IKARIKAR http://www.ikar.sk

Zrelé dielo prekvapujúco zrelej autorky... Celkový počet komentárov: 0
 

     Edícia Mám talent sa rozrastie o ďalšiu knihu, o ktorej riaditeľka Valeria Malíková povedala: „Už dlho sa mi nedostala do rúk prvotina, ktorá by bola napísaná tak zručne, štylisticky dobre, a pritom zaujímavo, s gradáciou napätia, ktoré čitateľku alebo čitateľa nepustí, kým nepríde až na samý koniec.“ Pochvaľuje si aj spisovateľ Jozef Banáš, ktorý išiel do budmerického kaštieľa, aby začal písať novú knihu...pustil sa však do tohto mámtalenťáckeho diela a tvrdí: „Začal som čítať a spravil som dobre.“

 

     „Telefonát riaditeľky Valerie Malíkovej ma zastihol v trolejbuse. Od vzrušenia som vyskočila zo sedadla a okamžite som vystúpila, i keď som bola iba v polovici cesty,“ opisuje Edita Nemcová prvé okamihy po oznámení, že vydavateľstvo Ikar jej vydá knihu Kruhy na vode. Po rozhovore s ňou bola taká euforická, že zvyšok cesty bežala. Išla na stretnutie so svojou dlhoročnou priateľkou, ktorá bola zhodou okolností jednou z tých, ktorým dala prečítať prvých 40 strán svojho románu. Cestou ešte stihla zatelefonovať manželovi, synovi a kolegyni, ktorá jej celú dobu fandila. Priateľka ju už čakala a Edita na ňu bez akéhokoľvek úvodu vypálila, že jej volali z Ikaru. „A potom už iba ľudia stojaci na zastávke trochu začudovanie sledovali, ako sa objímame a nadšene poskakujeme ako dve pubertiačky. Možno to bude znieť banálne, ale cítim sa, ako keby som vyhrala hlavnú výhru v lotérii,“ teší sa Edita Nemcová.

 

     Jej Kruhy na vode zaujali už dávnejšie, no ako to vo vydavateľskej brandži chodí – nie vždy všetko vyjde na prvý raz. Občas to chce viac trpezlivosti, čakania, niekedy urobiť pre svoje dielo ešte čosi navyše... „Keď som si prečítala prvú vetu prológu, povzdychla som si: zasa trinásta komnata, aké originálne,“ opisuje prvé pocity z knihy V.Malíková. „Ale Edita Nemcová ma naozaj prekvapila. Množstvo ženských typov, ktoré autorka ponúka, poskytuje ženám možnosť priblíženia sa k postave. A opis vnútorného sveta a konania hlavnej hrdinky Kristíny je taký dôveryhodný, že sa čitateľ čuduje, ako sa môže jedna inteligentná, rozhľadená žena s nadpriemernou dávkou odvahy a humoru nechať opantať starším seladónom.“ Riaditeľka jedných dychom dodáva – túto knihu musíme vydať a už teraz sa teší na osobné stretnutie s Editou Nemcovou.

     Podobné pocity mal po prečítaní rukopisu aj spisovateľ Jozef Banáš. Zhodou okolností siahol po ňom v rovnakom čase ako V.Malíková. Prečítajte si jeho hodnotenie:


     „Viem aké je ťažké vymyslieť príbeh a popísať ho presvedčivými slovami a vetami. Prišiel som do Budmeríc so zámerom začať písať nový román. Nezvyčajný pokoj sálajúci z každého miesta tohto čarokrásneho kaštieľa a jeho parku posypaného snehom mi akosi samovoľne vložili do rúk Editin rukopis. Začal som čítať a spravil som dobre. Napriek tomu, že mi vždy pri čítaní prekáža, keď neviem nič o autorke či autorovi.

     A tak som si začal predstavovať, či je pani Nemcová Kristínou, alebo nebodaj Zlaticou, ktorá sa rozhodla príbeh románový ukončiť drsnejšie ako skutočný, ktorý, možno, zažila. Alebo si to pani Edita všetko vymyslela?

     Nech už je jej príbeh postavený na skutočnej udalosti – aspoň čiastočne, nech už je celkom vymyslený, jedno je isté – Edita Nemcová je zrelá autorka. Príbeh je napísaný profesionálnym štýlom, postavený presne tak, ako mám rád a ako píšem sám – na konci každej kapitoly som zvedavý, čo bude ďalej.

     Autorka začína dej smrťou hlavnej hrdinky, aby mňa – čitateľa, postupne oboznamovala s dôvodmi, pre ktoré sa tragédia odohrala. Oboznamovala ma zručne a dômyselne. Udržala ma v napätí od začiatku do konca. Príbeh nikdy neprekročil hranicu toho, že by som skonštatoval: „Tak toto pani autorka prehnala, takto sa veci v skutočnom živote nedejú.“

     Príbeh je natoľko strhujúci, že ma skutočne zaujíma, či si ho Edita Nemcová totálne vymyslela, respektíve nakoľko je pravdivý. Upozorňujem však, že to nie je problém autorky, ale môj. Mojej kolegiálnej autorskej zvedavosti. Ja som na oplátku pripravený pani Edite prezradiť, nakoľko si vymýšľam vo svojich príbehoch ja. Ak by som túto novelu písal ja, asi by som dal záver taký, že by sa Zlaticina svokra polepšila. Je to však možno moja idealistická predstava autora, ktorý má už takmer štyridsať rokov za manželku svoju prvú lásku, do ktorej sa zamiloval, keď mala sedemnásť.

     Autorka však rozhodla ponechať svokru Rosickú v takmer diabolskej polohe až do jej trpkého konca. Na počudovanie záverečné scény Kristíninej pomsty patrili pre mňa k najpresvedčivejším častiam novely. Ak mi v príbehu čosi chýba, je to podrobnejší popis spoločenského postavenia rodiny Rosických pred a po novembri 1989. Ak by sa autorke podarilo vložiť do novely aj pridanú hodnotu v podobe dobových reálií, mám pocit, že tu máme plnohodnotný román, ktorý by sa vymkol z radu románov, ktoré neraz nekorektne označujeme ako „ženská literatúra.“

     I bez týchto dobových „dokrútok“ je novela Kruhy vo vode zrelým dielom prekvapujúco zrelej autorky. Po jej prečítaní som opäť o čosi viac schopný chápať ženu. A menej nás - mužov.“

 



Komentáre

Upozornenie správcu

Napíšte text v rámiku do poľa pod ním. V prípade, že nebude správne vyplnený mail_to_by_send

sec



Návštevník

 

Autor

 
Spýtajte sa
 

Literárny stĺpček

 

Užitočné linky

 
 

Autori

 
 

Hodnotenie vydavateľstva

 

 

Projekt

mediálne
podporujú: