má schopnosti takové momenty humorně vykreslit, ale je škoda, že jich je v celém románu tak málo.

     Věřím, že tento román si zaslouží být oceněn Literární cenou a současně jsem také přesvědčená, že na trhu bude úspěšný. Dílo si rozhodně zaslouží vyhrát soutěž LC.

MARKÉTA DOČEKALOVÁ

 

 

 

     Návrat ku koreňom, do rodnej dediny spojený s inventarizáciou minulosti a publicistickým komentovaním zhovädilostí prítomnosti.

     Rozprávač – muž v stredných rokoch začína z bodu nula. Prišiel o prácu, manželstvo aj deti a po smrti svojej starej mamy využije príležitosť a nasťahuje sa do jej domu na v Šumnom na východnom Slovensku. Neznáša dedinské konvencie, pasivitu, pokrytectvo, začne pracovať v okresnom meste v kníhkupectve, neochotne sa podujme na spravovanie dedinského cintorína, objaví zápisník spomienok starého otca a (už som len čakal, kedy to príde) zjaví sa aj stará láska.

     Možno mi ani tak neprekáža ošúchanosť témy, skôr to, že svoj modelový príbeh nedokázal autor ničím ozvláštniť. Celé to znie ako situačná správa – jednoduchý kompozičný princíp spájajúci prítomnosť s minulosťou, trocha pseudofilozofovania a moralizovania. Kultivovaný, ale bohužiaľ sucho nezaujímavý dej. Pekné poetické detaily by sa dali porátať na dvoch prstoch.

     Chýba mi trochu rozšafnejšia rozprávačská stratégia, ktorá vie vytvoriť a gradovať napätie a občas čitateľa prekvapiť vtipným alebo bizarným obrazom, detailom alebo vtipnou hyperbolou.

     Na útechu autora - toto sú výhrady, ktoré by som mohol adresovať takmer polovici súčasnej slovenskej prózy.

DADO NAGY

 

 

 

     Próza presahuje mantinely juvenilného písania založeného na živelnej metóde „pokus – omyl“ a prezrádza autora s istými textovými skúsenosťami a zručnosťami. Čitateľ nemôže neoceniť hladko plynúce rozprávanie bez väčších alogickostí a iných technických lapsusov. Na druhej strane – vernosť realistickej narácii ešte neznamená originálne a po každej stránke pútavé spracovanie témy.

     Autorská ambícia vytvoriť rozsiahlejší prozaický útvar s kompaktnou vnútornou štruktúrou nebola naplnená dostatočne. Povestné „vylámanie zubov“ na kompozícii v mojom čitateľskom pohľade dopĺňa aj nepríliš pravdepodobná životná situácia protagonistu – kverulantského a bolestínskeho outsidera s iluzórnou predstavou o vybŕdnutí z osobnostnej krízy. Volí totiž protirečivý návrat ku koreňom v podobe presťahovania sa do zapadnutej periférnej dedinky.

     Spochybniteľné je aj využitie digresií v podobe zápiskov starého otca hrdinu: akceptujem ho ako ozvláštnenie a odkaz na rodovú kontinuitu, nestotožňujem sa však s ich štylistikou, ktorá v žiadnom prípade nezodpovedá ukotveniu v minulosti, nie je dostatočne archaická a stiera hranice medzi vyznením príbehu protagonistu a príbehu jeho predka.

     Na jednej strane oceňujem zámer o spoločenský román, reflektujúci 20.storočie s dôrazom na ponovembrovú deziluzívnu realitu, na druhej strane mi prekážali prvoplánové kritické pasáže s neustriehnutým autorovým nutkaním prezentovať postoj bez ohľadu na opodstatnenosť v kontexte literárneho diela.

ZUZANA BELKOVÁ

 


     Príbeh odchodu z „civilizácie“ a návrat ku koreňom z detstva je veľmi obohraný a autor ho aj obohraným spôsobom spracoval. Spoločensko-kritické úvahy hlavnej postavy sú momentálne na Slovensku veľmi módne (kritika daní ako násilia na občanoch, súčasný stav ako dôsledok pretrvávania a moci Bratstva červenej paprčky). Nijako však nevyplývajú z príbehu hlavného protagonistu. Nie je známe, prečo vo svojom „prvom“ živote zlyhal, a o jeho náhlom návrate do dediny jeho detstva je známe iba to, že autor si to tak želal.

     Čo je inak jeden z častých pracovných postupov takzvaného román pre ženy, teda žánru, o ktorom hlavná postava – dokonca na dvoch rôznych miestach knihy hovorí – ako o „alternatívnom toaletnom papieri“. Zrejme to nebolo úmyslom autora, ale vyšlo to tak, že najzábavnejšou časťou knihy sú autentické pokyny, ako sa má vykopať hrob, aby to bolo úradne správne.

