IKARIKAR http://www.ikar.sk

Triky pri nachádzaní nápadov... (4.3.2011) Celkový počet komentárov: 0
 

Malcolm Gladwell je kanadský žurnalista a na konte má už dva bestsellery. Týždenník Times ho zaradil medzi 100 najvýznamnejších ľudí na svete a veľký rozruch zaznamenala najmä jeho kniha Výnimoční – Príbeh úspechu. Kritici ho označujú za najoriginálnejšieho amerického novinára a
Dokazuje to aj v novinke, ktorá vyjde na Slovensku už v apríli. V súbore esejí „Čo videl pes“ sa zaoberá aj písaním, nápadmi a kde ich vlastne vziať. Možno inšpirujúce pre nás, ktorí tiež radi píšeme...

 

Prečítajte si exkluzívne už dnes úryvok z knihy „Čo videl pes“ od Malcolma Gladwella:


     „Otázka, ktorú mi kladú najčastejšie, je: Odkiaľ beriete nápady? Nikdy sa mi celkom nedarí na ňu odpovedať. Zvyčajne hovorím niečo nejasné o tom, že mi to povedia ľudia, alebo môj editor Henry mi dá knihu, ktorá ma prinúti rozmýšľať, alebo poviem, že sa jednoducho nepamätám. Keď som dával dohromady túto kolekciu, myslel som si, že to raz a navždy vyriešim. V knihe je napríklad dlhá a pomerne excentrická časť o tom, prečo ešte nikto nevyrobil kečup, ktorý by porazil Heinzov kečup. (Ako sa cítime, keď jeme kečup?) Táto myšlienka pochádza od môjho priateľa Dava, ktorý pracuje v potravinárstve. Občas spolu obedujeme a on je ten typ človeka, čo rozmýšľa o takýchto veciach. (Dave má aj niekoľko fascinujúcich teórií o melónoch, ale to je myšlienka, ktorú si šetrím na neskôr.) Ďalší článok, nazvaný Skutočné farby, je o ženách priekopníčkach v oblasti farbenia vlasov. Začal som s ním, lebo už dlhšie som myslel na to, že by bolo zábavné písať o šampóne. (Myslím, že som vtedy zúfalo potreboval napísať nejaký príbeh.) Po mnohých rozhovoroch mi jeden podráždený chlapík z Madison Avenue povedal: „Prečo, preboha, píšete o šampóne? Farba na vlasy je omnoho zaujímavejšia.“ A ona naozaj je.

 

      Trik pri nachádzaní nápadov je presvedčiť sám seba, že každý a všetko má nejaký príbeh. Vravím trik, ale mám tým v skutočnosti na mysli výzvu, pretože je to veľmi ťažká vec. Náš ľudský inštinkt koniec koncov predpokladá, že väčšina vecí nie je zaujímavých. Prepíname kanály v televízii a desať programov odmietneme, kým si jeden vyberieme. Ideme do predajne kníh a prezrieme si dvadsať románov, kým sa pre jeden rozhodneme. Filtrujeme, hodnotíme a posudzujeme. Musíme. Jednoducho preto, že je toho tak veľa. Ale ak chcete byť spisovateľom, musíte každý deň bojovať s tým inštinktom. Nezdá sa vám šampón zaujímavý? Nuž, dofrasa, musí byť, a ak nie je, musím uveriť tomu, že ma nakoniec privedie k niečomu zaujímavému. (Nechám na vás, aby ste to v tomto prípade posúdili sami.)

 

      Ďalší trik pri objavovaní nápadov je určiť rozdiel medzi mocou a vedomosťami. Veľmi málo ľudí z tých, s ktorými sa stretnete v tejto knihe, je mocných či slávnych. Toto som mal na mysli, keď som povedal, že sa veľmi zaujímam o menších géniov. Ak chcete nájsť príbeh, nezačnete na vrchole. Začnete uprostred, pretože práve ľudia, čo sú uprostred, robia vo svete skutočnú prácu. Môj priateľ Dave, ktorý ma poučil o kečupe, je priemerný chlapík. Robil s kečupom. Preto o ňom vie. Ľudia na vrchole sú vo svojich vyjadreniach nesmelí (a právom), pretože majú postavenie a privilégium chrániť – a nesmelosť je nepriateľom „zaujímavosti“. V Pouličnom predavačovi stretnete Arnolda Morrisa, ktorý mi jedného slnečného dňa ponúkal krájač na zeleninu Dial-O-Matic vo svojej kuchyni na Jerseyskom pobreží: „Poďte ďalej, ľudkovia. Ukážem vám najúžasnejšiu mašinku na krájanie, akú ste v živote videli,“ začal. Vzal balíček grilovacieho korenia a použil ho ako rekvizitu. „Pozrite na toto!“ Držal ho vo vzduchu, akoby to bola váza od Tiffanyho.

     Keď som dospieval, nechcel som byť spisovateľom. Chcel som sa stať právnikom, a potom v poslednom ročníku vysokej školy som sa rozhodol, že chcem pracovať v reklame. Dal som si prihlášku do 18 reklamných agentúr v Toronte a dostal som 18 zamietavých listov, ktoré som si prilepil v rade na stenu. (Ešte stále ich niekde mám.) Pomyslel som na doktorát, ale moje známky neboli dosť dobré. Prihlásil som sa ako spoločník na cestu do zahraničia, ale odmietli ma. Písať som začal automaticky, z toho jednoduchého dôvodu, že mi trvalo celú večnosť, kým som si uvedomil, že by to mohlo byť aj zamestnanie. Zamestnania boli veci, ktoré boli vážne a znepokojujúce. Písanie bola zábava.

 

      Po skončení vysokej som pracoval šesť mesiacov v malom časopise v Indiane, nazvanom American Spectator. Presťahoval som sa do Washingtonu DC a pár rokov som pracoval na voľnej nohe, až kým som sa napokon neuchytil vo Washington Poste – a odtiaľ som prešiel do New Yorkera. Počas tejto cesty písanie pre mňa nikdy neprestalo byť zábavou a dúfam, že tohto veselého ducha cítiť aj v tomto diele. Nič ma nefrustruje viac ako človek, ktorý číta niečo odo mňa alebo od niekoho iného a nazlostene povie: „Toto neberiem.“ Prečo je nahnevaný? Dobré dielo neuspeje ani nezlyhá na sile svojej schopnosti presvedčiť. Ani tie písačky, ktoré nájdete v tejto knihe. Uspeje, alebo zlyhá na sile svojej schopnosti zapojiť vás, prinútiť vás rozmýšľať, dať vám nazrieť do niečej hlavy – aj keď si na konci poviete, že tá hlava nie je miesto, kde by ste naozaj chceli byť. Nazval som tieto články dobrodružstvami, pretože také som ich chcel mať.

     Príjemnú zábavu.“

 



Komentáre

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: