IKARIKAR http://www.ikar.sk

Príbeh tisícročnej vojny (Kristina Kovalcikova)1.3.2010
 

0
 počet hodnotení: 0
prečítané 134, Komentáre 0

 
1- O tom, ako sa to všetko začalo
 
Hakim vyliezol na povrch a zahľadel sa na ruiny mesta, ktoré bolo kedysi jeho domovom. Mesta, v ktorom sa narodil a v ktorom vyrastal spolu so svojím bratom Nikkom. Nikdy by si nebol pripustil, že sa niekedy bude cítiť tak bezmocne. Za celý svoj život, za celých 19 rokov nikdy neuveril, že by to naozaj malo skončiť takto. Po rokoch striedavého mieru a krutých krvavých vojen napokon ľudstvo prehralo. Všetko to bolo zbytočné. Odpor generácií zotročovaných ľudí vyšiel navnivoč. Zlo vyhralo.
Vtom zbadal úzky stĺp bieleho svetla. Modrá obruč, ktorá sa presúvala smerom dolu neveštila nič dobré. Tento akoby svetelný výťah používal len jeden človek. Najhorší zloduch všetkých čias, s technikou takmer tisícročného pokroku, ktorý ľudstvu ukradol. Jeho skutočným menom ho dnes už neoslovil nikto. Tí odvážnejší boli už mŕtvi. Vysoký, s porcelánovo bledou pokožkou, svetlými vlasmi a bledomodrými očami pôsobil hrozivým dojmom. Hakim sa ho však nebál. Nemal čo stratiť. Prišiel o všetko.
„Si na rade.“ povedal On akoby len tak mimochodom.
...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Kristina Kovalcikova

3156_1071704265256_1005615430_30198250_2103742_n.jpg
O mne

Ja v odrážkach:
-rozmery: 174/63/58, ak vás zaujalo posledné číslo, prezradím, že je to obvod hlavy.
-údaje z občianskeho preukazu: nar. februar 1991, slobodná, trvalé bydlisko: Modra.
-milujem: jedlo a spánok! A potom rodinu, moje zvery /kone/, kamaratov, moju gitaru, vôňu cibule, knihy bez ohľadu na hrúbku a obsah, jar a jeseň a kopu ďalších vecí bez ktorých by sa mi hrozne ťažko žilo.
-nenávidím: hríby! a ľudí, ktorých ego presahuje ich skutočnú hodnotu. inak som veľmi tolerantná.

Čo tu hľadám? alebo ja a písanie:
Píšem, aby som dokázala žiť. A je mi fuk, že to znie ako klišé, je to tak. Odjakživa potrebujem veľa rozmýšľať, všetko pitvám a analyzujem a niekedy, keď už sa mi to do hlavy nezmestí, hádžem to na papier. Píšem pre seba, nie pre druhých. Píšem, lebo to potrebujem k životu. Samozrejme, vás nebudem zaťažovať svojimi problémami a dilemami. Píšem aj pre radosť, aj keď viem, že pretečie ešte veľa vody kým napíšem niečo fakt čitateľné. Ale to nechám na vás. Skladujem svoje výtvory v počítači už dlho, tak prečo to tu neskúsiť? Tak skúšam :).

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: