Škovránok a dúhová ruža (Ivana Schnürerová)18.2.2017
 

V ďalekej krajine, kde pramene riek každý deň zavlažovali pestrofarebnú lúku kvetov a vtáčie piesne vždy ráno budili lesnú zver a otvárali púčiky kvetov, bola čistinka lesných víl. Šantenie, smiech a bzukot krídel sa ozýval široko – ďaleko, vždy so spevom vtákov. S trilkami škovránkov sa v domčekoch víl každý deň rozozvučali zvonkohry. Už odpradávna mala totiž každá víla svojho škovránka, ktorý ju ochraňoval a strážil jej krok. V malej chalúpke pri Dúhovom potôčiku bývala v malej chalúpke lesná víla Amélia. Na okienku z vŕbového prútia deň čo deň sedával vtáčik a vždy, keď zaspieval, jediná ruža v Améliinom záhone rozkvitala. A podľa toho, akú náladu v ten ktorý deň mal, sa farby lupienkov ruže menili. Ako dúha. Nebol to totiž obyčajný škovránok a ani ruža nebola vždy kvetinou. Tisíce kvapiek padlo na zem a tisíckrát rozkvitla ruža vtedy, keď ešte býval vo svete ľudí za úpätím hôr mladík, ktorého od sveta víl delil obrovský, dúhový vodopád. „Nikdy, rozumieš Marek? Nikdy nesmieš prejsť cez vodu, čo padá zo skál!“ Nabádal chlapca otec stále, keď šiel do lesa. Tam sa totiž cítil na...