     Aj keď niektoré jeho postrehy sú hodné ocenenia (Santa Klaus ako díler kokakoly, televízia ako oko do žumpy civilizácie), ide len o záblesky, ktoré sú zatienené množstvom textu bez akejkoľvek pridanej hodnoty.

     Pri veľkej, naozaj veľmi rozsiahlej redakčnej práci, by sa dalo v tomto prípade uvažovať o vydaní. Ale s vedomím, že Zaťovičov „mužský“ román si veľa čitateľov nenájde.

MARIÁN LEŠKO

 


     Štýlovo je Zaťovičova próza evokáciou starších prozaických techník, ktoré po etape búrlivých postmodernistických experimentov v našej próze pôsobí prinajmenšom retardovane. Autor jednak siahol po klišé obrody skrachovaného jednotlivca návratom do rodného kraja, používanom v slovenskej až príliš často, jednak používa viac-menej popisný ideologický jazyk na vyrozprávanie tém, ktorých zložitosť nezodpovedá jeho možnostiam.

     Zaťovičov pomaly päťdesiatročný rozprávač sa z nie veľmi zrozumiteľných dôvodov po smrti starej matky vracia do rodného domu na východe Slovenska, kde sa lieči z existenčných mindrákov hlbším prenikaním do života predkov a dediny, ktorá žije svojím zaostalým životom aj napriek tomu, že je dvadsať rokov po „plyšovej operete“, po ktorej opäť vládnu „červené dinosaury“.

     Okrem vlastnej skúsenosti s komunizmom mu k tomuto navracaniu sa k prameňom pomáha denník starého otca, zbierka bizarných príbehov rodu i obyvateľov dediny, nájdená v babkinej pozostalosti, ktorý doslova preberá do svojho rozprávačského repertoáru.

     V „on line“ rozprávaní zas pertraktuje svoje opätovné vrastanie do rodného prostredia ako superkritický exodus, na konci ktorého ho vo vymierajúcej a hmotne i citovo vydrancovanej dedine čaká zásnubný hepyend so svojou prvou mládeneckou láskou a po funkcii správcu cintorína možno i onakvejšia kariéra knihovníka a kronikára, ktorá mu umožní „starať sa o živých“ a ich lepšie perspektívy. Jazyk oboch vrstiev tejto prózy je nediferencovaný, rovnako popisný a mdlý, poznačený častou ideologickou expresivitou.

     Celý tento Zaťovičov vykonštruovaný malý svet s veľkými témami však vôbec nepôsobí prirodzene a ani zďaleka nedosahuje takú kvalitu, akú mala v minulom ročníku literárnej súťaže Mám talent próza V. Demku Uľa, ktorá mala rovnaký námet.

ALEXANDER HALVONÍK

 


     V roku 2010 som na tomto mieste hodnotil poviedku Jiřího Zaťoviča To mám tak rada a vychválil som ju až takmer po oblaky; hovorí sa im barančeky, lebo vysoko, prevysoko krášlia letnú oblohu ako jahnence jarnú lúku. Okrem iného som vtedy vyzdvihol, že autor vybudoval silný, hutný a dynamický príbeh, ktorý sa zahrýza pod kožu i do srdca a nenechal ma ani na chvíľu ľahostajným, i to, že v ňom skoncentroval matériu na jeden vážny a múdry román. Jirko mi vtedy odpísal, ak ma len pamäť neklame, že jemu sa do románu nechce, že má rád a pristanú mu poviedky alebo niečo v tom duchu. Zrejme som mu do hlavy nasadil červíka a na ten román či skôr novelu sa predsa len odhodlal, nazval ju Staraj sa o živých a prihlásil ju do súťaže o Literárnu cenu MT 2013.

     Žiaľ, to, čo som predtým vyzdvihoval a mohutne chválil, sa v tomto texte akosi vytratilo. Z toho vyplýva, že časť viny za hriechy, čo sa v hodnotenej próze navŕšili, padá na moju úbohú hlavu a beriem ich na seba. Nemal počúvať psí hlas, lež ostať tam, kde mu je dobre, bezpečne, kde je jeho tvorivá parketa – aby som si pomohol športovou terminológiou – a nenechať sa prerobiť zo šprintéra na bežca na stredné nebodaj dlhé trate len preto, že ho na to nahovára kamarát, žena, frajerka, porotca, pánboh alebo hocikto iný. Usain Bolt je síce geniálny bežec a najrýchlejší muž planéty Zem (100 m 9,58 a 200 m 19,19), no ako maratónec by celkom isto z úctyhodnej diaľky pozeral na chrbty Keňanov, Etiópčanov a podobných šialencov.

     Nenadchla ma už samotná téma prózy (mimochodom v mnohom pripomínajúca vlaňajšiu Uľu Vasiľa Demka) – útek intelektuála Jakuba do zapadnutej slovenskej viesky kdesi na konci sveta, odkiaľ pochádzajú jeho predkovia po praslici a on tam ako školopovinné dieťa prežíval úžasné prázdniny. Čakala ho tam polorozpadnutá chyža po starej mame bez radiátorov i kúpeľne a s latrínou za domom, bez televízora a podobných všedností života. Takéto úteky sú v našej literatúre riadne obohratá platňa, preto dosť praská, škrípe i vŕzga, a očakával som, čo nové autor vymyslí, aký motivačný rámec zdôvodní dezerciu z hlavného mesta, čo ho v novom prostredí čaká a neminie, akú fabulu skonštruuje a ako ju ponúkne čitateľovi.

     Žiaľ, Zaťovič tentoraz vystaval všedný a na dôvažok aj málo uveriteľný príbeh, dej sa viac zadrháva ako plynie a hádam nikto neuverí, že sa so životom a vzťahmi sklamaného mestského intelektuála, milovníka literatúry, odporcu alkoholu a potenciálneho spisovateľa napokon stane dedinský hrobár... Taký naozajstný, čo aj v treskúcich mrazoch vzorne kope hrobové jamy podľa normy. Manželstvom a deťmi sklamaný a takmer zlomený Jakub je plný predsudkov a žije viac v literatúre ako v reálnom živote. Na môj vkus textu chýba hlbší ponor či rozmer a najmä aspoň kvapka vtipu. Všetko je to morózne a až smrteľne vážne, autor súdi a odsudzuje, ba takmer zlostne popravuje, takže dej i jeho postavy smerujú do spomínaného zanedbaného dedinského cintorína. Biedny a najmä pokrivený to obraz Slovenska, najmä slovenského vidieka, akoby naozaj všetci našinci iba od svitu do mrku slopali lavórovicu a podobnú pokútnu pálenku, akoby boli všetci zbesnení ožrani, zlosynovia, čo mlátia ženy a deti, zaháľači, podvodníci, zadubení trpáci, trubirohovia, mamľasi, ogrgeli, tĺci a dešperáti... No neviem, na vidiek chodím často i rád, a takýto obraz je celkom isto falošný.

     Všetko by mala v hodnotenom príbehu napokon zachrániť, ako inak, láska. Dedinská učiteľka Milota celý život, teda od detstva či dievčenstva v súlade so svojím menom miluje Jakuba, no on, slepý baran, si to nevšimol, naháňal a dvíhal iné sukne, napokon sa mu pani učiteľka doslova dotisne do postele a Jakub pod jej pedagogickým vplyvom konečne pochopí, že ju miluje, že toto je naozaj láska a doteraz vlastne premárnil život. Pritom sa nedozvieme ani len to, akú má tá úžasná Milota povahu, ako vyzerá, aké má oči, ústa, vlasy, hrdlo, prsia, zadok, nič, vieme len, že má veľký dohora vyhnutý nos a v nedeľu chodí do kostola, lebo sa to patrí, a veru bude chodiť aj ateista Jakub, hoci si nedokáže spomenúť ani na Otčenáš alebo Zdravas. Namiesto toho sa dozvieme o módnosti Murakamiho alebo Umberta Eca. Jirko ma načisto dorazil, keď milovanej učiteľke daroval v posteli obrúčku svojej starej mamy, čo našiel v starej parádnej škatuli, a tá jej, ako inak, presne pasovala, takisto dedova jemu... Starkí si ich kúpili na výročie striebornej svadby. Keby takúto melodramatickú scénu spískala nejaká hviezda slovenskej ženskej spisby, tak to beriem, nech si davy jej čitateliek povzdychajú, posmoklia a sladko pofňukajú.
Príbeh Jakuba je poprešívaný kapitolami akože zo zošita jeho starého otca, aj ten čakal na odkliatie v inkriminovanej škatuli, no sú to slabšie odvary Petra Jilemnického & company a našej realistickej spisby – rodičmi zjednaná svadba, chamtivosť, vysťahovalectvo, dedinské bitky, klišé o pracovitých Slovákoch, čo hrdlačia na pánov v bájnej Amerike atď. Zdá sa mi, akoby to boli sólové poviedky sfercované nesúrodými stehmi a prihorúcou ihlou, ktorá akoby autora pálila v prstoch. Viem, viem, Jakubove korene, genéza, podobnosť so súčasnosťou... Len to malo byť spracované vynachádzavejšie.

