IKARIKAR http://www.ikar.sk

Prekladateľ Milan Kopecký hodnotí tvorbu Zuzany Dodokovej Celkový počet komentárov: 1
 

Prekladateľ Milan Kopecký hodnotí tvorbu Zuzany Dodokovej

Hodnotí: Milan Kopecký

Hodnotený: Výber z tvorby Zuzany Dodokovej

Tentoraz sa mi dostal do rúk celý súbor textov na posúdenie, povenujem sa teda najprv každému osobitne a na záver pridám aj čosi všeobecné. Alebo hneď na úvod. Autorka sa podľa toho, čo všetko má na stránke mamtalent.sk v portfóliu, venuje rôznym žánrom a útvarom, skúša šťastie tu aj tam, lebo, ako o sebe sama píše, je knihomoľka, a z jej textov rozhodne badať lásku k literatúre všetkých druhov. Rovnako zreteľný je v dielach presah vlastnej osobnosti – skúseností, názorov, postojov – skutočnej autorky (na rozdiel od implikovanej autorky, krátka definícia napr. tu), čo nie je paušálne ani zlé, ani dobré, pretože, ako píše Pavel Vilikovský v svojej najnovšej: „text bude vždy obsahovať základnú informáciu, že kedysi jestvoval človek, ktorý ho rukou načarbal ma papier alebo klávesnicou natrieskal do počítača“.  Záleží iba na výsledku.

 

Ubrať na irónii
    Najmarkantnejšie sa autorkine ja prejavuje v texte „List ministrovi“, ktorý je presne tým, čím sa tvári byť – listom ministrovi. Dokonca súčasnému, čo ešte väčšmi uberá na miere umeleckej štylizácie, a niet teda na ňom veľmi čo hodnotiť. Má hlavu a pätu, nosnú tému, niekoľko načrtnutých argumentov, no v zásade ide o akýsi dlhší a kultivovanejší príspevok niekam do internetovej diskusie. Ak by sa ním skutočne chcelo niečo docieliť, odporúčal by som ubrať na irónii („Tak nápadité a originálne!“; mimochodom, malo by byť „také“), ktorá musí byť ostrejšia, aby zaúčinkovala, a bezkontextovom vystatovaní sa vlastnou vzdelanosťou (Remarque, Dostojevskij, Hamsun), a sústredil sa na čistejšiu, priamočiarejšiu argumentáciu.
    Podobne, hoci v tomto prípade štylizovanejšie angažovaný je text s názvom Obchodík, jediná plnokrvná poviedka, ktorú som mal od autorky možnosť čítať. Umelecky je  to, dalo by sa povedať, najpresvedčivejší z textov. Na začiatku si vytýči smer a toho sa drží až do konca, má jasné posolstvo, s ktorým sa nedá polemizovať, prvky magického realizmu fungujú správne. Mne prekážal úvodný odsek, v ktorom sa nostalgia a sentiment vyššieho veku bezvýhradne stotožňujú s dobrom – a s tým spätá „čierno-bielosť“ celej poviedky, ale angažovaný postoj máva k takémuto videniu vždy blízko – a potom akási štylistická nesústredenosť, viacero viet by sa dalo vyhodiť, prerobiť, premiestniť („Dnešok však bude iný. Navždy zanechá stopy v pokojne plynúcom živote ospalého mestečka“ dozvieme sa v úvode, no nič také sa až do konca nestane, zmenil sa práveže iba život jedného človeka, ak vôbec), slovom, poupratovať v texte pod egidou okrídlenej redaktorskej mantry Ani slovo navyše. Len keby to bolo také ľahké...

 

Viac sústredenosti
    Autorka sa venuje aj žánru, ktorý by som nazval „filozofická mikropoviedka“, čítal som tri a ako hispanistovi mi nevyhnutne pripomenuli Borgesa či na Slovensku možno menej známeho Guatemalčana Augusta Monterrosa (pozri napr. stať Barbary Ďurčovej v Revue svetovej literatúry 2/2013). Tu sa kolieska trochu začínajú zadŕhať. Na vine bude asi rozšírená predstava, že filozofia, kontemplácie, úvahy sú len takým táraním od buka do buka, pri ktorom si autor sám vyberá nielen tému, ale aj prostriedky a pravidlá, stačí občas stratiť cudzie slovo a diskurz je na svete. Nie je to tak. Ak má takto zameraná poviedka pointu, treba jej na tom kratučkom úseku podriadiť úplne všetko: postupne budovať, odvádzať pozornosť, okrajovo naznačovať, priamo konkretizovať... postupov je veľa. Ak pointu nemá, nemá, tautologicky, zmysel. Text „Helvétius“ by ešte aké-také kritériá zniesol, no „Konceptus“ sa už pohybuje na hranici komickosti, čo možno bol aj zámer, neviem, ale potom ho autor nedotiahol do konca. Navyše pribúdajú štylistické a iné neplechy (porátajte zámená to: „Je to síce len krátky čas na to, aby ho to privádzalo k takému zúfalstvu“; „Nervózne pokašlieval“, také sloveso neexistuje; „hryzenie do pery napovedalo o tom...“ ťažkopádna menná konštrukcia). 
    Treťou z poviedok je „Juraj B.“, ktorá má podľa názvu opäť možno nejaký presah s realitou, to neviem posúdiť, a ide o akýsi hybrid mikropoviedky s vloženou básňou, ďalším poľom pôsobnosti Zuzany Dodokovej. A opäť nevyrovnaným, nevyčíreným. Kým v básni „Neha“ sa autorka dáva, predpokladám, unášať vlastnými citmi, ktoré vyjadruje so sebe vlastnou úprimnosťou a vtláča im tak akýsi náznak originality, tri slohy vložené do poviedky „Juraj B.“ sú bez pochýb jej najhorším výtvorom od banálnych rýmov cez neexistujúci rytmus až po prvoplánovú tézovitosť. Nechcem byť zlý, ale takto naozaj nie.
    Potenciál by teda bol. Autorka má načítané, baví ju objavovať, nehanbí sa siahnuť do vlastných citov a myšlienok. Keby mala aj úmysly pokračovať a niekam sa posúvať – čo vôbec nie je nevyhnutné, najmä ak by to bolo na prekážku radosti z písania –, potom by kľúčová rada znela: viac sústredenosti. Tematickej, jazykovej, štylistickej. Písať menej ako maliar pred prázdnym plátnom, a viac ako sochár pred blokom mramoru. 



Komentáre

Zuzana D.10.8.2017
 

Ďakujem veľmi pekne za recenziu mojich výtvorov. Verím, že ma posunie ďalej.Súhlasím aj s kritickým hlasom a dokonca sa s ním stotožňujem. Borges, ehm, som polichotená a hneď uháňam do knižnice dobehnúť svoje čitateľské nedostatky. Musím priznať, že doteraz som skôr počúvala ohlasy, že \"Obchodík\" je najslabší kvôli svojej prvoplánovosti. Stále sa hľadám a viem, že je predomnou ešte obrovský kus cesty. Ďakujem preto za detailnú spätnú väzbu. ps: mám tam už aj ďalšie príspevky, ak by ste mali chuť a čas:-) Príjemné leto.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: