Scenáristka Zuzana Lišková hodnotí román Amanda na scéne Celkový počet komentárov: 3
 

Hodnotí: Scenáristka Zuzana Lišková

Hodnotené dielo: Román Amanda na scéne (Daisy)

 

Amanda na scéne je v každom význame slovného spojenia dievčenský román. Spĺňa všetky základné požiadavky tohto žánru. Jeho hrdinkou je dievča Amanda, ničím nevytŕčajúce z davu, ktoré práve končí prvý školský rok na Obchodnej akadémii. Má nechápavú mamu, otca Angličana, ktorý s nimi nežije, otravnú mladšiu sestru, dve najlepšie kamarátky, z ktorých jedna je krásna a druhá ešte viac, vo svojich očiach nie je pekná a takisto je aj nemotorná.

Hlavná postava nie je teda nijako výnimočná ani v priemernej vzorke šestnásťročných pubertiačok, ani v priemernej vzorke hrdiniek dievčenských románov. Amandine idoly sú primerané veku, správanie takisto - jedinou „úchylkou“ by sa mohlo zdať to, že si neustále zapisuje dianie okolo seba do denníka. Práve to dáva čitateľovi pocit, že vidí, takpovediac, Amande pod prsty, keďže v niektorých prípadoch má možnosť čítať jej zápisy takmer "on-line".

 

Menej môže byť viac

Ako som však spomenula na začiatku, to, o čom píše, je, rovnako ako pri iných denníkových zápiskoch tínedžeriek, primerané veku a žánru so škatuľkou „dievčenský román“. Preto sa v nich dozvedáme o tom, ako veľmi nepochopená je Amanda zo strany rodičov, aké malé má vreckové, ako vyjsť s kreditom na tri mesiace, o čom sa rozpráva s kamarátkami, kto sa jej páči a komu sa páči ona a či sa konečne jej milovaný odhodlá prejaviť alebo či nazbiera odvahu ona, či pôjde študovať do Anglicka alebo nie... a tak podobne.

Otázne je, do akej miery si tieto každodenné zápisky dievčaťa Amandy zaslúžia pozornosť čitateľa a ako príťažlivo sú spracované. Jej problémy sú bežnými problémami dospievajúceho mladého človeka. Postavy, obývajúce jej priestor, sú typizované, ľahko prekuknuteľné a zaraditeľné. V tomto smere sa prekvapenie nekoná. Jediným okorenením oproti priemernému slovenskému dievčaťu je fakt, že Amanda má otca i jeho rodinu v Anglicku a rodičia sa ju snažia nahovoriť na prestup na tamojšiu školu. Pomerne jednoduchá zápletka sa nie veľmi zmysluplne  „vyrieši“ v druhej polovici knihy.

 

 

Autentická Amanda

Jednoduchosť reči, ohlodanie jazyka takmer až na kosť, zbavené príkras a nánosu estetiky, sa, žiaľ, premieta aj do motivácií a konaní postáv. Istým spôsobom je zvolený jazyk pochopiteľný - román je písaný formou denníkových zápiskov šestnásťročnej pubertiačky. Preto ani slovná zásoba neprekračuje zvolený formát. Je to príbeh pre dievčatá písaný akoby dievčaťom. Je úctyhodné, že autorka je žánru verná a dokázala ho po celý čas udržať a neodbočila. Postava je takýmto spôsobom do značnej miery uveriteľná. Bez problémov dokážeme akceptovať Amandinu existenciu. Jej „plytkosť“, absencia hlbších prežívaní a pocitov, ktoré by neboli hysterické či neurotické, ale, naopak, nejakým spôsobom originálne, uberajú umeleckému dielu na presahu. Možnosť povedať čosi viac, ako len na tvrdo konštatovať skutočnosť, sa rovná prakticky nule.

V takejto úprave mi román Amanda na scéne veľmi pripomína kedysi mimoriadne čitateľsky obľúbenú sériu Medzi nami dievčatami, ktorá však bola určená o čosi mladšej vekovej skupine (od dvanásť rokov), avšak jazykom aj zápletkami by mohli byť v rovnakej kategórii. Je to mínus pre Amandu, keďže tu má hrdinka už šestnásť, teda by mala kopať o čosi vyššiu ligu. Ako som už spomenula, tento fakt je spôsobený najmä tým, že autorka v románe typizuje, neprekračuje zaužívané stereotypy a klišé zvoleného žánru a ani sa s nimi „nehrá“.

 

Viac originality

Ak si Amanda myslí, že jej vysnený chodí s niekým iným, neznáma nutne musí byť jeho sestra. Ak má babku, musí to byť veriaca vidiečanka bez televízora, ktorá ju núti jesť chleba s masťou a podobne. V hľadaní originálnych zápletiek a vierohodných motivácií, takisto aj v používaní „neopozeraných“ postáv má pred sebou autorka ešte dlhú cestu. Rozhodne netrápi čitateľove mozgové závity nevyriešenými záhadami či skrytými úmyslami. Jedná priamo, jednoducho; tak, aby to potenciálny čitateľ/ka dokázal/a stráviť - napríklad cestou autobusom/vlakom/električkou. Čítanie je to nenáročné, oddychové. Možno by, napríklad, mohla hrdinke pár rokov ubrať a zvýšiť tým vierohodnosť postáv a problémov, okolo ktorých sa točí ich svet. Bol by to možno ústretový krok aj smerom k čitateľom/kám, ktorých dolná veková hranica by takisto mohla byť dvanásť rokov.

Rozprávanie v prvej osobe cez osobné zápisky Amandy zvádza k stotožneniu sa s hrdinkou a jej prežívaním. Čitateľ jej nutne musí fandiť. Takto zvolenú formu považujem za veľké plus románu. Chce sa mi veriť, že aj v dobe všadeprítomných digitálnych médií je forma denníkových zápiskov a písania denníku v papierovej forme istým charakteristickým prvkom dospievania. Vyzdvihla by som aj autorkou zvolený koniec románu - jeho otvorenosť priam vyzýva na prečítanie si pokračovania Amandiných ľúbostných aj životných peripetií.

Vcelku román hodnotím ako remeselne zvládnutý kúsok, ktorý by si svojho (tínedžerského) čitateľa, respektíve čitateľku, mohol nájsť. A určite by sa nemálo z nich tešilo aj na ďalšie Amandine dobrodružstvá, takže autorka by sa s ďalším dielom mala určite poponáhľať.