     Takmer mi vybilo oči dosť časté politizovanie, pripomínam, že politizovanie v umeleckej próze, a to na úrovni krčmových rečí respektíve povrchnej bulvárnej žurnalistiky, najmä keď s príbehom organicky nijako nesúvisí. Mená postáv a názvy sú polopatistické – dedina sa volá Šumné = pekné, Jakub = Kubo a jeho učiteľka je zas milá Milota. Ani jazyk a štýl nie sú bohvieaké, pripadajú mi akési zatuchnuté, ostarnuté, nemoderné, vety sú vyzdobené bohemizmami, banálnymi pravopisnými chybami, nájdu sa aj ypsilony či hrubky ako sme im hovorili kedysi v základnej škole.
Možno som nič z toho, čo autor napísal, nepochopil a všetko je inak, hlboké, múdre, dynamické, príťažlivé, podnetné i zaujímavé. Možno naňho kladiem po tej ospievanej poviedke privysoké nároky. Možno mi iba tento text nesadol, lebo ma práve bolia kríže, aj to sa stáva. Takže sa Jirkovi za toto hodnotenie ospravedlňujem. No keď z elementárnej slušnosti a spravodlivosti porovnám Zaťovičovu prózu s vlaňajšími textíkmi finalistov literárnej ceny, tak trčí nad nimi ako kvitnúca dolniacka slnečnica nad zvädnutým petržlenom.

PETER HOLKA

 

Verdikt poroty

     Rukopis Staraj sa o živých nezískava Literárnu cenu, ani prémiu.

     Porota sa zhodla na výhradách k rušivým denníkovým vstupom, ktoré akoby tvorili druhú knihu. Niektorým situáciám chýba uveriteľnosť, hodnovernosť. Z rukopisu dýcha staromilstvo, možno trošku viac, ako by bolo treba.

 



Komentáre

jazz24.9.2013
 

Vďaka, páni porotcovia. Teší ma najmä to, že som nemusel čítať o preklepoch a krivkajúcej štylistike, že ste ma - napriek výhradám - celkom nestrhali. Len škoda, že vás nezaujala.:)
Každý deň je nová príležitosť začať a tak sa teraz môžem konečne bez zábran pustiť do novej témy.
Inak, tento verdikt beriem ako odmietnutie Ikaru, čo je už druhé a ak sa nemýlim, som tým vyviazaný zo záväzku ponúknuť vydavateľstvu prednostne rukopis. Takže všetko zlé je na niečo dobré.

Áno, dnes by som to opäť napísal inak. Určite by som tam veľa vecí vyškrtal a iné dopísal. Našťastie to môžem urobiť.

Pekný a veselý deň všetkým. Čaká nás príjemná jeseň.

Mimochodom, Irena Dousková napísala v knižke Darda veľmi zaujímavé vyznanie (vložila ho síce do úst hrdinkinej kamarátky, ale vieme svoje): \"Vyprávění příběhů, který dávaj smysl? Je to málo?\"

Lýdia J.24.9.2013
 

Jiří, je mi ľúto, že aj Ty si prispieval k obhajobe \"odborných\" poradcov. Ale teraz piati zo šiestich - musím s nimi súhlasiť. Najmä s Halvoníkom a Zuzanou. Skús ich počúvať. Nebudem teraz kopať do zomierajúceho koňa (aj keď by som mohla analyzovať a chce sa mi). Vieš písať, no v Staraj sa o živých - ani ja som to nedokázala prečítať.

jana tichá24.9.2013
 

Gratulujem a tlieskam. Jiřímu, že poskytol do LC taký rukopis, až si zaslúžil a vyslúžil hlbšie zhodnotenie a kritiku, ktorá sa konečne nezaoberala len pravopisom, štylistikou a logikou deja, ale dokonca kompozíciou a štruktúrou, samotnou témou a možno aj spoločenskou situáciou s témou textu súvisiacou. Konečne vyšší level písania aj hodnotenia, hurá.
Zároveň je neveselé, o čom to svedčí.
A hodnotenie pani Dočekalovej je zaujímavé z interkultúrneho hľadiska.
Saujímafé.

Lýdia J.24.9.2013
 

Áno, Jana, jedno hodnotenie je veľmi zaujímavé.:) Iba mám veľké obavy - o kurzy.

matasaska24.9.2013
 

Takže vydajú, nevydajú?

Ján Mrva24.9.2013
 

To ešte chvíľu potrvá, či mu sa ozvú a či vôbec. U mňa podobne :/ Garantovaný vydaj má len víťaz. Podľa mňa, Ikar začne po ukončení súťaže vyhodnocovať komerčné potenciály diel a potom rozhodne.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: