IKARIKAR http://www.ikar.sk

Prekladateľ Martin Sliz hodnotí Vizvove poviedky Celkový počet komentárov: 1
 

Hodnotí: Prekladateľ Martin Sliz

Hodnotené dielo: Poviedky od Vizva (Priama demokracia, Veľká katastrofa, Je neskoro..., Dotyk osudu)

Štvorica Vizvových poviedok, ktorým som sa povenoval, je pomerne pestrá. Prešiel som sa svetom antiutopickým, katastrofickým, akčným aj tým súčasným. Autorov záber je teda pomerne široký. Každá z poviedok reflektuje akýsi celospoločenský problém, ktorý sa autor snaží kreatívne uchopiť a poskytnúť čitateľovi dôvod na zamyslenie, ba možno až moment katarzie. Postavy v každej z poviedok sa ocitajú v extrémnych situáciách, čo je pekný odrazový mostík pre skúmanie ich vnútorného sveta skrz konanie. Problémom však ako obyčajne býva čiastočné kĺzanie po povrchu.

 

Klišé

A práve povrchnosť bola najväčším problémom poviedky Priama demokracia. Poviedka je vystavaná takmer výlučne na dialógu dvoch postáv, čo je pútavé, ale môže v tom tkvieť aj zrada, pretože dialogizácia textu síce prináša požadovanú dynamiku diela, ale na druhej strane môže ukázať, že poviedka je nahá a nemá čo povedať. To sa, bohužiaľ, prihodilo Priamej demokracii. Cítiť z nej akýsi protest proti súčasnému stavu na politickej scéne, ale postavy hovoria len vyprázdnené a predvídateľné klišé repliky, ktorým chýba výraznejší kreatívny náboj (zlý politik kontra dobrý a múdry občan, ktorý svojím osvieteným hlasovaním razom nastolí všeobecné blaho). Ďalší problém som videl v neuveriteľnosti sveta, ktorý sa črtal na pozadí. Svet diela je svetom samým pre seba a s vlastnými pravidlami, lenže je na autorovi, aby o tom presvedčil čitateľa a dúfal, že ten mu uverí. V tomto prípade sa to, myslím, nepodarilo. Tristo miliónov ľudí, potajomky zjednotených v Európe, hlasujúci počas obedňajších prestávok za zákony a odsudzujúci na smrť politikov, to je skrátka priveľké sústo na to, aby to neškrípalo. Možno by to šlo na väčšej ploche, tu sa to však nepodarilo.

 

Evitovka v nohaviciach

Poviedka Veľká Katastrofa vyzerala nádejne a postapokalyptická Bratislava je celkom pútavý nápad. Po prečítaní ma však neopúšťala zásadná otázka: Čím chcela byť táto poviedka? Bojom o prežitie, politickou či greenpeace agitkou, romantickým príbehom? Vizvo nezačal zle. Hlavná postava sa nachádza v zničenej Bratislave a vydáva sa za potravou, aby sa udržala na nohách aj počas ďalšieho zúfalého dňa. Postava niekoľkokrát opakuje, že musí prežiť „ešte túto zimu“. Nikde sa však nedozvieme, prečo práve túto zimu, prečo nie tú ďalšiu, či ešte ďalšiu atď. Z prechádzky zničenou Bratislavou čitateľ veľa nemá, avšak Vizvo nám odhaľuje vnútorný svet hrdinu, trúchliaceho za svojou ženou. Tu prichádza pre mňa nepochopiteľné rozsypanie sa koncepcie poviedky. Z postapokalyptickej žánrovky sa odrazu stane akási evitovka v pánskych nohaviciach. Postava sa vracia do svojho bunkru, kde stretne dvojicu ďalších ľudí, ktorým sa vyzná z toho, ako mu chýba žena, ktorá ho opustila. A to je všetko. Naozaj bolo potrebné pre takúto reflexiu zasadiť poviedku do postapokalyptického sveta? Skôr mi to prišlo ako premrhaná šanca na niečo žánrové a v tomto svetle bolo situovanie do postoapokalyptického sveta absolútne samoúčelné až zbytočné.

 

Písať vie

Keď už bola palica nad Vizvovou tvorbou dopoly nalomená, prišlo prekvapenie v podobe poviedky Je neskoro... Uznávam, je tam veľa obsahových lapsusov, ktoré nepôsobia práve vierohodne (napr. matematik, ktorý má v 21. storočí sám na tabuli vyrátať, koľko zásob ostáva do konca...), ale keď sa zbavíme konkrétneho školáckeho šatu utkaného z postáv a prostredia, poviedka funguje, kostra je dobrá. Začne sa pútavo in medias res a svojím tajnostkárstvom pobáda čitateľa dočítať až do konca. Pointa je síce agitačne naivná, ale Vizvo v rámci svojich možností vie písať zaujímavo a pútavo, čo sa v tejto poviedke ukázalo.

 

Dotyk osudu bola spôsobom spracovania asi najzaujímavejšia. Ide o akýsi triptych, ktorý čitateľovi predostiera tri pohľady na jednu udalosť. Do života troch ľudí zasiahne akt chuligánstva a autor poskytne krátky pohľad každej dotknutej strany. Načrtne postavu mladej ženy, ktorá čaká na svoju lásku, polepšeného chalan, ktorý sa tiež teší na svoju lásku a mladého pubertiaka, ktorý túži byť súčasťou silného celku. Nevinná bitka však prináša radikálnu zmenu v životoch postáv. Ani tejto poviedke sa, bohužiaľ, nedá uprieť silná miera naivity, určitá plochosť postáv a dosť silná predvídateľnosť deja, ale z môjho osobného pohľadu išlo spomedzi všetkých štyroch poviedok o najpútavejší počin.

 

Ponoriť sa do postáv

Na záver by sa patrilo nejaké zhrnutie. Autor s prezývkou Vizvo písať zrejme vie. Má aj nejaké tušenie, ako má vyzerať poviedka, ako vystavať zaujímavý príbeh, dokonca nie vždy pracuje s bežným lineárnym rozprávaním. Jeho nedostatkom však je chýbajúce hlbšie precítenie postavy, širšia psychologizácia, uveriteľnejšie vybudovaný svet a hlavne by sa potreboval zbaviť akejsi naivity a školáckosti v spracovaných motívoch. Odpútať sa od bežného klišé a vložiť do toho viac originality. Ale tam už ja ako hodnotiteľ nemám dosah.

 

 



Komentáre

Vizvo + vizvo10.12.2014
 

Ako osoba dotyčná by som sa mal k tomuto nejako vyjadriť.
V prvom rade Vám ďakujem, že ste sa venovali práve mne. :-) Ďakujem Vám aj za prečítanie a zhodnotenie štyroch mojich pokusov o poviedku. Len škoda, že ich nebolo viac. Naozaj ma bavilo čítať o sebe, že čo som ako myslel... :-)
Mimochodom, všetky tu spomenuté sú zo súčasnosti. Z blízkej budúcnosti ( tipujem tak 100 – 150 rokov ) je „Doba plastová“ a z nedávnej minulosti ( 25 rokov ) je 5>1. Lenže tie hodnotené nie sú, hoci druhá spomenutá je moja srdcovka.
Väčšinu dňa mám na tvári úsmev. Neviem sa hnevať a nie som urážlivý typ. A predsa sa ma trochu dotklo, keď ste „Veľkú katastrofu“ prirovnali k Evitovke. Asi by som mal s tým predsa len seknúť, keď nedokážem vykresliť súčasnú Bratislavu, ako ju vidí nedobrovoľný bezdomovec. A ak sa niekto odváži s nejakým porozprávať, pochopí, prečo sa cítia byť neviditeľný a prečo neplánujú dva roky dopredu... Ako sladká Evitovka by mohla byť skôr vnímaná poviedka „PRECITNUTIE“, aj keď v konečnom dôsledku je tiež o niečom inom.
A teraz bez irónie v hlase: Naozaj Vám ďakujem za Váš čas a názory, veľmi si ich vážim. Viem, že nebudem novým Hemingwayom a taktiež aj to, že vždy je čo zlepšovať.
Ešte raz za všetko zo srdca ďakujem.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: