IKARIKAR http://www.ikar.sk

UKRADNUTÉ DETSTVO (Jana Vidličková)8.10.2010
 

4
 počet hodnotení: 12
prečítané 201, Komentáre 17

 

 
 
 
 
 
Dňa 14.03.1989 Janka prvý krát uzrela svetlo sveta a vpadla do života plného šťastia...tak si to aspoň vtedy myslela avšak opak bol pravdou..............
Janka je nemanželskou dcérou svojich rodičov, keďže jej otec mal jej mamu len ako priateľku a so svojou ženou, s ktorou mal už štyri dcéry sa rozvádzať nechcel. Janku však nejako neobmedzoval, ľúbil ju a Janka zase nadovšetko ľúbila svojho ocka.
Otec bol policajný komisár a Jankina mama, keďže mala dostatok peňazí od svojho milého nepracovala a bola doma, kde sa starala o dcérku. Všetko plynulo v skutku normálne, malé dievčatko rástlo ako z vody a jej otec ju každým dňom mal rád viac a viac a začal s ňou a jej mamou tráviť aj viac času. To sa samozrejme vôbec nepáčilo jeho žene a tak sa Janka razom stala takzvaným nemanželským faganom, ktorý v...
hodnotiť:
hodnotiť
12345

 


Komentáre

Adhara18.10.2010
 

Nerada Ti to hovorím, ale podľa mňa je Tvoj text štylisticky dosť slabý. Prvá stránka mi pripadala ako úryvok z čítanky pre 4. ročník, alebo zo slohu žiačika o niekoľko ročníkov vyššie. Ovšem v čítanke by sme o domácom násilí nič nenašli. To je podľa mňa hlavný problém Tvojho textu - forma vôbec nekorešponduje s obsahom. Pokiaľ to nie je určené pre deti, nie je podľa mňa namieste hovoriť v prípade hrdinky o \"boľavej dušičke\". Okrem nevhodných slovných spojení, ktoré vzďaľujú toto rozprávanie správnej atmosfére sa mi to tiež zdá príliš jednoduché a priamočiare.
Čo je zámerom tohto textu? Je to začiatok poviedky, románu, alebo nedajbože autobiografie (v tom prípade je mi to skutočne ľúto)? V prípade prvých dvoch možností sa to ale podľa mňa správnym smerom neuberá. Treba čo najskôr buď prehodiť výhybku, alebo zmeniť kategóriu.

Jana Vidličková18.10.2010
 

Milá Adhara, ďakujem za tvoj komentár...to, že je stále v niečom pochybím viem, ale ako sa vraví, človek sa učí a učím sa aj ja. Niesom spisovateľka ani učiteľka slovenského jazyka ani nič podobné. Som amatér a práve začínam. O autobiografiu sa v mojom prípade určite nejedná a ak nerozumieš, čo chcem týmto textom dokázať, tak si prečítaj moju odpoveď na komentár od istého Milana...ale ďakujem ešte raz...čím viac názorov, tým lepšie. Pekný zvyšok dňa

Jana Vidličková15.10.2010
 

Ahoj Milan, ďakujem za tvoj komentár a máš pravdu, nemáš sa mi za čo ospravedlňovať, pretože ma teší čo si napísal a tešia ma rôzne reakcie na to, čo píšem. Viem, to, čo som doteraz napísala neznie ako nejaký román, sú to len vety a aj na základe iných reakcií som sa rozhodla ďalšie kapitoly zmeniť. Možno máš pravdu, že mám aj trochu strach ponoriť sa do minulosti úplne, ale na druhej strane som chcela zistiť ešte predtým, než sa pustím do niečoho veľkého, či vôbec na môj príbeh bude aspoň minimálny ohlas a či to niekoho zaujme natoľko, že si to prečíta a okomentuje. A keďže sa to pár ľuďom páči, tak sa určite polepším, postupne opravím aj už nápisané kapitolky a budem sa snažiš písať tak, ako sa na rodiacu spisovateľku patrí:)))maj sa pekne

Ivana Ondriová13.10.2010
 

Milá Janka,

v prvom rade ti chcem poďakovať za krásny komentár pod jedným z mojich diel... Dojalo ma... Po druhé, dokážeš omnoho viac ako ja, dokazuješ to už týmito riadkami, ktoré som práve prečítala a ktoré sú také clivé a smutné, také dojemné a boľavé. Niečo také by som ja nevládala urobiť ani náhodou. Písať o ranách života si vyžaduje obrovskú guráž.. Nuž, ale aby to nebolo len o tomto... Janka, myslím, že sa z kapitolky na kapitolku zlepšuješ, táto je nádherná po štylistickej stránke, nielen presýtená citom, ktoré je cítiť z každého slova, ale aj peknou skladbou viet... Možno by som do textu zapojila dialógy, len ty vieš, ako ich vykonštruovať, aby tam neboli násilné... Netuším, nakoľko chceš dať tomuto príspevku priestor, uvádzaš, že ide o román, v tom prípade samotný dej celkom iste prešpikuj dialógmi,alebo, a to je taká mala rada, dialógom so sebou samou, so svojím vnútrom, svedomím, ubolenou dušou... neviem, či sa to dá, či mi rozumieš... Vieš, že by si tu kládla tvouje myšlienky, ktoré ti leteli hlavou pri každom dni prežitom pri matke alebo medzi deťmi v domove... Neviem, či radím dobre... toto je niečo celkom iné, ako píšem ja... Netuším, či dosiaľ vyvesené kapitolky sú len akýmsi začiatkom, prológom k príbehu... Ak áno, potom je to skvelé a ozaj to chytá za srdce, ak si však už vhupla do samotného deja, dialóg, či monológ ho isto ozvlášti...
Inak Janka to berie dych, bolí pri tom srdci a na jazyk sa natíska jediné, prečo si to všetko musela prežívať?

Janka, držím ti všetky prsty aj palce na nohách, potrebuješ šťastie a nádej, verím, že ťa čaká už len nádherná budúcnosť s tými najmilšími ľuďmia s písaním, ktoré ťa, pevne verím, napĺňa!

Ahoj

Jana Vidličková13.10.2010
 

Milá Ivanka, za komentár ozaj ďakovať nemusíš..napísala som len pravdu:)si naozaj skvelá.Fuha, no ale tvoj komentár ma zaskočil, ale milo zaskočil.Určite by som bola šťastná keby sa mi s môjho príbehu podarilo urobiť niečo veľké.Toto zatiaľ asi len skôr vyznieva ako mini románik na pol hodinu pri poobednajšej káve:)Už som raz mala nápad, že by som napísala knihu a možno tieto krátke kapitolky mi v tom pomôžu..myslím, že ak by bol ohlas na toto, tak určite by som z toho urobila viac než mini románik.Do príbehu som už vbehla, ale ďakujem ti za rady a každopádne ich zúžitkujem:)Niesom však v tomto smere nijak zbehlá, tak dúfam, že sa to naučím:)..........veľmi ma teší ak si niekto moje riadky prečíta a pýtaš sa prečo som to všetko musela prežiť? Sama neviem...kkaždý človek má iný osud a nijak ho nemôže ovplyvniť..ostáva len jediné - naaučiť sa s tým žiť..maj sa kraásne:)

Oľga Kohútiková13.10.2010
 

Milá Janka,

ten čas ešte len príde, keď ťa bude mať kto úprimne objať, či pohladiť. Želám Ti to zo srdca. Zaslúžiš si to. OK

Jana Vidličková13.10.2010
 

Milá teta, ďakujem za vaše slová..vždy vedia povzbudiť:)

Alexa Enderle13.10.2010
 

Och srdiečko liek na boľavú dušu je pohladkanie a pochopenie...to by dospelí mali vedieť..ako to vieš ty... Osudové príbehy sú najťažšie, ale ty si to zvládla. Písala si že máš 21rokov ak sa nemýlim.Naučila si sa veci, ktoré si niektorí ľudia nevedia ani predstaviť,ale urobili ťa silnou. Tvoja sila je už v tom, že dokážeš o tom písať. Nedržíš to v sebe, neudusí ťa to. A o všetko čo si prišla, ale hlavne o detstvo ..to raz vynahradíš svojim deťom a budú mať tú najúžasnejšiu mamu.

Jana Vidličková13.10.2010
 

Milá Alexa, vďaka za komentár, hej mám 21 a môžem už teraz povedať, že odžité mám dosť avšak na druhej strane niesom sama. Písať a hovoriť o svojej minulosti som sa jednoducho musela naučiť či som chcela alebo nie a bola by som rada, keby si aspoň pár ľudí z tohoto príbehu vzalo ponaučenie a svoje deti ti chránili ako oko v hlave, pretože dieťa v malom veku znáša bolesť naozaj ťažko. Nechcem sa týmto ľutovať, len by som bola neuveriteľne šťastná keby podobný príbeh malo čoraz menej detí a detské domovy neboli také plné ako teraz..PS ...no pevne dúfam, že budem dobrá mama:))))))))))želám veľa šťastia.pa

Oľga Kohútiková12.10.2010
 

Milá Janka,

veľmi ťažko sa mi čítalo Tvoje ukrutné pokračovanie Tvojho smutného detstva a ešte horšie píše cez slzy. Iste aj Tebe...

Prajem Ti pevné nervy a statočnosť.
Nech sa Ti darí. OK

Jana Vidličková12.10.2010
 

Milá teta, neviem či sa mám radovať alebo byť smutná z toho, že vás moje pokračovanie dohnalo až k slzám, ale tento príbeh je realita a bohužiaľ je v ňom viac smútku ako radosti.Som vám však veľmi vďačná, že ste stále somnou a sledujete moje pokračovanie:)A máte pravdu, pri niektorých spomienkach sa aj samému autorovi tisnú slzy do očí....želám veľa šťastia:)

Ivana Ondriová10.10.2010
 

Drahá Janka,

veľmi ti držím prsty... Dúfam, že ti napísanie tohto tvojho príbehu pomôže kráčať cestou tvojho života so vztýčenou hlavou... Neviem, ako by som to inak povedala.
Cítim, že to bude silný príbeh, emotívny, clivý, smutný, bolestivý, och, len veľmi dúfam, že sa tam niekde nájde aj nejaká iskierka šťastia, ktoré všetci tak veľmi potrebujeme. Už úvod je emočne veľmi silný, zakráda sa pod kožu... Núti ma prežívať to vedno s tebou.
Tak teda píš, dostaň to zo seba.

Maj sa krásne. Prajem ti už len šťastie a lásku!

K príbehu sa isto vrátim, keď pridáš ďalšie kapitolky.

Ivana Ondriová10.10.2010
 

Ozaj,

a za odvahu dávam 5+.

Pa

Jana Vidličková10.10.2010
 

Milá Ivanka..ak teda mozem tykať, veľmi pekne ďakujem za komentár a hodnotenie....naozaj mám radosť keď niekto ocení to, čo napíšem a neboj ďalšia časť na seba nenechá dlho čakať....pa:)

Jana Vidličková10.10.2010
 

Milá teta.....ano rodí sa a dúfam, že sa aj úspešne zrodí celý:)Chcem aj ja ponúknuť čitateľom nahliadnutie do môjho života......pekný večer

Oľga Kohútiková10.10.2010
 

Milá Janka,

rodí sa ďalší osudový príbeh? Príbehy, typu ŽIVOT, sú tak strašne potrebné, aby sa ľudia dozvedeli, ako to chodí aj u druhých a vlastne... nech sa páči do skutočného príbehu.
Budem sa tešiť na ďalšie pútavé čítanie.

Nech sa Ti darí. OK



Milan15.10.2010
 

Ahoj Janka. prečítal som si tvoje kapitoly. Aj reakcie. Musím byť úprimný a možno práve moja úprimnosť bude jediná pravdivá reakcia na tvoja doterajšie dielo. Ale nezľakni sa jej, nič ťa neposunie viac, respektíve ďalej ako pravda. To čo píšeš, je realita písaná zo strachom. Zbrklo a neprecítene. Vyznieva to ako detský sloh. Bojíš sa ponoriť do opisovaných situácii a znovu ich prežiť a opísať ... REÁLNE. Nie fakt za faktom ako by sa jednalo o policajnú zápisnicu ale pocit za pocitom, ako sa na rodiacu spisovateľku patrí. Daj do toho tochu poézie a farby. Za moju úprimnosť sa ti ospravedlňovať nebudem. som si istý že ju pochopíš vezmeš si moje bezvýznamné slová k srdcu. Držím ti palce.

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Profil autora

Jana Vidličková

O mne

Som zástancom toho, že všetky kopance od života nás posúvajú stále dopredu a človek sa svojho cieĺa nesmie nikdy vzdať.

 

Všetky moje diela


 

Projekt

mediálne
podporujú: